Recenzia: Cesta príbehom Rimanky

Štátne divadlo Košice tento trend nasleduje a v premiére uviedlo emblémové dielo Alberta Moraviu Rimanka.

Skutočnosti, že nás príbeh prenesie do Talianska, napovedá už scénografia Pavla Andraška. Okrem nadrozmernej fotografie Večného mesta rozostavil po javisku biele panely s maketami rímskych pamätihodností, ktoré v inscenácii symbolizujú trvácnosť histórie napriek politickým prevratom. V druhej časti inscenácie vidíme len kvádre, usporiadanie ktorých pripomína berlínsky pomník židovským obetiam holokaustu. Ideu dopovedá i záverečný príchod poodhalených hercov, ktorí len pred malou chvíľou odpochodovali za sfanatizovanými prívržencami Mussoliniho a teraz sa vracajú k panelom ako k svojim náhrobkom. Symbol by bol však čitateľný aj bez tohto dodatku. A práve v tom tkvie problém inscenácie – dramatizácia Valerie Schulczovej a Romana Olekšáka a následná Schulczovej réžia príliš podľahli lineárnej ilustrácii.

V inscenácii vyrozprávajú takmer celý dej románu až do prebytočných scén (konkurz v divadle, nocľah u Zelindy). Pritom podstatný motív diela – vnútorná optika hlavnej postavy Adriany – uniká. Moravia prezentuje príbeh práve jej očami a čitateľa vťahuje do hlbokej introspektívy, ale v inscenácii sa o Adrianiných pohnútkach dozvedáme primálo (keď však hrdinka dostane príležitosť komentovať svoje pocity, otvára sa táto potrebná dimenzia). No vo väčšine prípadov sú repliky úsečné, situácie rýchlo vyrozprávané a režijne primálo dramaticky kolorované. Inscenácia sa však s románom stretáva v ústrednom bode – v téme. Prezentuje, na aké dno dokážu človeka dostať sociálne (ne)pomery, hlad a láska.

Tatiana Poláková ako Adriana spočiatku vyznieva chladne a nezainteresovane. Až od výstupu, v ktorom snúbencovi vyčíta podvod, sa rozohráva do pestrejších odtieňov. Od tohto momentu v nej vidíme emocionálnu ženu bezprostredného temperamentu, dievčenskej naivity, ale aj odhodlanosti postaviť sa neprekonateľným prekážkam. Peter Cibula ako Gino zas tvárne vyhral oblúk od ohľaduplného nápadníka, kedy by sme uverili, že románik s Adrianou myslí úprimne, až po bezohľadného uzurpátora jej tela. Naopak, Andrej Palko (Sonzogno) a najmä Juraj Zetyák (Mino) zlyhávali na slabej vehementnosti a flexibilite výrazových prostriedkov. U Beáty Drotárovej ako Matky úprimný závan precíteného ľudského osudu prepukol iba v scénach, v ktorých sa nebála znížiť kadenciu hlasu, inak sme videli len bezobsažné teatralizovanie. Z ostatných účinkujúcich vynikla Henrieta Kecerová ako Gisella, žoviálnym gestom a spontánnym prejavom skúsenej spoločníčky rímskych mužov dokázala oživiť nejeden výstup.

Napriek mnohým nedostatkom má inscenácia jedno dôležité pozitívum. Tvorcovia v príbehu posilnili motív zhubného vplyvu fašistickej ideológie na mladú generáciu. Záverečné rozostavenie jej prívržencov po priestore hľadiska a ich následný pochod cez javisko je výstižná, varujúca a pre súčasne Slovensko vskutku aktuálna bodka. Len prečo po tomto pôsobivom závere znie počas kľaňačky nenáročná talianska melódia? Že by sme mali rýchlo zabudnúť na túto hrozbu?