Marián Amsler: Fanny a Alexandra som vyskladal nanovo

06.04.2016 09:00
Marián Amsler
Divadelný režisér Marián Amsler. Autor: ,

Štyrmi Oscarmi a ďalšími prestížnymi cenami ovenčená rodinná freska Fanny a Alexander bola vyvrcholením tvorby Ingmara Bergmana. Odpoveď na otázku, ako preniesť film na javisko, ponúka režisér Marián Amsler rovnomennou inscenáciou, ktorá má dnes a zajtra premiéru v Činohre Slovenského národného divadla.

Čoraz častejšie sa objavujú na javiskách divadelné adaptácie filmov. Ide o módu?

Neviem, či je to módna záležitosť. Pre mňa je to stále experimentovanie. V poslednom čase ma zaujímajú texty, ktoré nie sú klasicky dramatické, ale skôr dramatizácie a autorské výpovede. Fanny a Alexander boli výzvou popasovať sa s filmovým príbehom a jeho prenosom na javisko, keďže som si sám robil divadelnú adaptáciu. Vnímal som to ako zaujímavú výskumnícku činnosť.

V čom bola javisková adaptácia výskumom?

Poznáme trojhodinovú kinoverziu Bergmanovho filmu. Existuje však aj štvordielna televízna verzia a navyše aj text, ktorý slávny švédsky režisér vydal ako prózu. V nej už má náznaky dialógov. Musel som naštudovať všetky verzie a poskladať z nich nový text. Adaptáciu, ktorá bude fungovať v divadelnej intenzite. Vracal som doň scény, ktoré Bergman z filmu vystrihol, alebo pridával scény, motívy a motivácie, ktoré boli v literárnej predlohe, ale neobjavili sa ani vo filmovej, ani v televíznej podobe.

Akými témami vás Bergmanova rodinná sága oslovila?

Vo Fanny a Alexandrovi sa stretávajú dva svety. Svet liberálnej umeleckej rodiny, ktorá žije intenzívnymi príbuzenskými vzťahmi a väzbami, s ktorým kontrastuje rodina protestantského biskupa Vergérusa, v ktorej sa snažia vštepiť deťom morálne princípy tak, že dosahujú celkom opačný efekt. Pre mňa bola veľmi dôležitou témou otázka, aký silný vplyv má na dieťa rodina a vôbec odovzdávanie životných filozofií ďalším generáciám. Plus je tam aj téma domáceho násilia nielen fyzického, ale aj psychického, ktorá dnes v spoločnosti silne rezonuje, a ktorú je veľmi dôležité stále otvárať.

Táňa Pauhofová a Daniel Fischer ako ústrední...
Táňa Pauhofová a Daniel Fischer ako ústrední hrdinovia inscenácie Fanny a Alexander. Autor: Ľuboš Kotlár

Čím sa môže príbeh, odohrávajúci sa na začiatku 20. storočia, prihovárať súčasníkom?

Otázkami ľudskej morálky a etiky. Biskup Vergérus v istom momente hovorí Alexandrovi, že fantáziu a city treba prenechať umelcom, ale život je tvrdá realita, v ktorej treba žiť. A uvedomiť si, že iba v asketickej chudobe, vo viere a v strachu je pravda. Vynárajú sa teda otázky, či možno tým, že dieťaťu všetko vezmeme, vychovať z neho dobrého človeka? V čom je podstata vzdelávania, výchovy a vôbec vplyvu umenia? Či nás v škole naozaj učili myslieť a rozvíjať svoje danosti a akým spôsobom sa formuje osobnosť dieťaťa? Aké to je byť sám a ako sa malý Alexander po otcovej smrti vyrovnáva s uvedomením si seba vo svete.

Lákali vás aj technické vymoženosti prvej divadelnej scény?

Veľká scéna Činohry SND umožňuje pracovať s výraznými výtvarnými prostriedkami. Je tam technicky vybavené javisko a možnosti, ktoré v žiadnom inom divadle nie sú. Ďalšia vec – v predstavení účinkuje takmer tridsať hercov. Činohra SND má veľký súbor, čo umožňuje obsadiť postavy typovo podľa vašich predstáv. A navyše dramaturgicky je príbeh veľmi silný.

Fanny a Alexander sú deti. Hrajú ich však Táňa Pauhofová a Daniel Fischer. Bol to zámer?

Pri nakrúcaní filmu možno s deťmi pracovať tak, aby boli schopné to zahrať. Ale naskúšať s nimi divadelnú inscenáciu by bolo podľa mňa takmer nemožné. Dospelí herci dokážu sprostredkovať vnútorné stavy detí intenzívnejšie. Majú dosť málo textov, ale všetko je v očiach, pohľadoch, mimike a autenticite. Pre mňa bolo dôležité, aby Fanny a Alexander rozprávali svoj príbeh s odstupom a pohľadom dospelého človeka. Zároveň však všetko sledujeme ich optikou.

Preto dostali malé prenosné kamery?

Bol to inšpiratívny východiskový moment. Keď mi napadlo, že by sme sa mali pozerať na príbeh očami detí, skúšali sme nasadiť hercom kamery a dívali sa cez ne, ako sa pohybovali medzi ostatnými a sledovali dianie na javisku. Ďalej sa to nabaľovalo, až sme dospeli k úplnému prepojeniu filmu a divadla – k živému prenosu z javiska, ktorý sa odohráva priamo pred očami divákov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#premiéra #Slovenské národné divadlo #Táňa Pauhofová #Daniel Fischer #Marián Amsler #Ingmar Bergman #Fanny a Alexander
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku