Zita Furková: herectvo je rozum srdca

23.07.2016 12:00
Zita Furková
Herečka Zita Furková sa na javisku odhaľuje cez postavy preplnené človečinou. Autor:

Na javisku sa odhaľuje cez postavy preplnené človečinou. V hrách klasikov aj súčasných dramatikov jej nič, čo je ľudské, nie je cudzie. Zita Furková v živote aj v divadle poctivo hľadá pravdu. „Pravda je ako diamant v skale. Musíte ho hľadať, kým zasvieti,“ hovorí herečka Divadla Astorka Korzo'90, predstaviteľka Levivy v divadelnej inscenácii Život je taký.

Poznáte, kedy je potlesk divákov úprimný? Prenáša sa uznanie z hľadiska na javisko?
Potlesk je prejavom uznania, súhlasu a nadšenia. Je to dialóg medzi javiskom a hľadiskom. Zatiaľ som nezažila neúprimný potlesk.

Spomeniete si, kedy ste vy prvý raz s nadšením tlieskali v divadle?
Počas základnej školy ma uchvátilo Labutie jazero. Balet, na ktorom sme boli v bratislavskom Národnom divadle so základnou školou. A taktiež nemôžem zabudnúť na predstavenie Príhoda na brehu rieky od Arbuzova v réžii Jozefa Budského, kde boli hlavnými protagonistami Mária Kráľovičová a Karol Machata. Ako poslucháčka herectva VŠMU som ho videla niekoľkokrát, dokonca sme robili na hodine herecko-režijnej tvorby výber dialógov Viktora a Vale z tejto hry pod vedením profesora Budského.

„Pravda je ako diamant v skale. Musíte ho...
„Pravda je ako diamant v skale. Musíte ho hľadať, kým zasvieti,“ hovorí herečka Divadla Astorka Korzo'90. Autor: Robert Hüttner

Čím vás inscenácia Príhoda na brehu rieky zaujala?
Hra nesie silný príbeh lásky muža a ženy, ktorý prechádza dramatickými situáciami, očisťujúcich sa poéziou.

O vzťahoch písal aj Rudo Sloboda, ktorého ste pre Divadlo Astorka objavili. S akými pocitmi ste ho išli požiadať o spoluprácu?
Mala som ho rada ako autora, poznala som ho len z videnia, sedával v Kryme. Počúvala som, čo hovorí, a zaujal ma. Najviac ma upútala jeho kniha Rozum. V románe sú fantastické dialógy zo života, s dávkou magického realizmu. Mal obrovskú hĺbku výpovede a zvláštny uhol pohľadu na ženy. Príčinnosť takého vnímania žien ma priťahovala a dráždila, tak som ho poprosila, či by nemohol pre mňa napísať hru – monodrámu. Dal sa nahovoriť a aj vďaka režisérovi Jurajovi Nvotovi vznikli hry Armagedon na Grbe a Macocha. Myslím, že sme spolu urobili záslužný čin. Slováci sa dozvedeli o Rudovi Slobodovi, nie z jeho kníh, ale z divadla. „Je neuveriteľné, že moju knihu za rok prečíta možno 150 ľudí a po troch-štyroch predstaveniach v Astorke je ich aj sedemsto,“ hovoril. To bolo také zadosťučinenie.

Čím to je, že obyvatelia jeho rodnej Devínskej Novej Vsi mu až tak nerozumeli?
To tak býva, keď je človek výnimočný. Keď je niekto osobnosť, individualita, je neprístupný väčšine ostatných. Rudo bol samorast. Sarkastický a ironický sám k sebe, ale aj k ostatným. Mal veľmi zvláštny humor, v ktorom nechýbali sebareflexia a nadhľad. V dobrom zneužíval slabosti druhých a vo svojich knihách rád používal a zveličoval cudzie zážitky. Ľubo Feldek ma varoval, že Rudo použije a zneužije každú situáciu v prospech umenia.

Dostali sa do jeho kníh aj vaše zážitky?
Áno. Raz sme spolu cestovali do Prahy. Túto cestu opísal v poviedke Jášovské škovránky. Boli tam momenty, ktoré sa ma bytostne dotkli, vyčítala som mu, že zveličuje ako herec. Povedal mi: „Teraz sa berieš príliš vážne, chce to odstup, ale uvidíš, že po rokoch sa sama zasmeješ.“ To isté mi povedal aj manžel, ktorému sa poviedka páčila. Mal veľký zmysel pre humor a už vtedy sa na nej schuti smial.

So Zuzanou Kronerovou v predstavení Tichý dom.
So Zuzanou Kronerovou v predstavení Tichý dom. Autor: Pavol Breier

Mali pravdu? Zasmiali ste sa nakoniec aj vy?
Mali. S odstupom času som sa zasmiala ja aj naša dramaturgička Andrejka Dömeová, ktorej sa poviedka veľmi páčila.

Na motívy Slobodových poviedok z knihy Jesenná (zato) silná láska, ste nakrútili film. Aká bola vaša režisérska skúsenosť?
Réžia je jedna z najťažších profesií umenia. Takisto ako herec aj režisér by mal vedieť, čo chce svojou tvorbou povedať. V tvorbe divadla a filmu je, samozrejme, rozdiel, ale spoločne majú osloviť diváka, zaujať ho svojou výpoveďou. Nemusí ju prijať každý, takisto ako sa nie každý zasmeje vtipnej situácii. Smiech prezradí charakter, povahu človeka, najmä jeho myslenie a vnímanie života.

Keď herec vstupuje do postavy, preniká pod jej kožu. Kedy bol ten prienik najhlbší?
Každá postava má svoje poslanie, žije svojím životom, a musíme vedieť, čo ňou chceme povedať. Herectvo je rozum srdca. Treba byť empatický na mieste, kde je empatia potrebná. Ak je divák citlivý, porozumie. Postava sa však prejaví aj vtedy, keď veľa nehovorí. Rovnaké je to u politikov. Stačí pozorovať ich reakcie, keď nehovoria. Hneď viete, na čom ste.

V druhom dejstve predstavenia Pred odchodom na odpočinok vaša Klára zo súrodeneckého tria nepovie ani jednu vetu. Je ťažké hrať bez slov?
Je to namáhavé, ale aj vzrušujúce, pretože musím sledovať a reagovať na každý moment svojich hereckých partnerov Petra Šimuna a Zuzany Kronerovej.

Aj nedávno premiérovaná hra Život je taký je o vzťahu muža a ženy. O vzťahu manželov Popochovcov, ktorý už má niečo za sebou, ale v ktorom chýba úcta. Čo treba robiť, aby sme o úctu partnera alebo partnerky neprišli?
To je veľmi individuálne, závisí to najmä od povahy človeka. Ťažko je radiť, naším poslaním je nastaviť ľuďom zrkadlo. Buď sa na sebe zasmejú, alebo si poplačú. Je na každom divákovi, či sa zamyslí aj nad sebou.

Leviva a Jona (Ľubo Gregor) v inscenácii Život...
Leviva a Jona (Ľubo Gregor) v inscenácii Život je taký. Autor: Divadlo Astorka

V predstavení hráte s Ľubom Gregorom a Vladom Černým, s ktorými ste zakladali Divadlo Astorka Korzo'90…
Nielen Astorku. Aj Divadlo na korze, začiatkom sedemdesiatych rokov. Z Národného divadla vtedy odišli herci Stano Dančiak, Marián Labuda a Paľo Mikulík. Vedenia sa ujal Vlado Strnisko. Zrušili nás z politicko-hygienických dôvodov a presunuli na Novú scénu, kde sme prežili sedem neúrodných rokov. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa politicko-spoločenské ľady začali topiť, robili sme krásne inscenácie v réžii Vlada Strniska – Moliérovu komédiu Tartuffe či Ostrovského Aj hlupák sa spáli. To boli krásne časy.

Ako sa zmenili za tie roky páni, s ktorými ste opäť na javisku?
Vôbec sa nezmenili. Ľubo je vždy pozorný ako bol, váži si a miluje svoju profesiu. Sme takí istí, až na tie vrásky zo života. Je fantastické, že sme mali spoločný humor, spoločný pohľad na svet. A hľadanie pravdy. Hľadanie pravdy je vzrušujúce, priťahuje ma ten imaginatívny proces. Spočiatku sa vám niečo zdá obyčajné, ale keď hlbšie vniknete pod povrch, zrazu sa odhalí tá obrovská hĺbka výpovede – hodnota smiechu, sĺz a uznania. Najväčšiu zásluhu na uvedení hry Život je taký má náš riaditeľ Vlado Černý. Týmto projektom nás vrátil do dávnych rokov.

Na javisku sa Zita Furková opäť stretla s...
Na javisku sa Zita Furková opäť stretla s Vladom Černým a Ľubom Gregorom. Autor: Ľuboš Pilc

Vaša Leviva v predstavení Život je taký hovorí, že by bolo dobré prežiť život na nečisto a potom na čisto. Čo by ste v druhom živote vynechali?
Sú ľudia, ktorí s istotou tvrdia, že by na svojom živote nemenili nič a žili by tak ako doteraz. To je podľa mňa veľmi zjednodušené. Každý človek v živote narobí chyby. Ak sme citliví k sebe a k svojmu okoliu a dokážeme si uvedomiť, že sme niekomu ublížili, nemalo by sa to opakovať. Mala by prísť životná múdrosť, nielen staroby.

Keď ste začínali v divadle, rešpektovali ste tú múdrosť staroby?
Už štyridsiatnici boli pre nás starí páni!

Kedy ste pochopili, že je to celé inak?
Keď ma začala bolieť noha, keď ma začal bolieť „celý človek“. Vtedy som si uvedomila, že duch človeka môže lietať kade-tade po vesmíre, ale je v spojenej nádobe s fyzickou schránkou. Preto sa treba starať aj o ňu.

Čo všetko vie herec na javisku oklamať? Bolesť, aj smútok?
Manžel ma často vyprevádzal z domu krívajúcu, kvôli boľavej nohe. A po predstavení mi povedal – „Je zaujímavé, že vôbec nebolo vidieť, ako ťa bolí noha.“ To je mágia divadla. Na javisku zabudnete na bolesť, dôležitejšie je posolstvo, s ktorým idete pred diváka.

Za divadelným posolstvom je tvorba a umelecký súbor, ktorý treba manažovať. Pomohol vám na poste umeleckej šéfky fakt, že ste boli zároveň herečkou?
Myslím, že nie je dobré, keď je na čele súboru herec. Hoci výnimka, akou je Vlado Černý, ktorý úspešne vedie divadlo už 25 rokov, potvrdzuje pravidlo. Chýbal mi odstup, hoci som sa snažila byť objektívna. Bolo ťažké odosobniť sa, pretože v tom čase mi umierala mama. Prechádzala som ťažkým obdobím a ženy v tom čase ešte muži neakceptovali.

Divadelná inscenácia Červená princezná.
Divadelná inscenácia Červená princezná. Autor: Andrej Balco

Túžili ste byť niekedy mužom?
Som rada ženou, aj keď je to niekedy ťažké. Rolu muža som si vyskúšala ako herečka v postave principála, do ktorej ma obsadil Slavo Luther v hre Toma Stopparda Rosengrantz a Guilderstern sú mŕtvi. Zaskakovala som za Mariána Zednikoviča, ktorý dostal ovčie kiahne. Bolo to zaujímavé. Uvedomila som si, že je oveľa vďačnejšie, keď hrá muž ženskú postavu ako naopak.

Ktorá ženská postava z histórie vo vašom repertoári vás najviac oslovila?
Zostanem pri poslednej, ktorú som si aj zahrala. Je to Mileva Marič, Einsteinova žena. Čítala som knihu Ve stínu Alberta Einsteina autorky Desanky Trbuhović-Gjurić, kde sa odkrýva ich vzťah. O Mileve sa hovorilo, že bola údajne spoluautorkou teórie relativity, veď ako jediná žena svojej generácie študovala polytechniku. Svojho muža nesmierne milovala a rodine obetovala vedeckú kariéru. Mala dvoch synov, jeden bol schizofrenik.

V Astorke ste neuveriteľných 25 rokov. Nikdy vám nechýbala iná scéna?
Nie, hoci ponuky som mala. Keď sme v roku 1990 zakladali s Ľubom Gregorom a tímom hercov divadlo, nebolo to ľahké. Polená nám pod nohy hádzali aj takí blízki ľudia, od ktorých by sme to nečakali. To všetko ostáva v pamäti, ale som rada, že sme to dokázali a obhájili existenciu Divadla Astorka Korzo'90.

Spomenuli ste zatvorenie Divadla na korze. Čo sa deje s hercom, keď dlhšie neskúša?
Chvíľu je prázdno, vtedy si musí nájsť nejakú inú činnosť. Ja som napríklad v období, keď som menej skúšala, písala.

Písali ste básne, romány či poviedky?
Takú lyrickú reflexiu bytia. Manžel veľmi chcel, aby som to vydala. Zomrel mi, a už som mu jeho želanie nestihla splniť. Sľub chcem dodržať. Dlho som váhala preto, lebo som veľmi sebakritická. Som prísna nielen k ostatným, ale aj k sebe, čo je niekedy aj na škodu.

Prečo ste na seba taká prísna?
Pretože pravda, jej vyjadrenie, je ako diamant v skale. Musíte hľadať, kým vám zasvieti.

Básničky spod perinky sa vám však podarilo vydať.
Motivovala ma dcéra Nina. To bol návrat! Keď bola malá, vymýšľala som jej básničky, napríklad Krókus a snežienka. K nej som pridala ďalšie, ktoré som vnukovi Nathankovi čítala, a nakoniec sme ich aj vydali s ilustráciami mojej dcéry.

S dcérou Ninou.
S dcérou Ninou. Autor: Ivan Majerský

Vaša dcéra Nina sa vydala za izraelského výtvarníka. Bojovali ste s predsudkami?
Nie, predsudky sme nemali. Buď je človek dobrý, zlý, alebo komplikovaný. Manžel bol veľmi tolerantný. Mám v ňom obrovskú stratu, lebo to, čo viem, ma do istej miery naučil on. Cez jeho toleranciu, obetavosť a lásku som si uvedomovala, ako treba žiť, milovať. To ma on naučil.

Chystáte aj ďalšie básne?
Momentálne som taká… Po tom, čo mi zomrel manžel, sa stále hľadám. Keď vám odíde partner, s ktorým ste prežili dve tretiny života, je ťažké o tom hovoriť. Aj predstavenie Taký je život sme mali skúšať ešte minulú sezónu, ale nedalo sa. Vlado Černý je veľmi ľudský, citlivý. Rozumel mi a počkal.

Zita Furková

Narodila sa 6. marca 1940 v Hradišti pod Vrátnom, maturovala na gymnáziu v Trnave. Rodičia Zity Furkovej boli ochotníci, otec aj režíroval. Zita sa prvý raz objavila na divadelných doskách v predškolskom veku. Po absolvovaní herectva na Divadelnej fakulte VŠMU sa stala členkou Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, potom členkou činohry Krajového divadla v Trnave, hosťovala tiež v Divadle pantomímy Milana Sládka. V Bratislave začínala v Divadle poézie a od roku 1968 bola členkou Divadla na korze. Po jeho zániku odišla na Novú scénu. V roku 1990 sa stala iniciátorkou a členkou Divadla Korzo'90 (neskôr Divadlo Astorka Korzo'90), ktorého bola umeleckou šéfkou. Má za sebou množstvo divadelných, televíznych a filmových postáv. Okrem herectva sa venuje réžii a písaniu. Napísala scenáre k televíznym inscenáciám – F. M. Dostojevskij: Krokodíl, Turgenev: Deľba majetku, A. P. Čechov: Hasičský plášť. V divadle režírovala hru F. G. Lorcu: Dom Bernardy Alby. V roku 2003 mal premiéru jej režisérsky filmový debut nakrútený na motívy poviedok Rudolfa Slobodu Jesenná (zato) silná láska. Na svojom konte má rád ocenení, z ktorých môžme spomenúť Igric 1998 za herecký výkon v kategórii televízna dramatická tvorba (hra Priateľstvá padajúceho lístia), Zlatá slučka 1998 za réžiu dabingu filmu Dôverné priznanie, Ocenenie Literárneho fondu za celoživotné dielo a výročná cena Literárneho fondu z roku 2007. V roku 2009 získala titul Slovenka roka. Jej manželom bol známy grafický dizajnér Milan Veselý. Dcéra Nina, takisto výtvarníčka, pokračuje v jeho práci.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Zuzana Kronerová #Vlado Černý #VŠMU #Zita Furková #Divadlo Astorka Korzo´90 #Karol Machata #Ľubo Gregor #Život je taký
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku