Juraj Slezáček mal rozum fiškála a srdce umelca

07.08.2016 19:13
Tartuffe (1979), Juraj Slezáček (Valér), Jozef...
Tartuffe (1979), Juraj Slezáček (Valér), Jozef Kroner (Orgon). Autor:

Žandár v muzikáli Na skle maľované či profesor kunsthistórie a knihomoľ Emil Blichár zo seriálu Panelák - to sú dve z najznámejších postáv, ktoré počas kariéry stretli Juraja Slezáčka. Popri nich stvárnil ďalšie desiatky charakterov v divadle, televízii aj rozhlase a okrem toho bol roky aj mužom v pozadí - viedol Činohru Slovenského národného divadla a bol aj pedagógom a istý čas dekanom Divadelnej fakulty bratislavskej Vysokej školy múzických umení.

Zhubný nádor na sánke mu našli pred dvomi rokmi náhodou, svoj boj s rakovinou prehral Slezáček v piatok vo veku 73 rokov. Rodák zo Zvolena zomrel v Piešťanoch, kam prišiel s rodičmi, keď mal šesť rokov.

O svojich zdravotných problémoch napísal Juraj Slezáček aj vo svojej spomienkovej knihe Ako sa stať celebritou. "Musím uznať, že rakovina ma zaskočila. Ťažko povedať, čo by sa stalo, keby… Keby na tú chorobu neprišli. Zrejme by som bol šťastnejší a spokojnejší, keby som sa to nedozvedel. Vlastne na ňu prišli náhodne. Mal som problémy s paradentózou, chcel som iba nové zuby – a mám toto.“

Juraj Slezáček a Božidara Turzonovová si...
Juraj Slezáček a Božidara Turzonovová si zahrali manželov v seriáli Panelák. Autor: TV JOJ

Konkurz? Choďte do čerta!

Úloha, vďaka ktorej Slezáčka dnes pozná aj publikum, ktoré si už nepamätá niekdajšie televízne inscenácie a do divadla nechodí, prišla na sklonku hercovej kariéry, keď mu jeho niekdajší študent Andy Kraus ponúkol úlohu profesora Emila Blichára v seriáli Panelák. „Keď ma pozvali na kasting do nového seriálu, ktorý sa mal volať Panelák, v duchu som sa rozžeravil dočervena: ,Choďte niekam aj s vaším konkurzom. Ja som v divadle päťdesiat rokov, a vy ma teraz chcete skúšať!“ spomína vo svojej knihe, ako sa rozčúlil, na konkurz však pristal – veď aj hollywoodske hviezdy absolvujú kastingy. A tak sa zrodila jedna z najúspešnejších slovenských seriálových dvojíc posledných dvoch desaťročí – Emilko a jeho manželka pani Janka v podaní Božidary Turzonovovej, ktorým robí spoločnosť Slezáčkov skutočný pes Clork. S Panelákom prežil Slezáček sedem rokov.

Herectvo ako východisko z núdze

Štúdium herectva absolvoval Juraj Slezáček na bratislavskej VŠMU v roku 1964. Medzi jeho spolužiakmi v ročníku profesora Andreja Bagara boli Michal Dočolomanský, Martin Huba či Ľubomír Gregor. „Ísť na herectvo, hoci talent som asi mal, bolo v mojom prípade, vzhľadom na môj pôvod, ktorý sa nenosil v tých časoch, niečo ako východisko z núdze. S prihliadnutím na antisocialisticky naladené rodinné zázemie čosi ako krízové riešenie,“ spomína vo svojej knihe Slezáček, z ktorého chcela mať mama skôr lekára alebo právnika než herca. Hneď po škole nastúpil do Slovenského národného divadla, kde dlho stvárňoval chlapčenské a mládenecké úlohy.

Prelomovou bola pre neho postava Bezuchova v inscenácii Vojna a mier v réžii Jozefa Budského z roku 1974. „Odchod Budského z divadla bola moja smola, každý herec totiž potrebuje mať svojho režiséra. (…) V každej jeho inscenácii som bol, veril mi, zaregistroval môj talent, ktorý som si ja v živote nevšimol. Po jeho odchode z divadla som cítil, že je to v háji. Keď tí, ktorí hodnotia moje šéfovanie, konštatujú, že som bol jeden z mála šéfov, ktorý seba nepresadzoval, netlačil sa do dobrých úloh, nemýlia sa,“ napísal vo svojej knihe.

Divadelný život Juraja Slezáčka

Z divadelného života Juraja Slezáčka

Fotogaléria
Tri sestry (1984) -
		Božidara
		Turzonovová...
Tartuffe (1979), Juraj
		Slezáček (Valér),
		Jozef...
+8Tančiareň - Emília
		Vášáryová a Juraj
		Slezáček.

Postava Bezuchova otvorila Slezáčkovi cestu od naivných či prešibaných mládencov k stvárňovaniu zrelých charakterov a postupne k nej pribúdali ďalšie dramatické postavy ako Roderigo v Othellovi (1978), Arnholm v Pani z mora (1983) či Fiodor Kulygin v Troch sestrách (1984). „Ich presvedčivosť docieľuje analytickým prístupom k vytváranému charakteru, detailizovaním výrazových prostriedkov, typovo presne kontúrovanými črtami postavy, jej spoločenským začlenením a vyjadrením protirečivých vzťahov. Jeho postavy nadobúdajú čoraz výraznejšiu tragikomickú dimenziu,“ charakterizuje Slezáčkovo herectvo Encyklopédia dramatických umení Slovenska a pripomína, že mal v repertoári aj viacero komických postáv, v ktorých využíval paródiu aj sebairóniu a svoj zmysel pre charakterovú aj situačnú komiku. Slezáček stvárňoval kráľa Filipa II. v Šašovskej komédii (1976), Valéra v Tartuffovi (1979) či Dr. Picka v Jožkovi Púčikovi a jeho kariére (1986).

Medzi Slezáčkove najznámejšie postavy tohto druhu patril žandár z kultového muzikálu Na skle maľované. Ten garnitúra dvakrát zakázala. „Raz nám ho zakázali naši papaláši, lebo jeho poľskí autori Gärtnerová – Bryll sympatizovali s Chartou. Druhý raz sme ho prestali hrať na žiadosť poľskej strany, keď sa Bryll, atašé v Londýne, rozhodol už viac do Poľska nevrátiť, emigroval,“ spomína v knihe Slezáček, ktorý bol od roku 1979 až do revolúcie šéfom činoherného súboru Slovenského národného divadla a v rokoch 1997 až 2005 bol riaditeľom Činohry SND.

Tančiareň - Emília Vášáryová a Juraj Slezáček.
Tančiareň - Emília Vášáryová a Juraj Slezáček. Autor: archív SND

Na čele činohry aj fakulty

V šesťdesiatych rokoch Slezáček vstúpil do komunistickej strany. Martin Šimečka aj Andrej Bagar ho podľa jeho slov presviedčali, že strana mladých ako on potrebuje a dvadsaťročnému mladíkovi to lichotilo. „Trúfam si tvrdiť, že do Slovenského národného divadla by ma boli zobrali, aj keby som nebol v strane, no šéfom činohry by som sa určite nikdy nestal,“ napísal o tom. „Členstvo v strane bola trampolína, ktorá človeka vymrštila vyššie. To, že som sa ako tridsaťročný stal predsedom strany a ako tridsaťšesťročný šéfom činohry divadla, by neprichádzalo do úvahy, keby som tým straníkom nebol. To je pravda a ja to všade priznávam,“ dodal Slezáček, ktorý sa po revolúcii, v roku 1990, svojej funkcie vzdal. V roku 1997 sa však opäť stal šéfom činohry slovenskej prvej scény.

„Na moje veľké prekvapenie, aj do tejto funkcie zvolili mňa, bývalého komunistu. Moje rokmi overené čaro zapôsobilo – vedel som s každým vyjsť (až na malé výnimky) a vybaviť i nemožné,“ píše v knihe Ako sa stať celebritou Slezáček, ktorý na čele činohry pôsobil až do roku 2005 a neskôr funkciu nakrátko prijal aj v roku 2008, kým súbor nenašiel riadne vybraného šéfa. „To, ako to celé dopadlo, to sa treba opýtať kolegov, s ktorými sa – a to je dobré znamenie – všetci stále zdravíme, takže asi to nebolo až také najhoršie,“ hodnotil práve v tomto období pre Slovenskú televíziu svoje šéfovanie Činohre SND.

V rokoch 1996 až 2002 bol aj dekanom Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU. Medzi jeho žiačky patrila aj talianska hviezda Barbora Bobuľová a mnohí ďalší herci.

Holuby a Šulek (1981) -  Juraj Slezáček...
Holuby a Šulek (1981) - Juraj Slezáček (Šulek), Zdena Studenková (Klementína). Autor: Jozef Vavro

Pre diváka aj nemožné

„Nikdy nezabudnem na jeho dlhý odchod zo scény, keď zistí, že ho milovaná žena podvádza a neváži si už ani jeho bytostnú existenciu. Ten pohľad na zhrbeného, nešťastného muža bol pre mňa jeden z najsilnejších momentov tejto inscenácie. Neviem, či si pamätám Jurkovu smutnejšiu a tragickejšiu postavu, ako bol tento jeho Kulygin,“ spomínala na krste Slezáčkovej knihy jeho kolegyňa Zdena Studenková. Okrem iných sa počas 26 sezón stretávali v komédii Chrobák v hlave. Spolu s Tančiarňou to boli dve inscenácie, v ktorých naposledy v SND účinkoval. "Je to jeden z mojich najmilovanejších kolegov. Naozaj, nikto v divadle nevládne takým darom komentovať všetky udalosti s humorom a iróniou ako náš Slezi. Má rozum fiškála, po svojom oteckovi, ale srdce a dušu umelca,“ dodala Studenková.

Juraj Slezáček bol medzi kolegami obľúbený. Nielen preto, že mnohým z nich pomáhal ako všestranný talent vypĺňať daňové priznania. Spomínajú na neho ako na priameho, vtipného a srdečného človeka. Navyše v prípade potreby vedel za chorých kolegov zaskočiť, hoci ich úlohu neovládal. „Ak hrozilo, že pre neúčasť kolegu budeme musieť zrušiť predstavenie a divákov poslať domov, urobil som aj nemožné, aby sa tak nestalo. ,Doneste mi kostým a knihu,' zavelil som a týmto štýlom – s knihou v ruke (bol v nej text, ktorým som sa obrnil) – som odohral celý večer,“ povedal herec, pre ktorého bolo divadlo prvoradé. "Divadlo budeme hrať vždy, lebo prináša radosť, poznanie, sprostredkúva skúsenosť. Divadlo je od diviť sa alebo dívať sa. Je výborné, keď sa ľudia v divadle divia, v tom najlepšom slova zmysle, dobré je, keď sa dívajú, ale dôležité je, aby počúvali,“ uviedol pre Slovenskú televíziu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #Panelák #Slovenské národné divadlo #Činohra SND #Juraj Slezáček #Na skle maľované #Ako sa stať celebritou #Emil Blichár #Vysoká škola múzických umení #Činoherná a bábkarska fakulta
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku