Spomínate si, kedy ste videli film Sissi v hlavnej úlohe s Romy Schneider režiséra Ernsta Marischku po prvý raz?
J. Ciller: Romy Schneider ma zaujala vo filme Smrť v priamom prenose. Sissi, „rakúsko-uhorská pyšná princezná“, však môj televízor veľmi rýchlo vypla.
P. Čanecký: Ja som si film pustil prvý raz až pred prácou na divadelnom predstavení. Rýchlo som ho aj zastavil. Nebol to obraz Sissi, aký by som chcel predstaviť divákom.
Aká bola podľa vás Alžbeta Bavorská?
P. Čanecký: Bola to žena niekoľkých rozmerov. Žena mysliaca, ktorá presadzovala svoje ego, konala v mene monarchie aj manžela. To by sme chceli v predstavení s režisérkou Eszter Novak divákom ukázať. To by malo byť nosné.
J. Ciller: Všetko, čo o Sissi vieme, je sprostredkované. Najsilnejšie na mňa vplýva Klimáčkov text, ktorý sofistikovane, s divadelnou ekvilibristikou, narába s touto témou. Sissi sa stáva nielen múdrou cisárovnou, modernou ženou, ale aj divadelnou divou.
Prenesie sa kus histórie do scény a kostýmov?
J. Ciller: Keď mi ponúkli prácu na tomto projekte, hneď som videl jeho realizáciu v historickej budove SND. Spája sa s obdobím monarchie, s Burgtheatrom aj viedenskou operou. Keďže historická budova neprichádzala do úvahy, „preniesol“ som ju do činohry novej budovy SND.
P. Čanecký: Pred prácou na projekte som sa obklopil historickými faktami, ďalším vstupom bol Klimáčkov svojbytný text a tretím faktom bola samotná predstaviteľka Sissi Táňa Pauhofová. To všetko sa spojilo a výsledkom je, že som sa nepokúsil zo Sissi vyrobiť konzervu v muzeálnom type šiat. Vychádzal som z odevnej kultúry biedermeiera – krinolín a turníry, čo bola vlastne vypchávka v zadnej časti sukne. Spolu s režisérkou sme vytvorili aj také kostýmy, ktoré sa bežne v monarchii nenosili. Odev som očistil od dekoratívnych detailov, aby sa v nich herci nestratili, aby ozdoby neprehlušili text. Tiež aby nezavadzali pri pohybe. Pokúsime sa 21. storočie neobchádzať, ale tieto dva svety spojiť.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Na krinolíny sa kedysi používali kostice, bambus, gumené hadice plnené vzduchom, neskôr zvíťazil drôt. Aký materiál používate dnes?
P. Čanecký: Nemám dôvod vymýšľať nové technológie. Na konštrukciu krinolíny používame oceľové pružiny v textilnom poťahu, prípadne plastovú náhradu tejto konštrukcie. V korzetoch sú namiesto rybích kostíc oceľové pružiny rôznych profilov a funkcií.
Móda ktorého obdobia bola najviac ženská?
P. Čanecký: Všetky obdobia sú ženské, keď je v oblečení žena ženou. Mám niekoľko skúseností s tým, že odev, ktorému sa predpovedal jednoznačný úspech, svojou príťažlivosťou nezabodoval. A, naopak, veci, o ktorých som si myslel, že nebudú fungovať, boli veľmi ženské. Všetko sa však začína hercom. On prináša svoju osobnosť, fyzickú dispozíciu, z toho treba v prvom rade vychádzať.
Čo vám prináša historická téma? Kde hľadáte inšpiráciu?
J. Ciller: Každý projekt má svoj životopis. Začína sa scenárom, ktorý sa premieňa na divadelný tvar. Dôležité sú vstupné podmienky tvorby a rukopis režiséra. To, čo ponúknem jednému, neponúknem inému. Poznám ich naturel, cítenie divadla. To je úvodný vklad, ktorým sa snažím trafiť do režisérskeho videnia.
Nie je to obmedzujúce?
J. Ciller: Nie, naopak. Je to výzva.
Dnes sú v kurze minimalistické scény, niekedy takmer bez kulís. Je to cesta k divákovi?
J. Ciller: Patrím k výtvarníkom, ktorí nerobia kulisy. Podľa mňa patria do minulého storočia. Sú umelé. Kulisa ma neoslovuje, môj život je reálny. Diváka zaujíma emocionálny výsledok predstavenia. Hľadanie použitých prostriedkov je na hercoch.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Aj herec má radšej prázdne scény?
J. Ciller: Som rád, keď je scéna pieskovisko, ktorého sa môže herec dotýkať, môže ju meniť. Keď z neho nerobí len sochu, hovoriacu text. Herec sa včleňuje do akéhosi Tintorettovho obrazu plného svetla, emócií, sily a predovšetkým premeny. Metamorfóza scénografie je to, čo ma vzrušuje. To, že sa môže odohrávať v prázdnom, respektíve poloprázdnom priestore, dokazujú mnohé skvelé inscenácie.
Na čo všetko musíte myslieť, keď beriete zreteľ na pohyb herca po javisku?
J. Ciller: Divadlá majú hrubú knihu tvrdých bezpečnostných opatrení, ktorú keď prelistujete, zistíte, že by ich museli okamžite všetky zavrieť. Ani jedno tieto podmienky nespĺňa. S hercami je to individuálne. Čo môžete chcieť od jedného, nemôžete žiadať od iného. Ak robíme scénografiu, ktorá vzrušuje, musíme myslieť aj na ich fyzickú dispozíciu.
Niekedy je scéna skutočne nebezpečná, napríklad v Bačovej žene alebo v Neveste hôľ. V predstavení Labyrinty a raje Jána Ámosa je síce malá, ale dosť ostrá šikmina. Musíte myslieť aj na bezpečnosť hercov?
P. Čanecký: Pochopiteľne, je to súčasť našej práce. Oblečenie je architektúra človeka, dokonca veľa vecí na oblečení kótujem ako v architektúre. Musím myslieť aj na jeho funkčnosť a bezpečnosť. V Neveste hôľ nám na skúškach všetko fungovalo. Až na generálke, pri celej dynamike pohybu sa ukázalo, že scéna sa nebezpečne šmýka. Museli sme to riešiť za pochodu.
Máte radšej komorné scény alebo veľké javiská s dokonalou technikou, ktorá robí zázraky?
J. Ciller: Nie je dôležitý len obraz, jeho veľkosť, ale kvalita. To platí v prenesenom zmysle slova aj pre divadlo. Sú to, samozrejme, dve špecifické formy práce. Veľké javisko, najmä opera, si žiada veľké gesto. Malé komorné štúdiové predstavenia dávajú šancu inej transformácii textu, iným súvislostiam a vizuálu.
Myslíte pri navrhovaní scény aj na diváka? Skúšate sedieť v každom kúte hľadiska?
P. Čanecký: Pôdorys divadla SND v tvare amfiteátra nám komplikuje profesijný život. Týka sa to nielen javiska, ale aj hľadiska v uhloch viditeľnosti a akustike.
J. Ciller: Nová budova Národného divadla je špecifická v tom, že diváci sediaci na boku vidia len trojuholníkový výsek. Je to obmedzujúci faktor, ktorý musíme brat do úvahy. Je úlohou scénografa a režiséra, aby nosné momenty inscenácie videl každý divák.
Odkedy sa datuje vaša spolupráca?
P. Čanecký: Stretli sme sa pred tridsiatimi rokmi pri inscenovaní hry Kolotoč v Slovenskom komornom divadle Martin. Jozef trochu frflal, že v jednom prípade som na čiernom podklade navrhol čierne oblečenie. Nakoniec to vyriešil biely golierik a biele manžety. Naša divadelná spolupráca neskôr pokračovala v pedagogickej práci, keď ma Jozef prizval učiť na VŠMU.
Prečo sa vám spolu dobre robí?
J. Ciller: Preto, že máme rovnaké videnie sveta, divadla. Je to zvláštne stretnutie tretieho druhu. Sme narodení v rovnakom znamení – Vodnár, máme k sebe skutočne veľmi blízko.
Prizvali ste do tohto manželstva aj nejakého režiséra?
J. Ciller: Režiséri si vyberajú výtvarných spolupracovníkov. Pracujeme na objednávku.
P. Čanecký: Strieda sa to. Mali sme obdobie, keď sme robili s Romanom Polákom, s Mariánom Chudovským, s Jožom Bednárikom, s Ľubom Vajdičkom a teraz s Martinom Hubom.
V Macbethovi sa na scéne hráte so svetlom. Musí scénograf sledovať novinky, napríklad v osvetľovacej technike?
J. Ciller: Patrí to k profesii. Keď ste pretekár formuly 1, samozrejme, že sa zaujímate o autá. Keďže na Slovensku nemáme školu zameranú na svetelný dizajn, hoci sa o to pokúšame, veľká časť tejto tvorby patrí do rúk scénickému výtvarníkovi a režisérovi. Problém osvetľovacej techniky sa viaže na produkciu a financie. Diaľkovo ovládané reflektory, ktoré majú nulovú hlučnosť, sú o jednu nulu drahšie ako tie, na ktoré máme. Zatiaľ čo v opere to až tak neprekáža, v činohre zvuk techniky narúša javiskový prejav.
Ako je to s kostýmami? Menia sa používané materiály?
P. Čanecký: Používame štandardné aj neštandardné materiály, menej sa objavujú syntetické materiály typické pre obdobie šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia. Módu intenzívne sledujem, učím sa z nej, a keď treba, používam ju.
J. Ciller: Byť súčasní je pre nás samozrejmé. O to dôležitejšie, že obaja učíme na VŠMU. Dnes je internet obrovská studňa informácií, do ktorej sa študenti ponárajú a my nesmieme ostať zaskočení.
S ktorým materiálom sa vám najlepšie pracuje?
P. Čanecký: Vyhýbam sa tomu, aby som si vytvoril vzťah k materiálu alebo k historickej dobe. Tomu, aby som pretláčal ego do svojej práce. Hoci mám tendenciu preestetizovať a preharmonizovať kostýmy. Moje deti sa už z toho smejú. Vždy keď vytváram architektúru materiálu, keď ho musím ovzorkovať, hovorím si, nemysli na seba, ale na to, čo ideš robiť. Pokúšam sa odosobniť a byť objektívny.
Medzi pedagogické desatoro pána Čaneckého patrí aj „schopnosť nájsť zmysel pre nezmysel“. Čo to znamená v praxi?
P. Čanecký: Odevná kultúra a móda sama osebe vytvorila mnoho nezmyslov. A my sa v nich snažíme nájsť zmysel.
Čo je na scénografii najvzrušujúcejšie?
J. Ciller: Scénograf sa musí zorientovať v literárnej predlohe, objaviť to, čo má povedať režisérovi a divákovi. Mám radšej, keď v štartovacom období pracujem chvíľu sám a môžem konfrontovať svoje neuspokojené režijné ambície. To považujem za najvzrušujúcejšie. Nájsť ten šém na odkliatie všetkých ostatných súvislostí. Všetko ostatné je profesionálna rutina.
Tvrdíte, že scénografia je desaťboj…
J. Ciller: Je v nej kresba, architektúra, konštrukcia, dizajn, osvetlenie, sochárstvo, manažment, komunikácia, pri ktorej používam rôzny jazyk. Inak sa rozprávam s režisérom, dramaturgom, inak s dielňami, osvetľovačmi, javiskovými technikmi. Tým sa táto profesia stáva unikátnou.
P. Čanecký: Áno, musíme byť tiež trošku archeológmi, historikmi aj technikmi.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Musí byť scénograf remeselne zručný?
P. Čanecký: Určite. Keď sa pohybujeme po dielňach, výroba nám nie je vzdialená a dobre sa tam cítime.
J. Ciller: Scénograf by mal vedieť ušiť sako, vyrobiť stoličku a zahrať na hudobnom nástroji.
To všetko ovládate?
J. Ciller: S tým sakom by to asi bolo u mňa horšie. Podstatné však je, aby to všetko vedeli naši študenti.
Aké vlastnosti nesmú chýbať nádejnému scénografovi a kostýmovému výtvarníkovi?
J. Ciller: Scénograf musí vedieť o všetkom niečo a o niečom všetko. Musí byť schopný reflektovať život a prenášať to do divadelných súvislostí. Musí mať šťastie a v školskom prostredí naraziť na ľudí, ktorí zostanú jeho spolupracovníkmi na celý život.
Aké máte pocity, keď herci prvý raz vyjdú na scénu v kostýmoch?
J. Ciller: Pocit je vzrušujúci už počas technickej skúšky. Na scéne vidím obraz, ktorý sa bude napĺňať. Ako hovoril profesor Vychodil, aj zo scénografického návrhu musí ísť pocit, že tam chýba herec. To nie je obrázok, ktorý končí tým, že ho namaľujete a vyrobíte model. Scéna je ihrisko. Predstavte si, že by sa futbal hral bez čiar. Scénograf vymedzuje aj v čistom priestore pravidlá.
P. Čanecký: Pri každom kostýme myslím na konkrétneho človeka. Cítim zodpovednosť za to, či to bude fungovať. Či sa splnia očakávania hercov a režiséra. Technologická príprava strihov, konštrukcia oblečenia sú mimoriadne dôležité. Radosť prichádza vtedy, keď mi všetci rozumejú. Keď poteším herca, keď rozumie tomu, kam smerujem, a ak sa to všetko bez zvyšku prenesie na diváka.
Čo ak herec nerozumie?
P. Čanecký: To sa stáva. Pokúšame sa vysvetľovať, hľadáme, kde sa stala chyba. Konfrontácia v takom prípade však musí byť racionálna.
Skúška kostýmov, to je osobné stretnutie medzi kostýmovým výtvarníkom a hercom. Odhaľujú sa počas nej nielen telá, ale aj duše?
P. Čanecký: Je to veľmi osobné stretnutie, v niektorých prípadoch si dovolím povedať, že herci sú moji pacienti. Niekedy ide skutočne o vrchovaté odhalenie fyzické aj psychické. Autor kostýmov s tým musí rátať, byť ohľaduplný a korektný. Musíme byť dostatočne odolní, aby sme vedeli svoj nápad riadiť a dotiahnuť do konca.
Ako vaša práca ovplyvňuje váš šatník a zariadenie domu či bytu? Do akej miery sa pretavila schopnosť navrhovať interiéry a exteriéry do vášho bývania?
P. Čanecký: Keď sa niekto dozvie, že som kostýmový výtvarník, úkosom sa pozrie, ako som oblečený. Môj pohľad na seba samého je značne konzervatívny, čo sa odráža aj v obliekaní. Počas dňa musím prejsť veľkým rozsahom rôznych činností, a moje oblečenie to musí rešpektovať. Takisto je to aj s bývaním. Je logické, že vnášame niečo z práce do našich domovov.
Keď sa kostýmové výtvarníčky vracajú do detstva, spomínajú šitie šiat bábikám. Vy ste však muž. Aká bola vaša cesta ku kostýmom?
P. Čanecký: Bola kuriózna. Môj absolútne racionálny a vecný vzťah k textilu ovplyvnil fakt, že som vyrastal v prostredí textilnej fabriky v Liptovskom Mikuláši, kde pracovali moji rodičia. Všetky technológie a názvoslovie materiálov mi vliezli pod kožu už ako malému. Brigádoval som tam, a dokonca aj dva roky pracoval, keď som sa hlásil na vysokú školu. Po škole som sa zaprisahával, že nebudem robiť kostýmy, ale pritom som do oblečenia stále kibicoval. Je fakt, že odev som neustále vnímal. Keď som bol malý, nerozumel som tomu, prečo mám iné oblečenie na piatok a iné na sviatok. Chcel som byť oblečený pekne celý týždeň. Keď som sa dozvedel o tom, že existuje scénografia, bolo mi jasné, že to chcem robiť.
Kde ste sa to dozvedeli?
P. Čanecký: Na konci strednej školy môj učiteľ sochár Milan Ormandík chcel, aby som bol sochárom, druhá učiteľka grafička Tereza Brezányová mi odporúčala grafiku. V tom čase som stretol ďalšieho zaujímavého človeka, pána Otta Opršala, ktorý robil občas scénografiu v martinskom divadle. Povedal mi: Choď na scénografiu, tam to budeš potrebovať všetko. Odvtedy mi bolo jasné, že scénografia je to, čím chcem žiť.
Čo máte na tejto profesii najradšej?
P. Čanecký: Všetko. Je to radostné. Neustále sa učím, udržiava ma v kondícii, provokuje ma, dáva mi slobodu. Neustále sa dostávam k veciam, ktoré by som za iných okolností nevidel, nenašiel. Film ma často ťahá do priestorov, kam by som sa inak nedostal. Rád žijem s touto profesiou.
Je to tak aj vtedy, keď robíte Višňový sad po tretí raz? Nevykrádate samých seba?
J. Ciller: To pre mňa nie je žiaden problém. Vždy sa robí v inom divadle, s inými hercami a režisérom. Naopak, je to vzrušujúce.
Aký bol váš prvý dotyk s divadlom?
P. Čanecký: Na základnej škole som hral ochotnícke divadlo. Priviedla ma k nemu pani učiteľka Vlasta Mašurová. Myslím, že vtedy som doplnil chýbajúcu kulisu dekorácie pre predstavenie, ktoré sme hrali, o vlastnú alternatívu vybavenia scény. Svet divadla ma začal priťahovať, k tomu, samozrejme, patril film, hudba a literatúra.
J. Ciller: V prvej triede na Vianoce som dostal bábkové divadlo. Hrával som pred rodinnými návštevami „Hovory cez rampu“. Doteraz ľutujem, že z toho nie je žiaden záznam. Neskôr sme s Ľubom Feldekom, ktorý prázdninoval v susedstve, robili „Divadelné festivaly pre ulicu“. Písali sme hry, vyrábali sme kulisy, plagáty aj občerstvenie. Neskôr som si aj zahral v školských predstaveniach.
V životopise Jozefa Cillera sa dá nájsť viac nezvyčajných profesií. Vyskúšali ste si prácu drevorubača, kopáča kanálov, plavčíka, organistu a študovali sklársku školu…
J. Ciller: Keďže som sa nemohol prihlásiť na žiadnu vysokú školu kvôli zlému kádrovému profilu, muselo sa hľadať náhradné riešenie. Mama prešla priemyslovky v severných Čechách a zapáčila sa jej sklárska. Riskantne som urobil prijímacie pohovory a zobrali ma.
Riskantne?
J. Ciller: Kresleniu som sa nevenoval, chcel som robiť volejbal, bol som v dorasteneckom reprezentačnom tíme. Na prijímačkách som modeloval kliešte a kreslil bažanta. Doteraz sa na tom smejem. Škola mala vynikajúcu úroveň, boli tam vynikajúci profesori, sklárska špička. Tam, v kruhu detí umelcov z Prahy, som sa začal pozerať na svet inými očami. Tam som sa prvý raz stretol so slovom scénografia. Po dvoch rokoch architektúry som prestúpil na VŠMU.
Pán Čanecký bol na tom s kreslením lepšie?
J. Ciller: Čaňo je famózny kresliar. Najzaujímavejší, akého v odbore poznám. S najmenším počtom ťahov dokáže vyjadriť všetko dôležité pre režiséra, herca aj pre krajčíra. P. Čanecký: Čo samo osebe nemá žiaden význam, lebo životnosť návrhu sa končí premiérou.
Kde končia modely scén?
J. Ciller: Tie so silnejšou výtvarnou stránkou sú v galérii, nejaké v Divadelnom ústave a iné v smetnom koši. Je aj špeciálna kategória modelov, ktoré robím pre výstavy. To je sochársky objekt, na ktorý sa treba pozrieť zo všetkých strán.
Putoval nejaký váš kostým do šatníka hercov?
P. Čanecký: Áno, ak by som však mal hovoriť o svojom najlepšom kostýme, tak to bola obyčajná deka, ako oblečenie pre Táňu Pauhofovú v prestavení Anna Kareninová.
J. Ciller: Je dôležité, kto kostým nosí. Ako s ním vie žiť, ako sa s ním dokáže stotožniť. Kostým je osobná vec. Je podstatnejší ako scéna. Hierarchia je telo, kostým, scéna.
Peter Čanecký
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Narodil sa 10. februára 1957 v Liptovskom Mikuláši. Kostýmový a scénický výtvarník získaval prvé skúsenosti v ochotníckom divadle, pokračoval na umeleckej priemyslovke na spracovanie kovov v Kremnici. Na Divadelnej fakulte VŠMU absolvoval odbor scénické a kostýmové výtvarníctvo ako žiak prof. Ľudmily Purkyňovej a prof. Otta Šujana. Po škole pôsobil v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene a hosťoval v Martine, Trnave a v Bratislave. Dva roky pôsobil na Novej scéne, od roku 1991 pôsobí ako pedagóg na Katedre scénografie Divadelnej fakulty VŠMU, v roku 2006 získal titul profesor. Pravidelne spolupracuje so SND aj s pražským Národným divadlom. Do prehľadu jeho umeleckej činnosti nepatria iba scénické a kostýmové návrhy pre činoherné inscenácie, ale aj početné výpravy pre operu, spevohru, muzikál, balet a tanečné divadlo. Je tohtoročným držiteľom ceny Český lev a Slnka v sieti 2016 za najlepšiu filmovú scénografiu v rozprávke Sedem zhavranelých bratov. Je tiež autorom výpravy k filmom Juraja Jakubiska Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, Nejasná správa o konci sveta a Juraja Nvotu Kruté radosti a Eštebák. Za film Muzika získal cenu filmovej akadémie Slnko v sieti. Zároveň je držiteľom piatich ocenení Divadelné dosky. Navrhoval kostýmy pre inscenáciu Sissi (úteky Alžbety Rakúskej), ktorú SND premiéruje 7. júna.
Jozef Ciller
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Narodil sa 8. februára 1942 v Martine. V rokoch 1959 – 1961 študoval Školu umeleckého priemyslu v Železnom Brode. Po dvoch rokoch na architektúre bratislavskej SVŠT ukončil v roku 1968 scénografiu na VŠMU. V roku 1990 začal pôsobiť na VŠMU ako vedúci katedry scénografie. V roku 1997 sa stal profesorom. Od roku 1967 pôsobil v Komornom divadle Martin ako výtvarník, neskôr ako šéf výpravy. Je autorom scénografických realizácií pre divadlo, film a televíziu. Pracoval tiež pre Národné divadlo v Prahe, Brne i v Bratislave (Tak sa na mňa prilepila, Bratia Jurgovci, HOLLYROTH, Aj kone sa strieľajú, Pán Mimo, Carmen, Macbeth). Výrazne ovplyvnil profil brnianskeho Divadla na provázku. Ako scénický výtvarník má za sebou množstvo výstav, je držiteľom viacerých ocenení a vyznamenaní (medaily z Pražského Quadriennale, Trienale Nový Sad, Dosky za inscenácie Tiso, HOLLYROTH, Stoličky, ale aj Cena Paula Straussa či cena ŽSK). Ako výtvarník a pedagóg pracoval v dvadsiatich krajinách sveta. Navrhoval scénu pre inscenáciu Sissi (úteky Alžbety Rakúskej), ktorú SND premiéruje 7. júna.
