V predošlom režime sa Gorkého dielo posudzovalo zúženými mierami socialistického realizmu, a až v dnešnej dobe režiséri odhaľujú výsostné kvality jeho drám. Podobne i Brutovský s dramaturgmi Mirom Dachom a Róbertom Mankoveckým zbavili hru akéhokoľvek závanu ideológie a inscenáciu interpretačne postavili na neprekonateľnom generačnom konflikte. No zámerne nám v tomto spore nedávajú jasnú odpoveď, na čiu stranu sa máme prikloniť.
Naznačujú však, že ostré hádky sú zbytočné, všetko sa točí v kruhu, a tak ako otec rodiny neraz v amoku zdvihne stoličku nad hlavu či ju priamo hodí smerom k protivníkovi, také raz budú aj jeho deti. Najmä adoptívny syn Nil (Jaroslav Kysel) je rovnako ako jeho živiteľ od príchodu na scénu asertívny, nekompromisný a neraz sa i v jeho ruke vyskytne menovaná časť nábytku. Tvorcovia tak jednoznačne nesympatizujú s predstaviteľmi mladej generácie. Práve naopak.
Prezentujú ich ako ľudí, ktorí nemajú silu na čin. Sú rezignovaní, letargickí a obratí o chuť do života, o ktorom najrôznejšie filozofujú, ale nie sú schopní svoje slová premeniť v skutky. Ak, tak iba v nepodarenú samovraždu či jednorazovú revoltu voči svojim chlebodarcom.
Vyblednutý koberec v centre javiska, osvetlený lampou, ktorej svit podporujú i z výšky zvesené reflektory, napovedajú, že sa budeme prizerať detailnej analýze ľudského vnútra. Brutovský všetky zásadné scény totiž situuje práve do tohto priestoru, kde podrobuje charaktery precíznej duševnej pitve.
Z hľadiska interpretácie jednotlivých postáv nemožno režisérovi veľa vyčítať, vo väčšine z nich našiel aktuálny tón syndrómu súčasnosti. Zároveň jednotlivé situácie sú precízne motivované, nápadité (najmä práca s kontrapunktom slova a akcie), ale celkovo javiskovému dielu chýba konzistentnosť a gradácia. V trojhodinovej inscenácii totiž príliš rýchlo nastáva monotónnosť, ktorú nedokážu narušiť režijné impulzy ani herecké výkony.
Herecky zaujmú najmä patriarchálny a cholerický Bessemionov Jána Kožucha a nihilista Teterev Marka Geišberga, ktorý tvárnym pohrávaním sa s myšlienkou textu dokáže presne nahmatať filozofickú podstatu replík. Z herečiek dominuje Kamila Antalová, ktorá Tatianu nehrá podľa vžitej interpretačnej tradície ako melancholické a zakríknuté dievča, ale práve naopak ju zobrazuje ako ženu, ktorá svoje životné nenaplnenie pretavuje do asertívneho a prchkého vystupovania.
I napriek mnohým pozitívam sa inscenácia Meštiakov stala zdĺhavou a divadelne málo prekvapujúcou cestou do zákutí ľudskej duše.
Hodnotenie Pravdy: 2 a pol hviezdičky z 5
Maxim Gorkij: Meštiaci / réžia: Lukáš Brutovský / scéna: Jozef Ciller / hrajú: Ján Kožuch, Eva Gašparová a ďalší / premiéra: 27. mája v SKD Martin
