Herečka Edita Borsová: Z hrania chcem mať radosť

, 25.06.2016 16:00

Edita Borsová je všestranná herečka - hrala v drsnej hre Elfridy Jelinek Motorest, alebo Robia to aj iní, za účinkovanie v dráme Egona Bondyho Máša a Beta získala divadelnú cenu Dosky, s nasadením hrá aj Kozu rohatú v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava. Je svojrázna a má zmysel pre humor. Oči sa jej smejú. Ako klaunka s červeným nosom teší deti v nemocniciach.

Leto ste už načali dovolenkou v Chorvátsku. Vraj ste tam aj trocha doma.
Môj priateľ je hudobník z Chorvátska a hrá prvý trombón v opere v Rijeke. Chodím tam naozaj často, ale pre mňa je to dovolenka. Aj po nedávnej premiére Zdravý nemocný v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava som si tam dožičila päť dní oddychu.

Herečka Edita Borsová.
Herečka Edita Borsová. Autor: TV JOJ

Žijete s priateľom Tomislavom Koprivčevičom na diaľku? Každý v inej krajine?
Nie, on žije tu, ale z času na čas odíde do Chorvátska. Zúčastňuje sa tam rôznych projektov. Niečo naskúšajú, majú premiéru, niečo odohrajú a potom majú pauzu. Je tam iný systém než u nás – nevytvárajú repertoárové divadlo. Vždy len niečo pripravia, zahrajú dva-trikrát a idú ďalej. Stále sú v novom projekte.

Čo robí, keď je s vami na Slovensku?
Obaja pracujeme pre občianske združenie Červený nos ako klauni. Tak sme sa aj stretli – na medzinárodnom klaunskom workshope na Murtri v Chorvátsku. Je to medzinárodná organizácia, a on mohol prestúpiť z chorvátskeho združenia do slovenského. Červené nosy v tejto chvíli zoskupujú až šesťdesiat zdravotných klaunov, ktorí každý deň navštevujú choré deti v nemocniciach od západu po východ.

Ako ste sa dostali k tomuto poslaniu?
Pred šiestimi rokmi mi moja priateľka herečka, ktorá už v tomto združení bola, vravela, že by som to mohla skúsiť. Dostala som ponuku ísť na konkurz, a ten bol dosť tvrdý! V troch kolách zisťovali danosti adeptov, obsah humoru v ich mysli a duši, schopnosť pohotovo reagovať. Naďalej sa stále vzdelávame, máme workshopy v Medzinárodnej škole humoru vo Viedni, kde chodia prednášať rôzni klauni, režiséri a hudobníci z celého sveta.

Tušili ste, že ste klaunka? Čo treba na to vedieť?
Skôr som to v sebe objavila. Klaun je úplne normálny človek, ktorý však má vo všetkom tridsať percent plus, niečo navyše. O tridsať percent viac v chôdzi, v kostýme, v reči alebo v pohľade. Preháňa. Nie sme ako vystrihnuté figúrky šašov, to nie. Ide o to, aby sme boli len takí „uletení“. To deti veľmi zabáva.

Scenár klaunského vystúpenia si vymýšľate vy alebo dostávate podklady?
Na workshopoch si skúšame schému improvizácie, ktorá by mala fungovať univerzálne – v hociktorej nemocničnej izbe. Od príchodu až po odchod. To je dané, ale v praxi potom vychádzame z momentálnej situácie, čo už je improvizácia. Vždy sa predstavíme, spýtame sa, či môžeme vstúpiť dnu, staviame gag, ktorý funguje trikrát, ale môže sa použiť aj viackrát. Sú to rôzne techniky, ktoré podporujú vtipnosť situácie, vzťahov, príbehu. Vždy chodíme po dvoch, jeden je „blbý“, druhý ešte „blbší“. Máme misiu, ktorú musíme splniť – inštalovať televízor alebo v kaderníckom salóne odmerať tlak. Niečo si vymyslíme, ale podstatou je, že klaun má vždy problém a je kráľom času. Čím viac problémov si v priestore nemocničnej izby ponachádzame, tým lepšie. Nič sa nemôže vyriešiť hneď! Ak sa povie napríklad: Podajte mi pohár!, tak kým sa tak stane, prebehne veľa etúd, ktoré sú zdrojom humoru.

Ste v klaunskej dvojici s priateľom?
Niekedy. Striedame sa. Nahlásime termíny a ako nás pospájajú, tak ideme.

Pomáha vám pri tejto činnosti, že ste vyštudovali bábkoherectvo na VŠMU?
Myslím si, že to s tým nesúvisí. Aspoň pre mňa osobne nie, ale na VŠMU som mala dobrú školu. Učil ma docent Andrej Pachinger, skvelý človek, ktorý s nami robil alternatívne divadlo, s použitím rôznych materiálov a objektov. Mali sme aj veľa hodín činohry, učil ma Peter Bzdúch a Adela Gáborová. To bolo krásne.

Teraz učíte aj vy. Ako vám to ide?
Tretí rok učím na VŠMU bábkohercov herectvo. Vychádzam najmä z vlastnej skúsenosti. Na to neexistuje žiadna metóda. Základom je, že som absolventka rovnakej katedry a poznám všetky úskalia. V dobrej vôli sa snažím, aby študenti predišli tomu, čo mňa ako študentku trápilo. Učenie herectva spočíva v tom, že študenti ten dar niekde v sebe majú a my ho musíme nájsť a rozvinúť. Študenti často mávajú problémy sami so sebou.

Edita Borsová (vpravo) v rozprávke Koza rohatá.
Edita Borsová (vpravo) v rozprávke Koza rohatá. Autor: MDPOH

Ako sa to prejavuje?
Majú rôzne neistoty, kŕče, strachy a bloky. Študenti bábkarstva nie sú takí extroverti ako na činohre. Tam je viac ega, suverenity, aspoň navonok, viac extrovertných ľudí, ktorí si vedia povedať svoje. Na bábkarstve sú ľudia akýsi pokojnejší a pokornejší, niekedy zbytočne zľaknutí. Musia fungovať v tíme a to je hlavný rozdiel. V bábkarskom tíme nikoho nezaujíma, či máš ego, či máš svoj deň. Treba, aby sa herci na seba napojili a podporili to najvzácnejšie v nich.

Ako sa vyvinulo bábkoherectvo, odkedy ste ho vyštudovali?
Trocha som s ním stratila kontakt, lebo ja som sa snažila o činohernú alternatívnu cestu. Najprv som pôsobila v GUnaGU, potom som išla do činohry v Trnave. Viem, že veľmi dobrá je Katka Aulitisová, ktorá ma divadlo PIKI a tiež učí na VŠMU. Aj Gejza Dezorz má moderné bábkové divadlo. V tomto odbore bola vždy v popredí Praha. Všetci sa chcú dostať na Katedru alternativního a loutkového divadla na DAMU. Páčilo by sa mi, keby to tak bolo aj v Bratislave, keby mali študenti dobrý činoherný základ. Musia vedieť dobre hrať – nedá sa schovať za bábku alebo za výtvarno. Snažím sa práve to z nich vydolovať.

Kedysi bolo bábkové divadlo v Bratislave avantgardnou scénou. Hrali sa Feldekove hry a dostávali ceny. Vy už hráte v činohre, v hrách špičkových autorov – podľa Elfriedy Jelinek, podľa Bondyho. Dá sa aj tam niečo klaunské využiť?
Nie, to boli vážne predstavenia. Bondy je veľká dráma, ale vlastne Elfriede Jelinek bola „uletená“! Herecký prejav musí byť vždy uveriteľný. Témou aj situačne. Jelinekovej hra sa volá Motorest, alebo Robia to aj iní a bol to veľký úlet. Báli sme sa, že v katolíckej Trnave to neprejde, ale ľudia chodili vo veľkom. Trhali sa o lístky.

Edita Borsová so Zuzanou Kocúrikovou a Danicou...
Edita Borsová so Zuzanou Kocúrikovou a Danicou Jurčovou v iscenácii sladký domov. Autor: MDPOH

Aj vám sa to dobre hralo? O čo v hre išlo?
Dva manželské páry idú na výlet. Ženy sa však na internete dohodli, že sa na ceste stretnú s mužmi s nickmi Los a Medveď. Nahovoria mužov, aby zastali pri motoreste, kde sa majú stretnúť v záchodoch a majú tam mať s tými „nickmi“ sex. Zrazu však do toho penziónu skutočne príde los a medveď (obaja manželia sa prezlečú za zvieratká) a napokon si manželky, každý svoju, v prestrojení užijú. Pikantnosť je príťažlivá, ale predstavenie bolo zároveň aj o tom, ako povrchne žijeme, ako sa aj vystriedame a zasa sme len s tým istým!

Bondyho hra je zasa o päťdesiatych rokoch…
Máša a Beta bola veľmi emotívna a hlboká inscenácia. Moja Beta sa rozhodla ísť do lágra, pretože tam mala otca aj snúbenca, chcela sa vydať, ale nakoniec ju tam úplne zlikvidovali. Bol to ťažký príbeh.

Obe hry, ktoré spomíname, sú výpoveďou staršej generácie. Čo chce povedať vaša generácia? V Trnavskom divadle ste boli rovesníci – išlo vám o generačnú výpoveď?
Mohli sme to robiť len cez hry, lebo na dramaturgický výber sme nemali dosah. Najviac nás to trápilo, keď sme boli tridsiatnici. Mali sme pocit, že nie je dosť rolí, ktoré by vyjadrovali náš postoj. Usilovali sme, ale nie vždy nás vypočuli, lebo prevádzka divadla potrebuje niečo iné. Nie vždy sme sa stretli v jednej inscenácii, väčšinou nás porozdeľovali. Mne bol veľmi blízky Gregor Hološka. Boli sme tandem, vždy som s ním chcela hrať. S ním a so Zuzkou Šebovou sme hrali aj v Motoreste. S Gregorom sme stále v kontakte. Raz, dva razy za týždeň si napíšeme o divadle, o živote, sme blízki priatelia.

Našli ste si nové kolektívy? Nie ste v stálom angažmán – nie ste teda osamelá?
Priznám sa, že mi je ťažko k niekomu sa pridávať. Na to, aby som pochopila, prečo som sa stretla práve s týmito ľuďmi a čo ideme spolu robiť, potrebujem čas. Vždy hľadám osobnú väzbu, potrebujem ju, ale je to dlhší proces. Potom mi je však už ľahšie. Teraz som na voľnej nohe. V Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava hrám tri predstavenia, v Aréne hrám Holokaust a v Trnave dohrávam Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch.

Edita Borsová s priateľom Tomislavom ako klauni...
Edita Borsová s priateľom Tomislavom ako klauni občianskeho združenia Červený nos. Autor: Maria MÚHL

Stalo sa vám, že ste museli niekedy proti svojej vôli, proti generačnému vkusu niečo prijať? Nie je to asi stále Jelinek a Bondy, výborne ste hrali aj Kozu rohatú. Ako sa vyrovnávate s tými rozdielmi v rolách?
Hlavne sa snažím neobviňovať všetkých okolo, za to a to, čo sa stáva. Snažím sa, aby energia, ktorá by mohla ísť v môj neprospech, ani nevznikala. Snažím sa, aby to predovšetkým bavilo mňa, aby som z hrania mala radosť, aby v tom bol môj osobný postoj, zanietenie, lebo len to viem ovplyvniť. V Trnave to bolo tak aj onak, ale vždy som hrala tak, ako som najlepšie vedela. Pár inscenácií nedopadlo super, ale – aj tak sme to prežili!

Prečo ste z trnavského divadla odišli?
No práve preto! Stojac v portáli som zistila, že idem na výstup, a už ma to nebaví. Mala som pocit, ako keby som plieskala do vzduchu. Nič sa nevracalo, dívala som sa kolegovi do očí a on ma nevidel. Aj výber hier prílišným podliezaním divákovi. Vždy som si myslela, že sa nemá pristupovať na vkus diváka, ale nastoľovať mu vyššiu latku, a to nie vždy je možné. Kvôli kase, to mi je jasné. V Trnave bolo chvíľočku obdobie, keď sme aspoň raz za rok urobili nejaký úlet, o ktorom sa vedelo, že bude, povedzme, nerentabilný, ale že to bude niečo! Toto obdobie trvalo asi päť rokov z mojich dvanástich, ale zrazu to prestalo. Nevieme, čo sa stalo.

Neváhali ste riskovať stálu prácu?
Položila som si otázku: Čo chcem? Pôjdem do risku alebo si odfajknem, že som zamestnaná? Vybrala som si risk a odišla som do neznáma. Teraz sa pridružujem k rôznym zoskupeniam. Za posledný rok som mala tri premiéry a to je super.

Pracovali ste už aj v SND – bolo to ťažšie než inde?
S Eduardom Kudláčom som robila Mobil mŕtveho muža. Bola to úžasná inscenácia, ale náročná práca práve pre ten ľudský rozmer. Ťažko hľadať kreativitu a radosť v podmienkach zvláštnych vzťahov a individualít. Tam sa to však prekvapujúco deje. Sú veľkí profesionáli aj v medziľudských vzťahoch. Treba sa asi obrniť. Mne chýbali kamoši.

Čo vám donieslo väčšiu slávu? Ocenenie Dosky alebo televízne seriály?
Medzi divadelníkmi som vďaka cene z Nitry pocítila uznanie, popularitu mi doniesla televízia. Búrlivé víno aj Divoké kone ľudia pozerali.

Edita Borsová (vpravo) v seriáli Divoké kone.
Edita Borsová (vpravo) v seriáli Divoké kone. Autor: JOJ

Trochu mi pripomínate českú herečku Táňu Vilhelmovú. Herečka nemá byť tuctová, ale… Toto je poklona.
Tvrdia to viacerí, no a ja im vždy poviem: To ona sa podobá na mňa!

Má partnera veľkého fešáka Vojtěcha Dyka. Aj váš je fešák?
Môj je nádherný!

Tak ten súboj vyhrávate! Ste ale dvojicou dvoch kultúr – aké to je?
Vždy som si myslela, že na Balkáne sú ľudia hrubí a vulgárni, alebo aspoň drsní, ale musím sa priznať, že čím viac chodím do Rijeky, tým viac mením názor. Ľudia sú tam veľmi zdvorilí, či už je to vodič autobusu, predavačka, zamestnanci v službách. U nás sú ľudia nejakí smutní, unudení. Oni sú družnejší, familiárnejší, priateľskí, otvorení, zdravia sa, porozprávajú sa, dajú pocítiť dotyk človeka. My sme uzavretí, nezdravíme sa ani v takom malom priestore, ako je výťah, a hľadíme do zeme. Zvyky majú ako my, len jedia viac jahňaciny a rýb. Boli sme tam napríklad na Dušičky, zbierali sme olivy a vyrobili sme si vlastný olej!

Priateľ chce byť na Slovensku?
Chce. Je hudobník, ale má rád aj Červené nosy. Život vždy niečo prinesie.

Vzali ste ho aj do rodnej Skalice?
Ja som sa v Skalici len protekčne narodila, vyrástla som v Bratislave. Mama je zo Skalice a prišla ma tam porodiť. Vyrastala som v Ružinove, ale v Skalici mám ešte 95-ročnú babičku, za ktorou chodím. Dedo bol fotograf, mal aj veľký hudobný talent, hral na všetkom, čo chytil do ruky. Babička viedla zbor, hrala na klavíri, spievala a učila nemčinu. Ja nehrám na klavíri, ale na ukulele. Keď mala babička Edita Tychlerová 85 rokov, napísala knižku o Skalici. Sú to osobné príbehy viažuce sa k rôznym miestam v Skalici.

Kedy urobíte babičku prababičkou?
Už som dávno chcela… Snažím sa žiť tu a teraz, prijímať veci ako prichádzajú a brať ich také, aké sú a veriť tomu, že to, čo mi do cesty prichádza, je to najlepšie, čo sa mi môže stať. Odpoveď raz príde.

Edita Borsová

Herečka Edita Borsová.
Herečka Edita Borsová. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Narodila sa 9. 1. 1975 v Skalici. Vyštudovala bábkoherectvo na VŠMU, hrala v GUnaGU a dvanásť rokov v Divadle Jána Palárika v Trnave. Pracuje pre Občianske združenie Červený nos. Za postavu v hre Máša a Beta získala ocenenie Dosky za najlepší ženský herecký výkon. Popularitu jej prinieslo účinkovanie v televíznych seriáloch Búrlivé víno a Divoké kone. Hrá v divadelných inscenáciách: Sladký domov, Zdravý nemocný, Koza rohatá (Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava), Holokaust (Aréna), Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (Divadlo Jána Palárika).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#DOSKY #Edita Borsová #Koza rohatá #Motorest
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku