Písal sa rok 1979 a londýnske National Theatre čakala premiéra hry Amadeus. Peter Shaffer sa v nej inšpiroval jednoaktovkou Alexandra Sergejeviča Puškina Mozart a Salieri. Takisto ako Puškin používa skutočné historické postavy a udalosti, histórie sa však presne nedrží a viac než na vykreslenie jej „presného“ obrazu mu ona a postavy z nej slúžia na vytvorenie mýtu génia a jeho netalentovaného soka, ktorý sa mu nikdy nemôže vyrovnať, a tak Mozarta otrávi.
Voči Shafferovej umeleckej licencii sa ohrádzali rôzni bádatelia s tým, že vzťah Mozarta a Salierihio nebol takýto vyhranený, Salieri talent mal, Mozart ho rešpektoval a Salieri bol dokonca neskôr aj učiteľom Mozartovho syna a viacerých ďalších významných skladateľov. Na druhej strane sa Salieri vďaka Shafferovi vrátil do hry. Práve jeho Amadeovi, ktorý falšuje históriu, mnohí pripisujú neskorší a pretrvávajúci záujem o tvorbu skladateľa, ktorý by zrejme bol dodnes zabudnutý.
Konflikt génia a priemerného umelca zaujal vraj už na premiére aj režiséra Miloša Formana. „Ak bude druhá časť taká skvelá ako prvá, nakrútim podľa tej hry film,“ mal povedať pôvodom český filmár počas prestávky. V tom čase už vďaka snímkam ako Prelet nad kukučím hniezdom (1975) či Vlasy (1979) patril k rešpektovaným americkým režisérom. Ešte skôr než vznikol filmový Amadeus (1984), ktorý získal osem Oscarov, slávila Shafferova hra úspechy na svetových divadelných doskách. Nielen na Broadwayi, ale napríklad aj v martinskom divadle či na bratislavskej Novej scéne. Amadea tu zhodne uviedli v roku 1982.
Kým v Martine hral Mozarta Ľubomír Paulovič, v Bratislave ho v réžii Vladimíra Strniska stvárnil Milan Kňažko. „Koncert Mozarta a Salieriho, ktorého hral skvele môj spolužiak zo školy Emil Horváth, Strnisko postavil ako konflikt slobody génia a režimovej rutiny. Netalentovaný umelec má moc a tá mu umožňuje manipulovať géniom,“ zaspomínal si v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom Milan Kňažko, ktorý stvárnil Mozarta. Hru si boli pozrieť aj Shaffer s Formanom a producentom Saulom Zaentzom, ktorí už chystali filmovú adaptáciu a obchádzali svetové divadlá, ktoré mali hru v repertoári.
Shaffer sa však na slovenských javiskách objavil už skôr. V roku 1968 napríklad kritika aj diváci tlieskali v SND jeho Čiernej komédii a Ladislavovi Chudíkovi v nezvyčajne komediálnej postave jedného z hrdinov. Niekoľko rokov predtým mala v Londýne premiéru ďalšia Shafferova úspešná hra Kráľovský hon za Slnkom. Príbeh zániku ríše Inkov pod náporom španielskych dobyvateľov sa dočkal aj filmového spracovania, rovnako ako jeho mysteriózna hra Equus, v ktorej psychiater vyšetruje dospievajúceho chlapca, ktorý brutálne zohavil niekoľko zvierat. Filmová verzia Sidneyho Lumeta (1977) získala Shafferovi oscarovú nomináciu za scenár. Hra Equus vzbudila pozornosť aj v roku 2007, keď sa v nej na West Ende objavil nahý sedemnásťročný Daniel Radcliffe.
Shaffer mal dvojča – brata Anthonyho, ktorý bol tiež dramatikom a spisovateľom. Je známy napríklad predlohou k filmu Sliedič (1970), scenárom k Hitchcockovej Zbesilosti (1972) a scenármi k adaptáciám Agathy Christie Smrť na Níle (1978) a Schôdzka so smrťou (1988). Zomrel v roku 2001.