Desdemona a iné osudové ženy herečky Veroniky Kubařovej

Je členkou súboru známeho Dejvického divadla v Prahe, kde je umeleckým šéfom slovenský režisér Michal Vajdička. So Slovenskom je teda stále v kontakte.

Ako sa vám hrá na nádvorí Bratislavského hradu? Nebojíte sa dažďa, ktorý by prekazil predstavenie? Nie je to nepohodlné – hrať vonku?
Naopak, na Bratislavskom hrade sa mi hrá veľmi dobre, lebo sú tam vynikajúci ľudia, s ktorými je mi fajn. Vlani sme mali počas slávností šťastie – chvíľami to síce vyzeralo ako nešťastie! – bola obrovská horúčava. Nádvorie bolo také rozpálené, že sme tam o desiatej či jedenástej večer mali tridsať stupňov – ako cez obed. Nepriazňou počasia sme teda netrpeli, a to bolo dôležité pre predstavenia. Keď v Bratislave hrám, bývam vo veľmi príjemnom hoteli, ktorý je blízko Hradu, takže – pohodlie.

Na shakespearovských slávnostiach u nás účinkujete už druhú  sezónu – spoznali ste za ten čas trocha Bratislavu? Poznáte Slovensko?
Teraz už mám – vďaka Othellovi – v Bratislave kamarátov, ale mala som ich aj predtým. Poznala som sa s Rebekou Polákovou a poznám sa aj s dievčatami z Astorky, pretože Dejvické divadlo sa strieda s Astorkou – Astorka vystupuje v Dejviciach, Dejvice v Astorke. S Rebekou Polákovou sme sa ale skamarátili už dávno predtým, sme v kontakte aj nezávisle od divadla – občas si zavoláme alebo si napíšeme.

Shakespeare sa hrá už desaťročia – ako ste sa chceli odlíšiť od herečiek, ktoré stvárnili Desdemonu pred vami? Ktorú herečku ste v tejto úlohe obdivovali?
Nechcela som sa odlíšiť! Vôbec som nad tým nepremýšľala, lebo som ani nemala šancu všetky tie herečky vidieť. Netúžila som teda, aby som bola odlišná, ale snažila som sa Desdemone uveriť a pochopiť ju tak, ako je napísaná. A chcela som jej dať niečo zo seba, lebo to je jediná možnosť, ako byť iná – lebo každý sme iný. Kedysi som videla napríklad Lucku Vondráčkovú v predstavení na Pražskom hrade. Aj tá bola iná.

Vaša Desdemona nemá dobový kostým – nehralo by sa vám lepšie v dlhých šatách, ako sme boli zvyknutí Desdemonu na javisku vídať? Vyhovujú vám moderné kostýmy v klasických hrách?
Ako kedy, a podľa toho, v akej inscenácii. To je rôzne. Ale práve v Othellovi sa mi to v rámci celkovej koncepcie, scény – a úpravy pre menej postáv – zdá primerané a baví ma to v tých šatách, aké mám. Sú pohodlné, neškrtia a dovoľujú mi správať sa voľnejšie než dobový kostým.

Koľko shakespearovských postáv ste si už v živote zahrali?
To som sa snažila vďaka Othellovi spočítať a zistila som, že som hrala už asi v siedmich Shakespearoch. Mám takú zbierku ženských postáv z klasiky…

Napríklad?
Napríklad z hier Romeo a Júlia, Sen noci svätojánskej, Richard III., Ako sa vám páči, Othello, Zimná rozprávka. V Divadle v Celetnej som hrala napríklad trojúlohu: Annu, zlú kráľovnú, Markétu a Pisára. To bolo to slávne predstavenie Richarda III., kde hral aj Jan Potměšil. Ja som sa tam dostala až dodatočne – ako záskok.

Čo máte radšej – klasiku alebo súčasné príbehy? Kam sa viac hodíte?
Kam sa viac hodím, to si vôbec netrúfam sama posudzovať, ale môžem povedať, že ma baví hrať oboje. Keby som dlhší čas hrala iba v jednom type hier, tak by mi postupom času chýbala tá druhá poloha. V divadle ma baví, keď práca prichádza „na striedačku“, keď sa striedajú historické hry so súčasnými a keď mám možnosť obmieňať prirodzený hovor s veršami. Verš je vždy trocha „oriešok“. Bavia ma hry veľkých klasických autorov.

Hráte rada osudové ženy? Alebo radšej veselé? Aký charakter je vám blízky?
Myslím si, že osudová žena môže byť aj veselá, ale vždy som skôr inklinovala k veľkým príbehom, v ktorých sú emócie, kde je väčší ponor, ale zároveň ma bavia všetky možné „taškařice“ a vôbec mi neprekáža hrať aj ľahšiu – ako sa dnes hovorí komerčnejšiu – komédiu. Neprekáža mi to. Tiež mám rada, keď v jeden večer môžem hrať absolútnu oddychovku, na ktorej  sa ľudia smejú, a potom klasiku, kde je samá smrť.

Ako sa vám hrá v česko-slovenskom projekte? Rozumiete všetko slovenským hercom? Pôsobí na vás Shakespeare inak v slovenčine a v češtine?
Niektorým slovám som nerozumela, musela som sa pýtať. Napríklad, čo to je vreckovka. Potom ma zmiatlo slovo šatka, lebo som zistila, že náš „šátek“ má v slovenčine iný rod. Ďalej to boli nadávky, ktorým som nerozumela. Napríklad „ty fľandra predajná“, a ešte boli nejaké veci, ktoré mi Rebeka vysvetľovala. Alebo keď sme s Jankou  Zednikovičovou riešili produkčné záležitosti a dohovárali sme si termíny. Bol problém dohodnúť sa na dátumoch, lebo sme inak nazývali mesiace. U nás sa nepovie jún a júl, ale červen a červenec. Musím sa vždy sústrediť, aby sme si niečo nedohodli zle. A samozrejme som sa ťažšie orientovala vo všeličom, ale – ja milujem slovenčinu! Čítala som aj knižky v slovenčine a rada ju počúvam kdekoľvek. Preto som sa zvykla započúvať do kolegov a zabúdala som hovoriť, musela som sa spamätať. Mám rada tento jazyk, ale v predstavení hovorím po česky, takže to nebol žiaden problém.

Ani pri dialógoch s Othellom? Nemáte problém reagovať v češtine na slovenský text?
Skôr ma láka trocha komoliť češtinu a vkladať do nej slovenské slová.

A čo režisér? Michal Vajdička nerobil iba Othella, je aj umeleckým šéfom Dejvického divadla v Prahe. Hovorí aj po česky, keď režíruje?
Nie, hovorí iba po slovensky. Stáva sa, že niekedy nevieme, ako to presne myslí. Napríklad, keď sme začali skúšať Racka, prišiel so scenárom Čajky a my sme nevedeli, o čom to hovorí, či ideme skúšať nejakú inú hru. Ja som vôbec nevedela, že racek je čajka. Ale – rozumieme si.

Shakespearove hry sú plné intríg – boli ste v takom prostredí niekedy aj v realite? Hovorí sa, že aj herecké prostredie je plné intríg, ale Dejvické divadlo má práve povesť veľmi kolegiálneho. Od čoho atmosféra v divadle závisí?
Intrigy sú zákerné práve tým, že sa dejú a človek o nich nevie. Sú neviditeľné, teda o nich neviem, ale nemyslím si, že by som zažila niekde nejaké nenávistné prostredie alebo že by som sa spätne o nejakých intrigách dozvedela. Našťastie, asi ma to nestretlo. V bežnej miere možno, ale nie nejako dramaticky. Tak, ako to býva u Shakespeara.

Nestretli ste Jaga…
Našťastie nie. A keď mám zlý pocit z nejakých ľudí alebo cítim, že ich správanie nie je pravdivé alebo úprimné, potom sa s nimi logicky ani nestretávam, vyhýbam sa im, aby som tomu možnému zlu nebola vystavená.   Ste s Michalom Vajdičkom v divadle spokojní? Priniesol zo Slovenska do života divadla v Prahe niečo nové?
Osobne som s Michalom spokojná a som šťastná a vďačná za prácu v Dejvickom divadle, kde je umeleckým šéfom, aj za prácu v Bratislave. Myslím si, že to je výnimočný talent nášho i vášho alebo dovedna nášho divadla a je radosť s ním spolupracovať. On režíruje takým priateľským a nenápadným spôsobom, že človek ani nevie, že ho režíruje. Herec má pocit, že si na to príde sám. Vajdička je veľkorysý, ale zároveň má nápady, vie, ako to chce, ale nechá herca k tomu dospieť rôznymi cestami. Takúto hereckú prácu mám rada.

Ako sa vám celkovo pracuje v slávnom Dejvickom divadle? Čo je pre vás zaujímavé na úlohách, ktoré tam hráte?
Niekedy sa mi pracuje ťažko, lebo sú to všetko výborní herci a sú to tiež osobnosti, ktoré majú svoje zvyky, návyky a názory, takže čeliť im je pre mňa niekedy náročné. Oni sú veľmi priebojní vo svojich názoroch, v diskusiách, ťažko s nimi držať krok, ale je to pre mňa veľmi obohacujúce, lebo ja sa stále ešte učím. Pozerám sa okolo seba a snažím sa vniknúť medzi nich. Je to nesmierne zaujímavá škola byť medzi nimi a vidieť to. Radosť byť tam!

Je láska a vášeň v súčasných hrách a filmoch, napríklad v Rafťákoch, v Ženách v pokušení, iná než v Shakespearovi? Civilnejšia? Čo pre vás znamená láska?
Myslím, že láska je nemenná. Je to veľký cit, ktorý akurát má v rôznych dobách rôzne podoby a miery vyjadrenia. Láska v umení môže byť vyjadrená odvážnejšie či umiernenejšie, ale vždy je to veľká a zásadná vec. Nedá sa to ani opísať. Kto to zažíva, tak vie! Nedá sa o tom ani veľmi hovoriť. Básnici a vôbec autori to vedia vyjadriť, ale ja to radšej sprostredkujem, než aby som o láske hovorila. Inak ale – láskou pre mňa je môj manžel, rodičia, sestra, kraj, kde som vyrastala, kde som bola u babičky. Moje rodné mesto Rakovník a ostatné veci a ľudia, ku ktorým mám vzťah – moji najbližší ľudia.

Vlani ste sa vydali za režiséra Pavla Kheka – vediete rozhovory o divadle? Robíte nejaký spoločný projekt? Máte čas na rodinný život?
Nemáme spoločný projekt, lebo sme mali niekoľko takých projektov a na tom poslednom sme sa dali dovedna, režisér a herečka. Odvtedy sa bojím partnerskej spolupráce. Ja to úplne neviem, a nie som si istá, či by som to diplomaticky zvládla, takže – nie! A či máme čas na rodinný život? Keď sa stretneme, tak áno. Tento polrok mal manžel tak veľa práce, že sme sa videli naozaj veľmi málo. Teraz sa chystáme na dovolenku, tak sa teším, že náš rodinný život trošku doženieme.

Váš manžel bol umelecký šéf v Mladej Boleslavi – mal ešte prácu tam, že nebol v Prahe?
Niečo robil ešte tam, ešte tam mal jednu réžiu, ale pracoval aj v Moste, ale aj v Mestských divadlách pražských v ABC a v Rokoku. Veľa cestuje po republike, na budúci rok bude režírovať v Zlíne.

V Bratislave ešte nerobil?
Nie, ale veľmi rád by v Bratislave režíroval.

Narodili ste sa v Rakovníku, čo vám dalo do života vaše rodisko? Aké je to mestečko? Ste z umeleckej rodiny?
Naša rodina bola umelecká odjakživa, ale jemne na amatérskej úrovni, lebo starí rodičia boli vášniví bábkoherci, takže mi odmalička spievali pesničky z rozprávok. Mamka potom išla študovať bábkoherectvo na katedru bábkového herectva – teraz je to už katedra alternatívneho herectva na DAMU – takže vzdelanie má, ale potom začala učiť v škôlke. Ale k dramatickosti – hrať sa s niečím, hrať sa na niečo – sme mali vždy blízko. Takže, myslím si, že umelecká rodina čiastočne sme. Sme aj stavbárska rodina, aj stolárska, ale cez mamičku aj divadelná.

A aký je Rakovník?
Rakovník mi dal to najlepšie, čo mohol – láskavosť malého mesta, pôvab toho, že sa všetci poznajú. Za domom sme mali pole, kravín a les, takže som bola stále v prírode. Ale v správnom momente som odišla do Prahy, pretože neskôr by som už asi neodišla. Bola som nútená ísť za herectvom. Nikdy som nebola veľmi odvážna a že by som sama niekam vyrazila, tak to bol pre mňa príliš veľký adrenalín, ale urobila som to. V Prahe som sa sama musela oťukávať a zvyknúť si na veľkomesto, na iný život, a na to, že sa mám postarať hlavne sama o seba.

Čo vás priviedlo k takému rozhodnutiu? Mali ste aj iné plány alebo bolo herectvo jediné možné riešenie?
Bolo to také nepravdepodobné riešenie, že by som herectvo mohla robiť ako profesiu, že tomu nikto, ani ja, neveril. Skôr to bol pokus a mala som v pláne ísť potom na nejaké pedagogické lýceum so zameraním na dramatickú výchovu. Ale aj tak by som asi učila nejaký dramatický krúžok alebo češtinu, venovala by som sa pedagogike. Chcela som byť aj aranžérka alebo maliarka, hoci to boli skôr abstraktné predstavy. Ešte som pomýšľala na "gympl a potom sa uvidí“. S konzervatóriom nikto veľmi u nás nepočítal, ale napokon som išla rovno zo základky na konzervatórium do Prahy. Čiže v pätnástich rokoch ma naši museli takto vypustiť do sveta, ale – dopadlo to dobre.

Ako ste sa dostali do filmu Rafťáci? Bol konkurz alebo si vás vyhliadol režisér?
Bolo to dosť zaujímavé. Takmer všetky moje spolužiačky v ročníku na konzervatóriu dostali pozvanie na tento konkurz. Boli sme všetky zaregistrované, chodilo sa hromadne, ale ja som nedostala pozvanie. Povedala som si, že pôjdem s nimi a dám sa aspoň vyfotiť. No a keď som tam už bola, vzali si ma aj na ten konkurz a potom som postupovala z kola do kola a úlohu som dostala.

Mali ste to šťastie, že ste účinkovali aj v divadle Semafor – boli ste ctiteľkou Jiřího Suchého? Čo oceňujete na semaforskej poetike? Ovplyvnila vás? Rozhodne. Odmalička sme si spievali české pesničky a tie semaforské k tomu jednoznačne patrili, hrali sme si ich na klavír, brnkali, takže som ich poznala. A potom sme robili na škole predstavenie Kytice a prišli sa na nás pozrieť semaforské legendy Jirka Suchý, Jitka Molavcová, Dáda Patrasová a ďalší ľudia. Videli ma účinkovať práve v tej semaforskej poetike a oslovili ma, aby som išla hrať k nim. Bol to pre mňa splnený sen – stretnúť sa s pánom Suchým! Som poctená, že si tykáme, že sa poznáme! Je to pre mňa veľká česť.  Čo pre vás znamená film Ženy v pokušení? Ako sa vám hralo s herečkami Lenkou Vlasákovou a Eliškou Balzerovou? Každá ste boli za inú generáciu – čo ste mali spoločné a čo odlišné? Tiež som tú rolu získala cez konkurz a bolo to krásne. Stále som nemohla uveriť tomu, že to nakrúcam. Chodila som po pľace ako v stave blúznenia, až kým za mnou neprišiel režisér Jiří Vejdělek. On je citlivý muž, ktorý rozumie veľmi dobre ženám – preto aj nakrútil taký film! – vyrastal s viacerými sestrami a s mamičkou, takže ženy pozná. On teda prišiel za mnou a hovorí – ty si nejaká divná! Čo je? A ja hovorím: Stále nemôžem uveriť, že tu som a nechcem im to skaziť! A on: Tak sa, prosím ťa, upokoj, ja viem, prečo som si ťa vybral! Začni normálne existovať! Takto ma „nakopol“ a ja som si to nakrúcanie potom už normálne užívala, aj s Vojtom Dykom, aj s Jirkom Macháčkom. Bola to neskutočná zábava! Mali sme málo času, v divadle boli v septembri aj oprašovačky, museli nás voziť na predstavenia. Bolo to úžasné a zábavné. Eliška Balzerová bola veľmi milá, Lenku Vlasákovú som už poznala aj predtým. Užívali sme si to s tým nadhľadom, aký Jirka v scenároch má.

Už ste si na Prahu zvykli? Neznervózňuje vás konkurencia v takom veľkom meste?

Konkurencia ma znervózňuje stále, ale s konkurenciou som schopná sa zmieriť, lebo to tak proste je. Ale ja som ten typ, čo si číta diskusie na internete, takže sa vždy rozplačem a zrútim sa, lebo to vnímam tak, že ma niekto nemá rád, že sa divákom nepáčim. Potom sa z toho spamätám, ale je to pre mňa horšie ako tá konkurencia. Konkurencia je zdravá.

Chodíte rada do divadla aj ako diváčka?

To som si užívala vlani v júni, keď sme v Bratislave skúšali a mohla som chodiť do Astorky a do Slovenského národného divadla. Slovenských hercov považujem za špičkových, baví ma s nimi byť i hrať aj dívať sa na nich. Bratislava je pre mňa zvláštna aj jazykom a vôbec – inšpiruje ma možno viac než Praha, tým, že je iná, ale aj Praha je samozrejme krásna a má dobrých hercov. Je úžasné, keď môžeme hrať spolu – ako teraz na Hrade.