Prečo je podľa vás dodnes nezmapovanou osobnosťou?
Azda je to naša národná črta, že ľahko zabúdame. Akoby nás úspešnosť a hodnota druhého ohrozovala. Machata bol nezabudnuteľný. Jeho Ivanov, hrdina Vejára, starý Karamazov, hlavná rola v Pohľade z mosta boli postavy, na ktoré sa jednoducho zabudnúť nedá. Zostali kdesi medzi nami, len my ich neprivolávame, nemapujeme, necítime hodnotu, ktorú pre nás mali. A Karol bol príliš skromný, aby dvíhal prst a upozorňoval na svoje prednosti.
Bol hviezdou. Tušíte, prečo mu sláva nikdy nestúpla do hlavy?
Bol bohom obdarený, ale nedoplatil na neopakovateľný krásny hlas, na talent, na vizáž. Čo sa v hereckom povolaní pomerne často stáva, keď niekomu unikne fakt, že je povinný byť za tieto dary vďačný a pokorný. Karol Machata cítil divadlo ako rehoľu, ako povinnosť obdareného človeka odovzdať to ďalej. Nie som si istý, či sme všetci „my pozostalí“, čo sa herectvu tiež venujeme, dostatočne múdri a vieme z toho, čo nám zanechal – jeho vedomia a presvedčenia o divadle – zobrať všetko, čo by pre nás mohlo byť veľmi osožné.
Keď ste prišli do SND, Machata bol už veľká hviezda. Aký sa správal k „nováčikom“?
Kamarátsky, ako jeden z mála. Na javisku sme sa prvýkrát stretli v Živej mŕtvole, on hral titulnú postavu, ja postavičku s tromi, štyrmi vetami. Vedel však vycítiť, ako mi je, a snažil sa mi vliať istotu aj sebavedomie. No ani nezakrýval, že určité napätie k divadelnému prostrediu patrí. Za prvý impulz k relatívne komfortnému pocitu v divadle môžem ďakovať práve jemu.
Mnohí herci radi spomínajú, ako a čím ich na javisku rozosmieval.
Vzbudzoval dojem, že tvorí nepredstaviteľne ľahko. Na sústredenie, oddanie sa role, emočné nasadenie spotreboval dosť energie. Ale nechcel, aby ste mu do tejto trinástej komnaty nahliadli. Rád situácie zľahčoval. Tí, ktorí sa chceli stať „Machatami“, mysleli si, že stačí, keď budú ako on robiť „odľahčovačky“, utrúsia nejakú poznámku, sem-tam sa otočia chrbtom a urobia grimasu. A uniklo im, že Karol vedel prvý text, bol prvý na skúške a posledný odchádzal, proste bol neobyčajne pracovitý a obetavý.
Divákov fascinoval, čím elektrizoval súbor na javisku?
Vzbudzoval túžbu priblížiť sa k jeho bravúre, pretože zväčša niesol zodpovednosť za celé predstavenie. Hral roly, ktoré mu to umožňovali a zároveň to od neho vyžadovali. Ak vycítil, že ste menej zainteresovaný, čakal, kedy sa konečne sústredíte aj vy. Ak vás nebolo počuť, vypol a naznačil – takto asi nie! Aj od ostatných vyžadoval, aby sa svojmu stropu ráčili priblížiť. V tomto bol Karol stimulujúci a myslím si, že dodnes veľmi chýba.
