Hamleta napísal demokrat, vychádza z prezumpcie neviny

27.04.2016 16:00

Od smrti Williama Shakespeara síce uplynuli štyri storočia, ale jeho diela sú aktuálne aj dnes. Ako vnímal tento nadčasový a legendami opradený dramatik politiku? Ako si poradil s cenzúrou alžbetínskeho obdobia a prečo pomáhal ženskej emancipácii, vysvetľuje básnik a spisovateľ Ľubomír Feldek, jeho najznámejší slovenský prekladateľ.

S odstupom storočí sa stále viac špekuluje o Shakespearovej identite, pohlaví, autorstve a dokonca aj o tom, či mu niekto pri písaní nepomáhal. Pochybujete aj vy?

Ja som nikdy nepochyboval o tom, že Shakespeare bol Shakespeare. Ten geniálny rukopis sa z hry na hru nemení, je taký istý. Keď sa človek zaoberá Shakespearom ako prekladateľ, tak na to príde. Nech to bol ktokoľvek, bol jeden, to je isté. Nie že by tam nemohlo byť zúčastnených viac autorov. V tej dobe sa pojem autorstva chápal trochu ináč. Aj to, čomu dnes hovoríme dramatizácia či úprava, sa kedysi považovalo za autorstvo. Preto napríklad, keď Shakespeare upravoval po niekom zle napísané texty pre svoje divadlo, automaticky sa stával aj ich autorom. Dokonca stačilo, aby upravil len istú časť. V niektorých jeho hrách nájdeme aj menej zaujímavé pasáže, menej vtipné alebo menej hlboké postavy. Tie nemusel napísať priamo Shakespeare, ale jeho rukopis spoznáme vždy. Je to taký geniálny autor, akých je málo, a aj preto si nemôžeme myslieť, že existovalo sedem Shakespearov.

Ľubomír Feldek, najznámejší slovenský...
Ľubomír Feldek, najznámejší slovenský prekladateľ Shakespeara. Autor: Pravda, Robert Hüttner
 

Vaše preklady už roky čitateľom premosťujú cestu k tomuto veľkému anglickému dramatikovi. Aké máte pocity, keď prekladáte Shakespeara a zapodievate sa jeho textami?

Také kolegiálne. Síce to vyznieva ako žart, ale myslím to vážne. Lebo Shakespeare je univerzálny autor, čo znamená, že vie všetko. Je majster nielen viazaného verša, ale aj prózy, jeho texty sú plné metafor, aliterácií, slovných hračiek a všetkého možného, čo komplikuje prácu menej kvalitnému prekladateľovi. Takže Shakespeara nemôže úspešne prekladať každý. Prekladať by ho mali ľudia, ktorí majú univerzálny arzenál básnických umeleckých prostriedkov. A neviem o nikom, kto by mal ten arzenál na Slovensku bohatší ako ja. (Smiech) Aj preto ho nazývam kolegom. Ale každý jeho prekladateľ –  keď sa prestane chvastať – musí priznať, že prekladanie Shakespeara je aj kolektívna práca.

  
Ako to myslíte?

To, že slovenské preklady Shakespearových hier sa postupne zdokonaľujú, je  aj zásluha viacerých generácií – dokonca niektoré vydarené riešenia  putujú z prekladu do prekladu.  Napríklad keď hrobár, čo kope hrob pre Oféliu, začne svojmu kolegovi tvrdiť, že Adam bol prvý šľachtic, má na to takýto argument: „The Scripture says ‚Adam digged:‘ could he dig without arms?“ Je to jedna z najslávnejších Shakespearových slovných hier. Slovo „arms“ (ramená) je totiž obsiahnuté aj vo výraze „coat of arms“ (erb). Ja som to riešil „Aj v Svätom písme stojí, že Adam musel šľachtiť zem, a ako by ju šľachtil, keby nebol šľachtic? Ako by ju šľachtil bez šľachtických šliach?“ Ale pred sto rokmi Hviezdoslavov hrobár (zrejme sympatizant oravskej nižšej šľachty) tvrdil, že Adam bol zeman, pretože kopal zem. Úžasné riešenie! Nečudo, že ho prevzala aj Zora Jesenská. A na Slovensku máme ešte staršiu hamletovskú  tradíciu: Preklad Michala Bosého zo začiatku 19. storočia sa považuje za prvý kvalitný preklad Shakespearovho Hamleta v českej aj slovenskej kultúre. Hoci totiž Česi mali už divadlá a čo sa týka divadelnej kultúry boli pred nami, Shakespeara si prekladali voľne a nie z originálu, ale z nemeckých úprav. Čiže naše zaostávanie v divadle paradoxne znamená, že sme Čechov predstihli v kvalite prekladu (hoci určeného len na čítanie). Okolo roku 1850 nový preklad Hamleta pripravoval pre istú divadelnú skupinu z Gemera dokonca aj Pavol Dobšinský. Ale kým ho dokončil, divadelná skupina sa vraj stihla rozpadnúť.

  
Dá sa dnes zo shakespearovskej poetiky a autorského rukopisu usúdiť, aký to bol človek?

Určite áno. Predovšetkým si myslím, že to bol človek, ktorý nebol „upchaný sám sebou“. To je metafora, ktorú používajú Česi, keď chcú označiť človeka, ktorý nevie hovoriť o nikom inom, len o sebe. Z takéhoto otroka monológu sa nikdy nemôže stať dobrý dramatik – nikdy totiž nedokáže napísať rôzne postavy a ich dialógy. Shakespeare taký nebol, bol veľkým pozorovateľom života. Mal v sebe pokoru. Nie tú predstieranú, akou sa radi vystatujú politici, ale skutočnú. Napísal veľké množstvo postáv, ale o nijakej nemôžeme s istotou tvrdiť, že v nej zobrazil seba.  On nemal potrebu písať hry o sebe. Pozoroval svet a písal o iných.   

Naozaj podľa vás teda nebol schovaný v žiadnej zo svojich postáv?

Schovaný áno. Schovaný bol vo všetkých, ale netrčal ani z jednej… A mal rád všetky svoje postavy. Aj keď niektoré postavy sú pozitívne a iné negatívne, Shakespeare sa vedel pozrieť aj na negatívnu postavu tak, aby sme spoznali dôvody, prečo je vlastne taká.

Hamlet Roberta Rotha sa prihováral publiku SND...
Hamlet Roberta Rotha sa prihováral publiku SND rečou Feldekovho prekladu viac ako tri sezóny. Autor: Filip Vančo/SND

  
Zaujímavé je, že v úlohe poeta Shakespeare vo svojich legendárnych Sonetoch nemal problém s intímnym odhaľovaním ani svojho najhlbšieho vnútra a pocitov. Prečo?

Na rozdiel od hier vo svojich sonetoch bol autobiografický. Iste ich písal len pre seba, ale v roku 1609 Sonety predsa len vyšli. Shakespeare bol taký opatrný, že sa k tomu vydaniu nehlásil. Tváril sa, akoby ich niekto vydal bez jeho vedomia. Existuje taká domnienka, že sa od nich dištancoval preto, lebo bol v nich príliš odhalený jeho intímny život.  V jednom zo svojich sonetov napríklad hovorí o tom, že mal milenca a milenku, ktorí mali vzťah ešte medzi sebou navzájom. Zo 154 sonetov venoval Shakespeare 126 mužovi a 28 sonetov žene.

 
Politiku ale nachádzame aj v jeho drámach. Možno aj preto je najznámejšia z jeho hier práve Hamlet…

Hamlet sa dodnes považuje za jednu z najlepších hier, a pritom je celá politická. Navyše doplňuje aj odpoveď na vašu otázku, aký bol Shakespeare. Táto hra je celá o prezumpcii neviny. Hamlet bol demokrat a uznával človeka a priori za nevinného. Dokonca aj svojho strýka Claudia, ktorý zavraždil jeho otca. Mladý princ odmietal pomstiť otcovu smrť príliš rýchlo a najprv sa musel ubezpečiť, že je strýko skutočne vinný. Niekedy sa hovorí, že Hamlet bol váhavec, ale nebol. Len skúmal, ako to naozaj celé bolo. A skôr ako zabil strýka, chcel mať istotu. Nie je to teda hra pomsty, ale hra o prezumpcii neviny. To je jeden zo základných kameňov demokracie. A taký bol Shakespeare. Demokrat!

Shakespeare ostentatívne kritizoval aj sociálne krivdy a zdá sa, že mu to hladko prešlo. Čo na to vtedajšia cenzúra?

Shakespeare nežil v ľahkom období, to si len my myslíme, že alžbetínska doba bola ľahká. Každá doba je ťažká, ale každý poriadny spisovateľ si vie so svojou dobou poradiť, pokiaľ ho, samozrejme, hneď nepošlú na Sibír alebo ho nezastrelia či neobesia. A Shakespeare vedel, ako na to. Keď chcel písať o súčasnosti, uvedomoval si, že sa nedá písať priamo o Anglicku. Jediná hra, ktorá sa odohrávala v Anglicku a nebola historická, sú Veselé panie z Windsoru, ale tá nie je až taká politická. Shakespeare rád situoval svoje hry do minulosti a do iných krajín. No keď v Hamletovi zaznelo, že niečo hnije v dánskom štáte, vnímaví diváci hneď vedeli, že hovorí o Anglicku.

  
Takže oveľa ťažšie ako sa v textoch vyznávať z úprimnej lásky asi bolo pranierovať politiku, ktorú sa mu nakoniec podarilo prepašovať aj do ľúbostnej poézie.

Áno, a hoci si myslíme, že láska je najlepšia téma pre báseň, ukazuje sa, že politika je ešte lepšia. V slávnom Sonete 66 Shakespeare hovorí o 11 dôvodoch na samovraždu: „Ustatý všetkým, chcem len smrť. Chcem oddych. Nech u dvier žobrať nevidím viac česť a niktošov na recepcie chodiť…“ Keby toto napísal v roku 1930 v Rusku, Stalin sa ani neobťažuje posielať ho na Sibír a dá ho zastreliť hneď v Moskve. Aj v Anglicku ten Sonet 66 musel mnohých naštvať. Veď aj dnes by naštval nejedného z tých, čo sa zjavujú v Smotánke. Shakespeare je teda vždy aktuálny. Ktovie, či sa od tej knihy Sonety nedištancoval nie kvôli priznanej bisexualite, ale práve kvôli tomuto jednému sonetu.  

 
Znalci hovoria, že v názve hry Hamlet, v mene jej hlavného hrdinu, je skrytá aj pietna spomienka na syna Hamneta.  
Áno. Shakespeare sa v decembri 1582 (teda ako osemnásťročný) oženil s Anne Hathawayovou, dcérou farmára zo Shottery neďaleko Stratfordu. Bola od neho o osem rokov staršia. Ich prvé dieťa Susannu pokrstili  6. mája 1583 a dvojčatá Hamneta a Judith 22. februára 1585. Hamnet v roku 1596 ako jedenásťročný zomrel. Shakespeara – aj keď v tom čase žil v Londýne – to určite ranilo a dôkazom toho nie je len alúzia Hamlet – Hamnet, ale napríklad aj Sonet 33, v ktorom sa hovorí:

„Aj moje slnko svoju žiaru žiar
na moje čelo lialo zavčas rána,
no patrilo mi iba chvíľu, žiaľ,
a oddelila nás hmla nevídaná…“

Keď Angličan vyslovuje slovo sun (slnko) znie to rovnako, ako keby vyslovoval slovo son (syn).    

Ďalším poznávacím znamením jeho diel bola aj skutočnosť, že ženy sa často prezliekali za mužov a skrývali svoju identitu. Prečo?

Bola to taká tradícia. Napriek tomu, že ženy neboli také emancipované, aby mohli hrať divadlo, hrdinky Shakespearových hier emancipované boli. Kleopatra je predsa dominantnejšia ako Antonius, Júlia len vyzerá ako plaché stvorenie, v skutočnosti je to emancipovaná žena –  vzbúri sa proti vôli svojho otca a sama sa rozhodne, že sa vydá za Romea. To isté Desdemona, ktorá sa vzbúri a hneď na začiatku ujde s Othellom. Mohol si však oslavu emancipovaných žien dovoliť –  emancipovaná žena v tom čase sedela aj na tróne. Bola to kráľovná Alžbeta. A každá postava emancipovanej ženy bola v tom čase vlastne pocta kráľovnej Alžbete.   

Shakespearovi sa podarilo to, po čom túži hádam každý autor. Stal sa úspešným už za života, vypredával hľadisko a na jeho hry chodili masy. Prečo sa dnes skôr traduje, že kvalita je elitná záležitosť pre menšinu?

Shakespeare bol podielnikom, spoluvlastníkom divadiel a vraj i dobrým obchodníkom. Na svojej dramatickej a hereckej činnosti si dobre zarobil. Ľudia chodili do divadla a divadlo, nielen shakespearovské Globe, ale aj Rose, Theatre, Swan a ostatné mali zväčša podobnú architektúru a veľkosť. Zmestilo sa do nich okolo 2 500, ba až 3 000 divákov. To znamená, že ak boli vypredané, Shakespeare bol veľký autor pre veľké publikum. Darmo si dnes alternatívni umelci myslia, že robia veľké divadlo len vtedy, keď im rozumie málo divákov. Veľké divadlo sa v minulosti  nikdy nerobilo zámerne pre malé publikum, vždy zámerne pre veľké. Aj grécke divadlo sa robilo pre amfiteáter. Je to možno smutné zistenie pre alternatívcov, ktorí niekedy predvádzajú veci, ktorým rozumejú len oni, ale je to tak.  

Prečo si to podľa vás myslia?

Je to taký mýtus. Ale pravda je iná, Pokiaľ je niekto dobrý, tak ním neprestane byť, aj keď mu tlieska veľké publikum. Ak sú alternatívni umelci talentovaní, veľmi rýchlo prestanú byť alternatívni a stanú sa majetkom veľkého publika. Aj herečka Petra Polnišová kedysi začínala v divadle GUnaGU, dodnes tam hráva, bola to významná alternatívna herečka. A zároveň si dnes nezapnete televíznu stanicu, na ktorej by nenaháňala nejakú rybičku. Je skrátka slávna.

Rovnaké výročie ako Shakespeare má v týchto dňoch aj španielsky dramatik a spisovateľ Miguel de Cervantes Saavedra. Ako by ste okomentovali túto až divadelnú okolnosť, ak by sme prijali hru, že nič nie je náhoda?

Nič nie je náhoda okrem náhody. To, že Cervantes zomrel o deň skôr, je zaiste náhoda – takže v prvom rade je to dobrá pomôcka pre študentov, môžu si zapamätať dve udalosti – a stačí, keď si zapamätajú jeden dátum. Aj ja som sa tak kedysi pripravoval na maturitu: usiloval som sa vtĺcť si do hlavy dve informácie ako jednu: napríklad, že v roku 1849 zomrel Ján Hollý a narodil sa Hviezdoslav… Čo však asi nebude náhoda, je, že približne v rovnakom čase, na začiatku 17. storočia, vznikajú ich najväčšie diela, „hra hier“ Hamlet a „román románov“ Don Quijote. Viselo to asi vo vzduchu, v anglickom aj španielskom.

Ak by sa títo dvaja velikáni stretli, ako by sa podľa vás mohol odohrať ich rozhovor?

Shakespeare by sa pochválil Cervantesovi, že napísal štyridsať hier. Cervantes by na to povedal: „Zaujímavé. Aj môj Don Quijote bojoval so štyridsiatimi veternými mlynmi.“ A obaja by skonštatovali, že je to ďalšia pekná pomôcka pre študentov, ktorým bude stačiť jedna číslovka na to, aby si zapamätali dva fakty. Aj keď tá štyridsiata Shakespearova hra – Cardenio – je zatiaľ ešte stále stratená.

         

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#William Shakespeare #Ľubomír Feldek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku