Jozef Vajda: Othello do kuchyne nepatrí

Bohémsky život, aj ten kedysi patril k Jozefovi Vajdovi. Dnes dáva herec Slovenského národného divadla na misku váh v rovnakom pomere telo aj dušu. Nežije asketicky, ale tak, aby mu bolo dobre a aby sa mu dobre hralo.

31.07.2016 16:00
Jozef Vajda, herec Foto:
Člen Činohry Slovenského národného divadla Jozef Vajda.
debata

V Národnom divadle sa skončila sezóna venovaná slovenskej klasike. Ako ju popri Dostojevskom, Stoppardovi či Bergmanovi prijali diváci?
Poviem aj za kolegov, že sme do tejto „slovenskej“ sezóny išli s veľkými obavami. Čakali sme poloprázdne hľadiská. Neverili sme slovenským dielam tak, ako veríme svetovej dráme. Isteže, máme veľa dobrých hier, ale zopakovať ich úspech na javisku bola veľká výzva. Nevedeli sme si predstaviť, kto dokáže urobiť Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch tak dobre ako Karol Zachar. Napriek tomu sme absolvovali veľmi úspešnú sezónu, za čo som tvorcom vďačný. Timravin Bál bola skvelá prehliadka tvorby tejto úžasnej autorky. Na „Obžinky“ v réžii Juraja Nvotu ľudia chodia a zabávajú sa, Romanovi Polákovi sa podarilo uchopiť ťažkú tému Nevesty hôľ. V plnej miere využil aj technické možnosti divadla a dostal na javisko živly – vodu aj oheň.

Do novostavby SND ste prišli pred deviatimi rokmi s premiérou hry Karla Čapka R.U.R. Prirástlo vám toto, spočiatku kritizované, divadlo k srdcu?
Po príchode do novej budovy sme boli všetci zhrození. Bolo to ešte stavenisko. Začali sme skúšať v priestoroch, kde nám na hlavu kvapkala malta a farba a nad nami behali robotníci. Nevedeli sme si zvyknúť na veľkosť priestoru. Ani na akustiku a techniku, ktorú divadlo ponúkalo. Nikto ju nevedel ovládať. Nefungovali svetlá ani zvuk. Bola to obrovská improvizácia. Mal som pocit, že sa to nikdy v živote nemôže rozbehnúť.

V predstavení Veľa kriku pre nič si so strýkom... Foto: Martin Geišberg
Vela kriku pre nic - Petra Vajdova Beatrice Jozef Vajda Leonato Vladimir Obsil Mnich V predstavení Veľa kriku pre nič si so strýkom zahrala Petra Vajdová.

Predstavenie R.U.R. sa hralo dva roky. Bolo úspešné alebo sa s ním niesli tie rozpačité začiatky aj ďalej?
Režisér Ondrej Spišák musel ustúpiť z dvoch tretín požiadaviek, ktoré mal na techniku, lebo sa nedali zrealizovať. Až neskôr prišli odborníci zo zahraničia, ktorí naučili našich ľudí používať nové zariadenia. Asi po roku od spustenia prevádzky začalo divadlo fungovať v plnom rozsahu – dokázali sme využiť všetko, čo ponúkalo. Hoci som bol hrdý na to, že hrám hlavnú postavu v otváracom predstavení, pri premiére som stratil desať rokov života. S tými obrovskými ústupkami predstavenie nebolo šťastné.

Kedy prišiel ten moment, v ktorom ste sa začali v priestoroch divadla cítiť dobre?
Po doladení akustiky, výmene točne a nakúpení novej techniky som pochopil, že hrám v jednom hypermodernom, špičkovom divadle. Máme tu dokonalé zázemie, všetko poruke, nestrácame čas presúvaním sa z miesta na miesto. Divadlo má výborné skúšobné priestory, bufety, každý máme svoju šatňu so sprchou, je to veľmi dôstojné miesto pre prácu. Dnes sa mi všetky ostatné javiská zdajú malé. Aj nedávno, pri skúške Othella v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava, som si to opäť uvedomil.

Na akustiku v Sále činohry si museli zvyknúť nielen herci, ale aj diváci, ktorí občas repliku nepočujú. Môžete to ovplyvniť vy herci alebo pomôžu už len mikrofóny?
Keďže javisko je veľké a vysoké, prirodzene dochádza k úniku zvuku. Pokiaľ tomu režiséri rozumejú, dohodnú sa so scénografom na vykrytiach, ktoré zvuk odrazia. Niekedy, ako v Neveste hôľ, je však priestor obnažený a musíme si dávať pozor, aby nás bolo počuť. Máme na to rôzne finty, ktoré prezrádzame aj zahraničným kolegom hosťujúcim v našom divadle.

Vajdov Othello slepo miluje a žiarli na... Foto: LSS
Othello Jozej Vajda Vajdov Othello slepo miluje a žiarli na Desdemonu v podaní českej herečky Veroniky Kubařovej.

Aké finty?
Keď sme natočení na ľavú stranu, diváci na pravej nás dobre nepočujú a naopak. Preto ak sme bokom k publiku, musíme hovoriť do hľadiska. Na javisku sú niektoré veľmi silné akustické miesta, ale aj utopené, ktorým sa vyhýbame. V štúdiu, ktoré je ladené komorne, tieto problémy nemáme.

Zaujímavé javisko má aj predstavenie Othello, v ktorom hráte v rámci Letných shakespearovských slávností na nádvorí Bratislavského hradu. Železný kváder tvoriaci pódium rozdeľuje publikum na polovice. Aké je hrať na „dve strany“?
Pomáha nám ozvučenie, bez ktorého sa na Hrade nedá hrať. Musíme prehlušiť vietor a niekedy aj motor lietadla. Michal Vajdička venoval veľký priestor tomu, aby ani jedna strana hľadiska nemala pocit, že je ochudobnená o zážitok z predstavenia. Keď jeden herec hovorí na pravú stranu, druhý je natočený na opačnú.

Vo väčšine prestavení natreli maurského generála Othella hnedou farbou. Tragédia sa tak občas zmenila na komédiu. Váš Othello je starý muž, ktorý sa zamiluje do Desdemony mladšej o dve generácie. Sú jeho obavy rovnaké ako obavy černocha, ktorý sa zamiluje do belošky?
Othello bol naštudovaný na mnoho rôznych spôsobov. Diplomovku som robil z Othella a bola to jedna z postáv, ktorá ma nenechávala ľahostajným. Ponuka prišla práve vo chvíli, keď som si už hovoril, že som za zenitom, že túto úlohu nikdy nebudem hrať. Vravel som si, že šesťdesiatročný chlap predsa nemôže hrať milenca! Režisér Vajdička mi však vysvetlil, že rozpor nebude rasový, ale že pôjde o hlbokú dvojgeneračnú priepasť medzi mužom a ženou.

Jozef Vajda ako Tavo v predstavení Nevesta hôľ. Foto: Martin Geišberg
Nevesta hol - Jozef Vajda Tavo foto Martin Geisberg Jozef Vajda ako Tavo v predstavení Nevesta hôľ.

Letné Shakespearovské slávnosti spájajú na javisku slovenských a českých hercov. Desdemonu hrá Veronika Kubařová. Poznali ste jej herectvo?
Veroniku som videl v predstavení Čajka v réžii Michala Vajdičku. Bola výborná. Rovnako ako predstavenie aj ona si vyslúžila niekoľko ocenení. Do karát nám hrá aj fakt, že Desdemona je Češka a Othello Slovák. Sme vlastne cudzinci, rovnako ako v predlohe. Myslím, že prítomnosť Veroniky oceníme v Česku, kde budeme hrať päť predstavení. Česi nám skutočne horšie rozumejú, nehovoriac o ťažkom shakespearovskom tex­te.

Othello je predstavenie aj o ľudských slabostiach a emóciách, ktoré nás niekedy ovplyvňujú nesprávnym smerom. Ste výnimkou?
Emócie sú krásna vec, len by mali mať svoju hranicu. Tak ako nie sú zdravé veľké prejavy radosti, aj hnev a zlosť by sme mali vedieť držať na uzde, aby nám nezatemnili rozum. Niekto to dokáže zvládnuť, iný to musí trénovať, starším ľuďom pomáha nadobudnutá múdrosť. Na druhej strane emócie patria k životu. Mám rád ľudí, ktorí ich vedia ukázať. Na ktorých vidieť, že sa tešia alebo sú nazlostení, len by ich to nemalo zomlieť tak ako Othella, ktorý sa cítil potupený a nakoniec vraždil.

Ten istý režisér Michal Vajdička vás vraj musel presviedčať, aby ste v inscenácii Bál potlačili intelekt a hrali so všetkým, čo k tomu patrí. Ako veľmi ste ho potláčali pri vašom Žovkinovi?
Chlapi nemajú až taký problém zosmiešniť sa. Už pri čítaní hry vzniklo také nadšenie, že s tým nikto nemal problém. Intelekt sme hádam potlačili viac, než bolo treba. Keď je hra dobre napísaná, každý herec sa podriadi a urobí čokoľvek.

V inscenácii Láskavé bohyne. Foto: Collavino
Laskave bohyne - Alexander Barta Thomas Hauser Lubos Kostelny Maximilian Aue Jozef Vajda Velitel Marian Geisberg Doktor Hohenegg Richard Stanke Uradnik Korherr foto Collavino V inscenácii Láskavé bohyne.

Ak hodnotíme uplynulú divadelnú sezónu, našli sa aj inscenácie, ktoré nepatria ku klenotom dramaturgie. Čo v prípade, že herec hrá v predstavení, ktoré, zdá sa, ani jeho samého veľmi nebaví?
Každý umelec aj inštitúcia má právo na omyl. Ak pri počte ôsmich premiér za rok nevyjdú dve, považujem to za obrovské víťazstvo. Ani publikum nemá rovnaký názor. To isté predstavenie sa jedným páči a druhým nie. Nie každá inscenácia musí byť „divácka”, som aj za experimenty. Nie však také, keď sa predstavenie páči dvom ľuďom a stotisíc povie, že to nebolo dobré. To považujem za totálnu prehru. Mám pocit, že kritici vychvália do neba najmä antidivácke predstavenia, ktoré sa nepáčia divákom ani kolegom. Nikto im nerozumie, ale oni majú pocit, že áno. Je to povrchné. Naše publikum je natoľko vzdelané, že dokáže rozlíšiť, čo je dobré, čo je zlé a čo je úplný paškvil.

Ako dlhoročný herec Národného divadla ste v pozícii, že si môžete dovoliť odmietnuť rolu?
Som zamestnanec divadla a mám voči nemu povinnosti. Podľa zmluvy môžeme odmietnuť projekt, ktorý je v rozpore s naším svedomím. Hlboko veriaci herec nemusí hrať v hre, ktorá je namierená proti jeho viere, herečka môže odmietnuť hrať postavu, ktorá je nahá alebo polonahá. Dôvodom môžu byť aj zdravotné problémy.

Rovnako ako sa herci tešia, že ich meno bude visieť na fermane, sú niekedy radi, že tam nie sú?
S hercami je to tak: sťažujeme sa, že veľa hráme. Ak nás však režisér neobsadí, zase je problém. Za totality sme mali diktát a hrali sme skutočne príšerné veci. Našťastie, dnes si už dramaturgia môže vyberať hry. Napriek tomu sa stane, že pri hrách písaných na objednávku herci nevedia, do čoho idú. Zistia to až vtedy, keď je hra napísaná, no potom je už neskoro, musí sa robiť. Takúto mačku vo vreci si divák nezaslúži.

Vaša neter Petra Vajdová si na nedostatok rolí nemusí sťažovať. Spolu ste si aj zahrali – v Neveste hôľ, v inscenácii Veľa kriku pre nič aj v predstavení Bratia Jurgovci. Ako dlho vám trvalo, kým ste sa zbavili toho, že ste príbuzní a stali ste sa len hereckými partnermi?
Hral som jej milenca, otca aj strýka. Hrá sa mi s ňou veľmi dobre. Prvýkrát sme si to vyskúšali v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. To bolo výborné. No keď sme mali hrať milencov v Bratoch Jurgovcoch, to až také jednoduché nebolo. Mali sme sa objímať a bozkávať a trochu sme sa hanbili. Prekonali sme to.

V predstavení Bál si zahral aj so Zdenou... Foto: Collavino
Bal - Jozef Vajda Zovkin Zdena Studenkova Kata foto Collavino V predstavení Bál si zahral aj so Zdenou Studenkovou.

Tému bilancovania ste si vyskúšali v hre Úpadok amerického impéria aj vo vašej knihe Moja cesta. Keď herec napíše knihu o svojom živote, je ešte pre novinárov zaujímavý?
Do knihy som sa snažil napísať všetko a úprimne. Tešil som sa, že bulvár sa ma už nebude na nič pýtať. Veď to je všetko v knihe! Napriek tomu dostávam ďalej stále tie isté otázky. Nepomohol som si.

Je to úprimná výpoveď. Čo vám na ňu povedali kolegovia?
Vážne výhrady od tých, čo si ju prečítali, som nedostal. Niektorí boli nadšení, iní zdržanliví, ďalší ju ani nedočítali.

Má byť Moja cesta aj istým návodom na cestu životom pre iných?
Nie. Chcel som napísať o tom, čo ma zhodilo do priepasti, čo mi pomohlo a čo ma posunulo. Je to môj život a žiaden návod pre iných. Čitatelia sa môžu inšpirovať, ale to je ich voľba. S návodmi na život sa v kníhkupectvách roztrhlo vrece. Každý je liečiteľ, homeopat, alternatívny lekár, každý vie poradiť. Máme tu veľa šarlatánov a treba si dávať pozor.

S alternatívnou medicínou, ktorá je vám blízka, sa spája aj meditovanie. V budhistických chrámoch to asi nebude také zložité, ale ako to ide v obklopení civilizáciou?
Nepoužívam žiadne meditačné techniky, meditáciou je pre mňa aj prechádzka v lese. Sledujem a počúvam, čo sa tam deje, alebo si sadnem ráno do záhrady a vnímam, ako svitá. Len to. Už si neopakujem texty stále dookola ako kedysi. Každý deň robím aj dychové cvičenia. Ráno a tridsať minút pred každým predstavením, namiesto opakovania textov. Hlava si oddýchne a je to lepšie.

Máte ešte nejaké rituály?
Po prečítaní knihy jedného ruského herca sa mi zapáčilo, čo praktikoval pred každým predstavením. Prišiel do divadla, pozrel sa do prázdneho hľadiska, predstavil si divákov, poďakoval sa im v duchu, že prišli. Povedal si, že im bude spolu dobre, a predstavenia zrazu boli akési lepšie. Už niekoľko rokov robím to isté. Má to niečo do seba.

Žijete asketicky?
Vôbec nie. Som proti tomu, keď niekto vyhlási, že od dnes začína zdravo žiť – bude jesť len zeleninu, nebude piť alkohol – a začne sa trápiť, lebo mu to chýba. Nútiť sa do niečoho prinesie opäť len stres. Keď mám chuť na víno, dám si, keď mám chuť na mäso, dám si, ale nepreháňam to. Náš organizmus je ako vysoká pec. Ak ju „kŕmime” kvalitným palivom a sem-tam ju prečistíme, vydrží dlho. Ak nie, vybuchne.

Klasickú medicínu máte v rodine, váš otec bol lekár. Vy ste si vyskúšali len seriálového doktora Mažára. Pripomínal vám otca?
Zbožné prianie môjho otca bolo, aby som ja, prvorodený syn, išiel na medicínu. Druhú školu na prihláške som mal skutočne medicínu, no umeniu sa nedalo vyhnúť. Celý život ma k nemu ťahalo. V detstve som hral v ochotníckom súbore, recitoval som… Otec mi nebránil, veď sám pochádzal z umeleckej rodiny. Z dvanástich detí sa umeniu – herectvu, hre na flaute, na violončele či operete – venovalo sedem. Keď som dostal úlohu doktora Mažára, snažil som sa do scenára dostať niektoré momenty z práce môjho otca. Tak som tam tatka prepašoval.

Pre Krištáľové krídlo si Jozef Vajda „odskočil“... Foto: SND/René Miko
Krištáľové krídlo Jozef Vajda Pre Krištáľové krídlo si Jozef Vajda „odskočil“ z predstavenia Nevesta hôľ.

Často naňho myslíte?
Teraz je presne dvadsaťpäť rokov od jeho smrti. Vybaví sa mi vždy, keď sa hovorí o zdraví. Už v šesťdesiatych rokoch sa snažil o to, aby sa do pacientov nedávalo toľko chémie, toľko liekov. Každého pacienta poznal. Vedel, že tento veľa žerie, že ten má rád pohárik, že tamten sa často rozčuľuje. Ich zdravotné problémy najskôr riešil stravou a pohybom, až potom ordinoval lieky.

Čo máte spoločné?
Bol vodnár, vzdušné znamenie. Stále niekde lietal, ale racionálna mama ho ťahala k zemi. Aj ja rád fantazírujem, ale July ma dostane do reality.

Po tom, čo prežijete toľko životov na javisku a v televízii, nezdá sa vám ten bežný trochu nudný?
Divadlo je mágia, je úžasné, ale neťahám ho vedome do života. Samozrejme, občas sa mi stane, a July to patrične okomentuje, že som v nejakej role a nie sám sebou. Ak je reálny život šťastný a v pohode, ovplyvňuje herectvo na javisku. Keď sa mi dobre žije, radostnejšie sa mi pracuje. Priznávam však, že to nebolo vždy tak.

Kedy sa to zmenilo?
Približne v päťdesiatke. Dovtedy som bol plný ambícií a nič iné ako práca takmer neexistovalo. V tom čase som začal uvažovať o tom, že to treba deliť. Treba si nájsť čas na oddych a prácu vytesniť. Othello by nemal byť v kuchyni, nech ostane na javisku. V živote by mali byť len najbližší a priatelia.

S July ste sa brali po dvanástich rokoch. Prečo sa zrelí ľudia, ktorí majú za sebou rozvod, po takom dlhom čase chcú zobrať?
Vnímal som, že July niekde v kútiku duše po tom túži. Keď sa jej niekto opýtal, čo robí tvoj muž, mávla rukou a povedala: „To nie je môj manžel, my len spolu žijeme.“ Po dvanástich rokoch som vedel, že chcem zostať v tomto vzťahu, v ktorom mi je dobre. Nemienil som ísť do niečoho, z čoho by som zakrátko odišiel. V našom vzťahu sa po svadbe nič nezmenilo.

Jozef Vajda
Narodil sa 31. júla 1955 v Žiline. Štúdium herectva na VŠMU skončil v roku 1977. Do roku 1980 bol členom Poetického súboru Novej scény, odvtedy pôsobí v Činohre SND. Vypracoval sa na úspešného divadelného, televízneho, filmového a dabingového herca. Hral v inscenáciách Bratia Karamazovovci, Slečna Júlia, Nebezpečné vzťahy, Prelet na kukučkiným hniezdom, Sen noci svätojánskej, Scény z manželského života, Ideálny manžel, Arabská noc, Hypermarket či R.U.R. V minulej divadelnej sezóne SND hral v predstaveniach Veľa kriku pre nič, Tak sa na mňa prilepila, Bál, Nevesta hôľ, Láskavé bohyne, Úpadok amerického impéria, Invázie barbarov, Labyrinty a ráje Jána Amosa. Zahral si tiež vo filmoch Južná pošta (1987), Tábor padlých žien (1999), Jesenná (zato) silná láska (2003), Cinka panna (2009), aj v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák, Hoď svišťom, Horúca krv, Zoo. Na nádvorí Bratislavského hradu v rámci Letných shakespearovských slávností v súčasnosti hrá v inscenácii Othello.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Jozef Vajda #Činohra SND #Othello #Letné shakespearovské slávnosti #Moja cesta