Ako objaviť krásu antiky

Mýtus je nemilosrdný. Loď krétskeho vládcu Ídomena zastihne búrka. Muž, ktorý sa po desiatich rokoch vracia z trójskej vojny ako víťaz, by sa mal utopiť? Nie!

19.03.2016 09:00
41 idomeneus  3485434 Foto:
Hru Ídomeneus uvádza Mestské divadlo Žilina.
debata

Poseidonovi sľúbi, že mu obetuje prvú živú bytosť, ktorú stretne na domovskom brehu. Lenže prvého, koho uvidí, je jeho syn. Keď antický boh morí zistí, že celá rodina je ochotná obetovať sa, len aby kráľ nemusel naplniť sľub, zriekne sa ľudskej obety. Nezmysel, všetko bolo celkom inak, tvrdí nemecký dramatik Roland Schimmelpfennig v hre Ídomeneus, ktorej slovenskú premiéru v sobotu uvedie Mestské divadlo Žilina.

„Nepoznáme celý mýtus, len fragmenty. Schimmelpfennig dopĺňa príbeh medzi nimi. A v rôznych variáciách, čo mi pripadá veľmi zaujímavé. Dramatik abstrahoval príbeh Ídomenea na emóciu túžby po živote či pudu sebazáchovy, ktoré pozná každý z nás,“ povedal režisér Eduard Kudláč. Netají, že má rád spôsob, akým Roland Schimmelpfennig píše svoje texty. Ani nechuť k všetkému historickému, pôvodné antické hry totiž nepovažuje za veľmi zaujímavé. Oslovila ho navyše aj skutočnosť, že nemecký dramatik antický mýtus neaktualizuje.

V inscenácii nie sú charaktery, ani situácie. Ídomeneovu drámu prerozpráva skupina postáv, pripomínajúca antický chór. Z nej sa vynárajú postavy, aby vstúpili do dramatických situácií. Raz tlmočia priamu reč hrdinov, o ktorých mýtus hovorí. Inokedy príbeh komentujú a vyjadrujú naň svoj názor. Len rozprávač sprostredkúva mýtický príbeh bez toho, aby k nemu zaujal stanovisko.

„Schimmelpfennig naskladá vedľa seba rôzne varianty a neuzatvára ich. Sme svedkami obetovania aj neobetovania syna. Nech sa však udalosť odohrá akokoľvek, vždy končí Ídomeneus rovnako. Vždy prichádza trest za ochotu zapredať osud iného človeka, len aby prežil,“ opísal režisér. Rôzne varianty a nuansy príbehu sa po zložení Ídomeneovho sľubu rozvíjajú takmer polyfonicky. Repliky sú často krátke, ich striedanie je niekedy viac podriadené dynamike textu ako logike. Do popredia vystupuje nadčasová etická otázka: čoho je hodný ľudský život?

Scéna a kostýmy Evy Kudláčovej Rácovej tiež evokujú predstavu antického chóru. „Nechceli sme ísť do historického kostýmu ani do úplného civilu. Snažili sme sa hercov unifikovať, aby nebolo dôležité si všímať akékoľvek rozdiely medzi individualitami. Sústredili sme sa len na rozprávanie príbehu,“ spomenul Eduard Kudláč.

Čím môže antický mýtus osloviť dnešných divákov? „Spoločenský kontext antiky a súčasnosti je taký rozdielny, že antické príbehy strácajú uveriteľnosť. Cez neopostmoderný prístup k mýtu, ktorý je prerozprávaný súčasným jazykom, môže mladý divák objaviť krásu antiky,“ dodal režisér.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Mestské divadlo Žilina #Ídomeneus