Nešlo o festival speváckych hviezd, ale o sprostredkovanie diel zväčša u nás nehraných. Prevažovala teda tvorba 20. storočia, voči ktorej má náš návštevník vžité, hoci neoprávnené, predsudky. Eurokontext teda musel rátať s tým, že bitka o lístky nebude. Vo výbere privezených titulov by sa dalo polemizovať s trocha jednostrannou orientáciou na divácky náročnejšiu epochu a azda, asi čírou náhodou, s rusofilským repertoárovým akcentom. Nespochybňujem, skôr oceňujem, že Bratislava po prvýkrát spoznala Ohnivého anjela, komorné opusy Šostakoviča či Rimského-Korsakova.
Zvlášť potešilo, že slovenský skladateľ Marián Lejava predstavil svoj nový opus, Pražania sa pochválili exportným Janáčkom, Brňania scénickou verziou Gilgameša. Len chýbal kontrast. Ním azda mal byť repertoár Opery SND, ten však pre domáceho diváka nie je festivalový. Bonusom boli bezprostredné besedy tvorcov inscenácií s publikom, moderované dramaturgmi našej opery.
Silné zážitky privezené z Prahy
Dvakrát poskytlo pražské Národné divadlo silné zážitky. Najskôr dvojicou krátkych diel, ktoré v dobe sovietskej totality boli Šostakovičovým súkromným, no úderným výsmechom doby, keď bolo nemysliteľné ich verejné uvedenie. Prológ nedokončenej opery Orango (fragment z koša na odpadky – odtiaľ podplatená skladateľova chyžná vyberala vyhodené rukopisy) a "opera na zastrelenie“ Antiformalistický jarmok (pomôcka študujúcim o boji realistických s formalistickými tendenciami v hudbe) zazneli v originálnej, nápaditej, pointy zvýrazňujúcej réžii Slávy Daubnerovej.
Monológy Jedničkina (Stalin), Dvojkina (Ždanov), Trojkina (Šepilov) a predsedajúceho (skladateľ Chrennikov) v ich bielom maskovaní po prsia ostávajú nezabudnuteľnými. Škoda len, že boli ozvučené. Prekonať sprevádzajúci klavír (Martin Levický a Jan Kučera) nie je problém. Inscenácia Janáčkovej poslednej opery Z mŕtveho domu zdvihla po vlaňajšej premiére emócie špecifickým, smelým, od škrupúľ oslobodeným tvarom. Tím Daniela Špinara rozohral príbeh z čisto mužského prostredia sibírskej trestnice s hlbokým prienikom do charakterov a intímnych vzťahov medzi väzňami, internovanými z rozmanitých dôvodov. Striedali sa výjavy pudovo erotické (divadlo počas sviatku) s jemnou symbolikou (krídlo klavíra ako symbol zraneného orla), pritom všetko do seba zapadalo a nepôsobilo samoúčelne. Ťažko si predstaviť výrazovo a emocionálne diferencovanejšie hudobné naštudovanie, aké ponúkol atmosféru strhujúco kresliaci Robert Jindra. O hudobný sviatok sa zaslúžili aj sólisti. Za všetkých Štefan Margita, Pavol Remenár, Josef Moravec či František Zahradníček.
Od Brna cez Ostravu až po Košice
Národné divadlo z Brna priviezlo nezvyčajnú kombináciu javiskovej verzie oratória Bohuslava Martinů Epos o Gilgamešovi s barokovou operou Henryho Purcella Dido a Aeneas. Spojovníkom bol jednotný, moderne poňatý výtvarný priestor (Dragan Stojčevski), v ktorom rozohral režisér Jiří Heřman v prvom prípade tanečne a aranžmánmi štylizované zamyslenie sa nad posolstvom predlohy. Purcellovi dominovala pestrosť, farebnosť akcií na lodnej seanse, okorenená jemnou erotikou. S partitúrou Martinů si výborne poradil Marko Ivanović, Purcellovi dal punc štýlovosti Václav Luks, posilňujúci orchester o päticu hráčov zo svojho Collegia 1704. Skvelý výkon podal zbor.
S mimoriadne náročným titulom, Prokofievovým Ohnivým anjelom, prišli Ostravčania. Posadnutosť démonmi hlavnej hrdinky, mágia a paranormálne javy v réžii Jiřího Nekvasila striedali polohy psychologických sond do vnútra postáv so scénami bizarnejšími. Viac diferencovanosti v dynamike mohol priniesť orchester (dirigent Jan Kučera) a Elene Suvorovej (Renata) by prospela účinnejšia vývojová krivka.
Dvojica čerstvých titulov opery ŠD Košice riešila variácie na tému života a smrti Mozarta vo vzťahu k jeho údajnému travičovi Salierimu. Po režijne a hudobne menej pútavom Rimskom-Korsakovovi Mozart a Salieri prekvapil Marián Lejava novinkou Bohom milovaný. Nazval ho hudobným divadlom, keďže syntetizuje prostriedky opery, činohry, kantáty a experimentu. Texty sa často opierajú o citácie, preto štvorjazyčnosť, do deja vstupuje lekárska dišputa o pravej príčine smrti Mozarta, čím sa snaží očistiť domnelého vraha. Hudba Lejavu siaha k avantgarde, libreto je pre režiséra (Michal Spišák) náročné aj presahom času zo života skladateľov po dnešok. Výsledok je zaujímavý, azda by dynamike diela prospelo prestrihanie niektorých zdĺhavých miest.
