Recenzia: Nevina v slepej uličke

Moderná tragédia a limity minimalizmu

Hneď v prvej scéne sa do jeho útrob zosunie mladá žena, ktorá pácha samovraždu. Postupne ju nasledujú ďalšie. Nevina dramatičky Dey Loherovej, ktorá sa aktuálne dostáva na javisko Slovenského národného divadla, patrí medzi najoceňovanejšie súčasné hry. Nečudo, poetický jazyk a pochmúrný príbeh vytvárajú divadelnú báseň a modernú drámu, ktorá je pre tvorcov aj divákov výzvou.

Stretávame v nej zvláštnu kombináciu postáv. Dvoch ilegálnych imigrantov, ktorí len ťažko prenikajú do nášho sveta. Ženu, ktorá sa vydáva za matku vrahov a chodí odprosovať príbuzných obetí. Slepú striptérku aj filozofku, ktorá preventívne páli svoje knihy. Muža, ktorý z lásky k práci v pohrebnom ústave zabudne na lásku k vlastnej manželke, či ženu, ktorá bráni svojej dcére stať sa matkou. Fragmenty bizarných, no zároveň uveriteľných príbehov sa napokon spájajú do celku, ktorý nastavuje smutné zrkadlo našej spoločnosti.

Režisér Eduard Kudláč sa s textom Dey Loherovej nestretáva po prvý raz, napokon vo svojej tvorbe sa systematicky venuje súčasnej dráme. Žiaľ, ani opakovaná skúsenosť s Loherovej textami nie je zárukou samou osebe. Aj tentoraz sa Kudláč rozhodol pre striktne minimalistický princíp. Hoci dosiaľ bol z podobného princípu schopný vyťažiť maximum, pri Nevine jeho minimalistický prístup k réžii odhalil vážne limity.

Monumentálna a prázdna scéna Evy Kudláčovej-Rácovej je celkom bez rekvizít. Atmosféru dotvára len výrazná hudba Martina Burlasa a videoprojekcia operácie oka, pri ktorej sa sotva ubrániť buñuelovskej asociácii.

Opustení herci

Náročný text je tak výhradne v rukách hercov, ktorí na javisku stoja s minimálnymi možnosťami konania. Každý z nich sa s ním preto vyrovnáva v intenciách vlastného hereckého naturelu. Samozrejme, inscenácia ponúka niekoľko výrazných a prekvapivých momentov. Medzi ne bezpochyby patrí výstup, v ktorom Emília Vášáryová ako pani Habersattová prichádza do domu zavraždenej dievčiny a pokúša sa pred jej rodičmi Gabrielou Dzuríkovou a Dušanom Jamrichom ospravedlniť svojho vraždiaceho syna.

Výborný je aj výkon Tomáša Maštalíra, ktorý sa ako imigrant Fadoul predstavil v už takmer zabudnutej najcivilnejšej polohe. Každý výstup je však akoby svetom samým osebe, izolovaný a s odlišnou hereckou poetikou. Vo výsledku tak divák sleduje roztrieštené fragmenty, ktoré sa mu ani pri najväčšom úsilí nepodarí zložiť v jeden celok. Loherovej text stráca silu a nejedného diváka môže ku koncu inscenácie premôcť nuda.

Uvedenie Neviny je iste dôležitým krokom, je preto škoda, že inscenácia uviazla v slepej uličke. Veľkolepý priestor a minimalistická réžia ju tentoraz zradili.<pe>