Andrej Kalinka: Konečne som sa našiel

Andrej Kalinka je známy najmä ako hudobný skladateľ, ale úspech má aj v iných oblastiach. Nedávno naštudoval v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre hru Zázraky pre Alicu, kde ukázal svoju všestrannosť a získal odborné aj divácke uznanie. Kým sme dokončili rozhovor, divadlo sa však dostalo do krízy. Aj o tom bude reč.

, 04.04.2016 09:00
andrej kalinka Foto: ,
Andrej Kalinka naštudoval v Nitre hru Zázraky pre Alicu.

Ľudia vás vnímali ako hudobného skladateľa, ktorý sa venuje divadlu, ale teraz ako keby ste sa našli v trojjedinej úlohe – skladateľa, režiséra a libretistu. Ako ste dospeli k tejto „svojej parkete“?

Ako libretista a režisér mám za sebou už niekoľko projektov, predovšetkým s naším umeleckým zoskupením Med a prach, ale Zázraky pre Alicu boli pre mňa v mnohom nová skúsenosť. Pred jedenástimi rokmi som sa stretol s Ivanom Martinkom, ktorý hral v Nitre svoj autorský projekt Šalom alejchem – mier s vami. Po predstavení sme sa začali rozprávať a nemohli sme skončiť. Porozumeli sme si a dohodli si plány. Vtedy som začal čoraz viac chápať seba: aké umelecké vyjadrenie je mi vlastné, a tak som začal pripravovať aj Alicu.

Keď jeden človek robí všetko – od scenára po réžiu, dnes častý jav, býva to niekedy nad jeho sily. Nebáli ste sa, že sa projekt nepodarí?

Nikdy som sa necítil prirodzenejšie, a to napriek tomu, že som mal značnú zodpovednosť. Keď sa už rozhodnete, nie je priestor na váhanie. Pochybnosti boli a sú, majú svoj význam, ale nesmú prevládnuť nad odvahou. No a – mal som aj výnimočný tvorivý tím: Ivan Martinka, Juraj Poliak, Veronika Gabčíková, Karel Czech a, samozrejme, mimoriadnych interpretov. Boli perfektní. A tak v deň premiéry odrazu poľavila moja vnútorná nervozita. Už som vedel, že môj jazyk nie je len hudba, ale prirodzená symbióza zvuku, pohybu, výtvarného znaku.

V hre SND Mojmír II: účinkova aj bábka Metoda... Foto: Milo Fabian
mojmir II Ivan Martinka Vodic babky foto milo fabian V hre SND Mojmír II: účinkova aj bábka Metoda od Ivana Martinku.

Ako ste písali scenár takéhoto mnohovrstevného predstavenia?

Skôr by som to nazval libreto. Libreto poskytuje možnosť asociácií. Sú tam aj presné akcie či dialógy, ale od začiatku sa ráta s tým, že sa znaky zvuku a obrazu stále ovplyvňujú, a tým menia aj asociácie. Je to ťažšie, pretože nie sú striktné mantinely, ktoré by tvorcov podržali. Nedá sa spoľahnúť na overenú dramatickú formu.

Ale potom, po skúšaní, je to už pevné?

Na milimetre. Všetko je zladené v presnej forme. Tvoríme vlastne partitúru zloženú zo zvuku a z obrazu, ktorá sa začína zdanlivo presným zápisom, prejde atomizáciou a končí sa presnou súhrou. Neustály kontrapunkt. Isté prvky preberá z výtvarného umenia, iné z opery, bábkového divadla alebo zo súčasného tanca. Je to žáner, ktorý sa u nás netvorí často. Je náročný na komplexnú muzikalitu prejavu, vhodných interpretov je málo. Ja som mal šťastie, že vtedajší umelecký súbor v Starom divadle bol nadpriemerne disponovaný a postavil sa k projektu ochotne a s osobným zaujatím. Herci projektu venovali veľa času, hoci majú rodiny, učia na umeleckých školách a podobne.

Aké by malo byť súčasné divadlo? Nekmitá príliš medzi experimentom a komerčnosťou?

Baví ma počúvať ľudí v bežnom živote – čím kto žije, aké má skúsenosti, vzťahy, rodinu, zážitky, názory a tak ďalej, ale v umení ma zaujíma niečo iné. Jeho podstata je vo výnimočnosti spojení istých znakov, ktoré inde nie sú. Experiment je základ, bez ktorého nemá zmysel tvoriť niečo nové. Experiment je často mylne vnímaný ako špekulácia či nedbajstvo. Ale – naopak – je to najvyššia forma poctivého prístupu k tvorbe. Inak je to iba remeslo a pohodlné využívanie toho, čo práve prostredníctvom experimentu zistil už niekto iný. Komercia, pokiaľ je myslená ako primárny zámer, nemá v kultúre čo hľadať.

Vy ste si vybrali psychologickú tému: Alica objavuje seba. Čo to vlastne znamená?

Na začiatku libreta Alice som napísal: „Ak by snáď Alica na konci povedala aj viac ako iba tých zopár slov, čo sú v samotnej hre, boli by to možno tieto: Už sa nebojím vidieť inak, už sa nebojím myslieť inak, už viem, že nemusí byť všetko nemenné a definitívne. Nemusí byť všetko iba také, ako ste ma naučili a aké mi ukazujete. Čo keď viem vidieť aj iné veci? Čo keď to, čo vy považujete za obyčajné, je pre mňa neskutočné, zvláštne a vidím inú stranu sveta?“

Čo ste chceli naznačiť piesňou, ktorá je súčasťou  hry Zázraky pre Alicu a ktorá sa spieva v španielčine?

Nie je to súčasná španielčina, ale ladino, sefardská španielčina, akési spojenie španielčiny a hebrejčiny. Pieseň dotvára pointu predstavenia. Je to jediná hudobná citácia v predstavení. Tému dopĺňa a rozvíja o ďalšie kontexty.

Andrej Kalinka naštudoval v Nitre hru Zázraky... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Kalinka Andrej Kalinka naštudoval v Nitre hru Zázraky pre Alicu.

Pieseň znie povedome…

Táto pieseň je v menších obmenách známa vo viacerých krajinách. Ja som pracoval so sefardskou verziou z 15. storočia – La prima vez. Zároveň je to aj slovenská ľudová pieseň. Každý ju pozná, ale má rôzne texty. Napríklad – Kade idem, tade idem, nebojím sa, že zahyniem… V sefardskej verzii piesne sa spieva: Keď som prvýkrát uvidel tvoje oči, zamiloval som sa… Do predstavenia prináša pieseň okrem iného aj prvok mnohojazyčnosti, ktorý ma na Slovensku fascinuje. Možno si to tak neuvedomujeme, ale historická skúsenosť naše vnímanie formuje viac, ako sme ochotní si pripustiť. Slovenčina, čeština, maďarčina, nemčina, ruština, poľština, latinčina, to je iba zopár jazykov, ktoré máme v uchu. Pýtal som sa po predstavení študentov kulturológie a žurnalistiky, či si všimli, že sme spievali aj iným jazykom ako po slovensky. Vôbec si to neuvedomili. V zahraničí mávam presne opačnú skúsenosť, ak sa v speve objavil aj iný jazyk, ako ten, v ktorom bola hra napísaná, hneď sa o to zaujímali, nebrali to ako niečo samozrejmé.

Ako skladateľ pracuje s citáciami? Kedy použijete niečo z cudzej tvorby?

Hudobné citácie v dielach nemám veľmi rád, nemám vo zvyku ich používať, ale je to tým, že neuvažujem len hudobne. Môj jazyk je komplexný a všetky podnety sú pre mňa rovnocenné. Až keď ma niečo skutočne zaujme, začnem riešiť, či ide o hudobný, alebo výtvarný motív. Ak je citácia tohto motívu v prospech vzniku nového diela, nebránim sa jej, ale väčšinou pre mňa zostane iba v polohe inšpirácie. V prípade La prima vez však išlo o také mnohovrstevné súvislosti, že sa tomu nedalo ubrániť.

Niekedy citáciou môžeme podporiť iné dielo, zdôrazniť kontinuitu…

Kontinuita nám na Slovensku veľmi chýba. Citácia je jedným zo spôsobov, ale priznám sa, že z môjho pohľadu je zaujímavejšie skôr vytváranie kontinuity v zmysle napojenia vlastnej tvorby na predošlé diela. Stále sa tu niekto vynorí, buchne do stola a myslí si, že on je jediný správny a všetko ostatné je nič. Trochu tým trpíme všetci. Na Slovensku sa vytvorili úžasné diela a my sme sa na ne nenapojili. Pre mladého tvorcu je, samozrejme, nevyhnutné prejsť fázou popretia všetkého predošlého, ale raz si treba uvedomiť, že sme súčasťou celku.

O súvislostiach je vlastne aj predstavenie Mojmír II. alebo Súmrak ríše v SND – za hudbu k nemu ste dostali divadelnú cenu Dosky.

Tam sa to odkrýva: Prečo s tým stále zápasíme, prečo sme ten problém stále nevyriešili. Prejavuje sa to okrem iného v tom, že umenie u nás nemá spoločenskú hodnotu a žiadny kontext. A teda ani spoločenskú funkciu. Tu je vnímané umenie len ako estetická či relaxačná kategória, panský vrtoch. V Mojmírovi II. som si našiel mnohé súvislosti so sebou a s tým, čo ma zaujíma a trápi. Boli to pre mňa veľmi zvláštne zistenia, až zarážajúce.

Napríklad?

Pre mňa je otázka našej národnej a kultúrnej identity – či to bolo v deviatom storočí, alebo dnes – stále nedoriešená. Vtedy sme mali možnosť sa identifikovať, definovať sa, začať sa rozvíjať, ale neboli sme toho schopní. A tá chyba sa opakuje. Sme síce pomenovaní – Slováci – ale čo to znamená, či to vieme konkretizovať, identifikovať sa s tým, ako to dokážu napríklad Francúzi, Nemci, Rusi, Angličania, o tom nie som presvedčený. Toto pre mňa nie je otázka politická, ale vec sebapoznania. Čo tvorí národ, jeho identitu? Politika, ekonomika, hospodárstvo? Alebo jazyk, kultúra? Čo preberáme z minulosti a čo po nás zostane?

Nie ste príliš skeptický?

Ja som sa tu narodil, mám to tu rád, ak to nebude nevyhnutné, nechcem sa sťahovať, no o to viac ma trápi toto neukotvenie. V umení u nás je to veľmi cítiť. Všetci sa vieme zhodnúť na znakoch anglického, poľského, ruského alebo českého umenia, ale neviem, či by sme to vedeli povedať o tom slovenskom. A pritom tu vznikli a vznikajú silné diela. Odmietame však spoločné záchytné body, ktorými by sme si vedeli kontinuitu vytvoriť. U nás skôr dostanete pri takej snahe po hlave. Stále viac vnímam, ako tu výnimoční ľudia, ktorí sa snažia o viac, ako iba o svoj momentálny sebecký záujem, dostávajú zabrať. Keď má niekto moc a vidí okolo seba ľudí, ktorí sú ďalej, snaží sa ich utĺcť, aby pri nich nevyzeral menší. Ako keby sme nechceli mať koncepciu a niekomu vyhovovalo potácať sa bez minulosti a budúcnosti. A toto sa tu stáva až príliš často.

Prekonávali ste nejaké prekážky aj vy? Ako ste sa vlastne stali hudobným skladateľom?

Mal som typické, pokojné, nerušené slovenské detstvo 80. rokov. Výlety, lyžovačky, dedko, babka, sídlisko. Rodičia sa umeniu nevenovali a nič nenasvedčovalo tomu, že by niečo také malo zaujímať mňa či môjho brata. Do trinástich rokov som sa v tomto smere ani nijako neprejavoval. Ale odrazu sa to zlomilo a bolo to nezastaviteľné. Obdivujem rodičov, že to v tej chvíli vydržali.

Biely králik, ktorého naháňala Alica v krajine... Foto: Peter Jurik
Kalinka Biely králik, ktorého naháňala Alica v krajine zázrakov.

Čo ste „stvárali“?

Mali sme kapelu, najprv to bola len zábava, ale potom sa vo mne niečo zaplo a mal som pocit, že týmto smerom chcem v živote ísť. Niečo sa dialo, ale nerozumel som tomu. Doma som nič také nevidel a ani vo svojom okolí. Bolo to neovládateľné, od istého okamihu to išlo veľmi rýchlo. Začal som hrať na bicích, od rána do večera som bol v pivnici. Babka, chúďa, si užila, bolo to v jej dome. Potom som začal komponovať. Bol vo mne akýsi nepokoj, zistil som, že súvisí so všetkým možným – ukázala sa spojitosť s kresťanstvom, Beethovenom – snažil som sa na to reagovať a spracovať to. Vlastne až teraz po premiére Alice som začal vnímať náznaky logiky. Predtým som dvadsať rokov nevedel, prečo ten nepokoj. Už tomu začínam rozumieť aspoň okrajovo.   Začali ste teda pomerne neskoro – ako to prijalo okolie? Nepovažovali vás za čudáka?

Keď som priznal zámer venovať sa hudbe profesionálne, mnohí mi hovorili, že by som sa jej musel venovať odmalička. Bol som sklamaný, dezorientovaný, ale potom som zistil, že to tak nie je. Keď to v sebe máte, tak sa to prejaví. Od bicích som skočil ku klavíru a za rok som sa naučil to, čo deti na zuškách za sedem rokov. Keď je človek starší, napreduje rýchlejšie. Od rána do večera sa tomu venuje, je to vedomé, záujem je absolútny, koncentrácia maximálna. Veci sa nazbierali a odrazu ich nachádzate. Neskôr som zistil, že od podobných rozhodnutí odrádzajú ľudia, ktorí sami majú nejaký problém a takto ho úspešne prenášajú na ďalších. Mne pri rozhodovaní a v začiatkoch pomohli vnímaví ľudia, ktorých nezaujímal vek, ale to, čo dokázali vidieť medzi riadkami. To odrádzanie som vtedy bral ako krivdu, a preto dnes povzbudzujem starších, ktorí chcú začať. Nezáleží na veku ani sociálnej situácii, ide o to, čo kto má v sebe, čomu sa chce naozaj venovať, čomu dať život.

Neoľutovali ste, že nemáte vecnejšie povolanie? Umelec sa musí stále rozčuľovať. Mysleli ste si, že po premiére Zázrakov pre Alicu sa váš nepokoj skončil, ale vzápätí prišli udalosti v Starom divadle Karola Spišáka alebo ponižovanie umelcov z oblasti tanca v Banskej Bystrici. Poslali ste mi rozhorčený list – ako sa situácia vyvinula?

Žiaľ, najhoršie, ako sa dalo. Mohol by som o tom rozprávať dlho, ale v skratke sa udiala modelová situácia, na ktoré sme žiaľ asi až príliš zvyknutí, a teda ich už ani neriešime. Pri voľbe nového riaditeľa v Starom divadle poslanci VÚC neprizvali odbornú verejnosť, dokonca aj konkrétna ponuka od odbornej obce na participáciu pri voľbe bola odmietnutá. A tak o voľbe riaditeľa rozhodovala komisia, ktorá nemala ani minimálne predpoklady pre odborné a kvalifikované rozhodnutie. Aký teda výsledok takejto voľby môže byť? Napokon z divadla odišlo celé umelecké vedenie a najvýraznejší herci. Odišli po dlhej a márnej snahe divadlo zachrániť od neodborných, necitlivých a zmysel umenia absolútne ignorujúcich rozhodnutí. Úplne ich chápem a súhlasím s nimi, už žiaľ nebolo možné urobiť iné ako odísť. Obdivujem ich odvahu, integritu a ctenie si slobody pred konformizmom, formalizmom, strachom a všeobecne nezáväzným skupinovým pritakávaním ničote.

Ohrozilo to Alicu?

S ich odchodom pre mňa skončila aj Alica. Všetkým nám je to ľúto, ale nedalo už nič robiť. Toto divadlo pre mňa stratilo smer, tvár, víziu, a teda aj zmysel. Či je to Nitra, alebo Banská Bystrica, v obidvoch prípadoch je niekoľko spoločných otázok a menovateľov – Ako je možné, že o odborných veciach u nás rozhodujú neodborníci? Ako môže niekto bez štipky znalosti divadla a riadenia kultúrnej inštitúcie rozhodovať o tom, kto bude riaditeľom divadla alebo či má, alebo nemá byť divadlu pridelená alebo odobratá finančná podpora, ktorú navyše schválili ľudia z odbornej komisie na ministerstve kultúry? A množstvo iných, desivých otázok, ktoré by v kultúrne vyspelej spoločnosti mali mať jasné odpovede a riešenia. Arogancia moci kombinovaná s mlčaním prizerajúcich sa. Jednoduchý recept na záhubu.

Neviem, či je verejnosť zainteresovaná na týchto sporoch – v ťažkých časoch múzy ľudia nechcú počúvať. Navyše mnohí hovoria, že súčasnému umeniu nerozumejú a sú voči nemu chladní. Cítili ste podporu verejnosti, keď vypukli tieto spory v divadelnom sve­te?

Žiaľ, kultúra u nás naozaj nemá žiadnu spoločenskú funkciu a hodnotu, takže verejnosť toto nezaujíma. Práve preto sa to deje tak ľahko a bez odporu. Zničíme si vlastné kultúrne hodnoty a neostane nám nič iné, ako prijať hodnoty niekoho iného. Umenie má neobyčajné schopnosti – zvlášť súčasné umenie – napriek tomu, že sa niekomu zdá „hrozné“ či zbytočné. Vďaka nemu máme nenahraditeľné možnosti spracovania súčasného sveta. Bez neho prichádzame o obrovské možnosti jedinečnej reflexie.  Názor, že kultúra by sa mala financovať zo súkromných peňazí, ako nejaký druh nadštandardu či elitárskej zábavy, je číre šialenstvo.

Prečo?

Práve umenie poskytuje niečo, čo žiadna iná oblasť nedokáže. Je vzrušujúce naučiť sa to vnímať. Mnohí si povedia – tomu nerozumiem a nechajú to tak. Práve to je ale úžasná výzva. Stačí vnímať, chodiť do galérií, počúvať hudbu, čítať a pochopenie príde. Nejde mi o glorifikáciu umelcov, ale je jasné, že umenie je súčasťou každého jedného človeka. Michelangelo či Mahler vytvorili výnimočné diela, ale predsa tým umenie neskončilo. Ak neovládam japonskú abecedu neznamená to, že budem tvrdiť, že iba slovenčina má zmysel a je krásna a ostatné je hlúposť, pretože tomu nerozumiem. Treba sa zaujímať, hľadať, počúvať. Umenie je tiež jazyk a treba sa ho učiť. A myslieť si, že najprv sa budeme stavať na nohy ekonomicky a potom sa možno budeme zaoberať kultúrou, vedou či školstvom, je priama cesta do pekla. Akoby ste deti nevychovávali, ale hnali ich zarábať, a keď si zarobia dosť, tak ich potom budete chcieť učiť čítať, písať a cítiť. Vlka už ale spievať nenaučíte.

Aj vzdelaný a rozhľadený umelec potrebuje oponentúru – kto je váš prvý kritik?

Moja manželka je bábkoherečka, pedagogička, má presné oko a ucho na hudbu, divadlo. Vie veľmi presne pomenovať piliere alebo problém. S ostychom ju zavolám, aby si vypočula, prečítala alebo pozrela moju novú vec. Vie povedať to, čo by som možno vnímal ja, keby som nebol zainteresovaný v danom diele osobne. A taký je pre mňa aj Ivan Martinka.

Ste teraz šťastný?

Donedávna sa ma na to rodičia pýtali často. Asi ako nejaké potvrdenie, či neľutujem, že som si zvolil tento spôsob života. Teraz sa ma to pýta manželka. Keby som priznal, že som šťastný, tak by som vnútorne skončil. Znie to asi čudne, ale tak sa cítim. Asi človek musí stále niečo riešiť. Ale v tejto chvíli som vďačný za to, že som sa dotkol niečoho, čo ma dlho trápilo. Myslím tým Alicu. Samozrejme ale, vidím chyby. Neviem byť spokojný a šťastný v tom zmysle, aby som to nejako deklaroval. Zažil som síce pocit chvíľkovej vyrovnanosti, ale aj to ma rozrušilo.

Andrej Kalinka

Hudobný skladateľ, libretista a režisér sa narodil v roku 1978 v Nitre. Študoval dirigovanie a kompozíciu. Vo svojej tvorbe sa takmer výhradne venuje hudobno-dramatickému žánru v jeho rôznych podobách. Spolupracuje s viacerými domácimi a zahraničnými umeleckými telesami. Spoločne s Jurajom Poliakom, Ivanom Martinkom a Michalom Mikulášom tvoria autorské zoskupenie Med a prach, spájajúce výtvarné umenie, divadlo a hudbu v dielach na pomedzí performancie, divadelných predstavení, koncertov či inštalácií. Za svoju tvorbu získali viacero ocenení doma i v zahraničí. Za hudbu k inscenácii Majster a Margaréta režiséra Ondreja Spišáka bol Kalinka nominovaný na Dosky 2015 aj na Cenu nadácie Tatra banky za umenie 2015. Cenu Dosky 2015 získal za hudbu k hre Mojmír II. alebo Súmrak ríše režiséra Rastislava Baleka. Kalinkova hudba znie aj v inscenáciách SND Nevesta hôľ (réžia Roman Polák) či Labyrinty a raje Jána Amosa (réžia Ondrej Spišák, tiež nominované na Dosky 2015 za hudbu).

 

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Andrej Kalinka #Zázraky pre Alicu