ImPulsTanz – krása staroby ovládla tanečnú Viedeň

Niekto navštevuje tanečné predstavenia preto, lebo sa chce pozerať na krásu mladých vyšportovaných tiel, iný hľadá v pohybových inscenáciách remeselnú zručnosť pretavenú do silnej umeleckej výpovede, ďalší si rád pozrie originalitu zabalenú v provokatívnom obale. Medzinárodný festival tanečného a pohybového divadla ImPulsTanz, ktorý sa koná od polovice júla do polovice augusta vo viacerých viedenských divadlách aj v netradičných priestoroch, ponúka dostatok kreatívneho materiálu pre všetky tri kategórie divákov.

10.08.2016 07:00
Žiadny kúsok lásky ImPulsTanz Foto:
Dôkazom rozmanitosti, ale aj otvorenosti festivalu bola inscenácia Žiadny kúsok lásky, ktorú tvoria aj tanečníci s Downovým syndrómom.
debata

Silný emocionálny zážitok vyvolali tento rok aj dve inscenácie, v ktorých dostali priestor tanečníci a tanečnice v seniorskom veku. Surfers of the Glebe (Surfisti z Glebe) bol názov predstavenia založeného na kontaktnej improvizácii, ktoré do Viedne priviezli šesťdesiatnici pôsobiaci v USA a Kanade. Ray Chung, Andrew Harwood, Nita Little a Nancy Stark Smith boli živým dôkazom toho, že vek nepredstavuje pre ľudí milujúcich tanec a žijúcich pohybom žiadnu bariéru. Ich kondícia, obratnosť a technická zručnosť vyrážali dych. Po javisku sa pohybovali takmer ako éterické bytosti, ktorým navyše nechýbala ani hravosť, ani humor.

S fyzicky náročnou a esteticky podmanivou tanečnou inscenáciou MEGURI – Teeming Sea, Tranquil Land (MEGURI – Lejúce sa more, tichá pevnina) sa predstavili ôsmi tanečníci, ktorí sa venujú tradičnému japonskému tancu butó. Hoci boli ich telá počas celého predstavenia pokryté bielym prachom, čo znemožňovalo odhadnúť ich reálny vek, nachádzal sa medzi nimi aj režisér a choreograf inscenácie (Ushio Amagatsu), ktorý má podľa zdrojov z internetu už šesťdesiatsedem rokov. Na scéne, ktorej dominovala veľká stena znázorňujúca fosílie, predviedli japonskí tanečníci precítené kreácie na rôzne témy: transformácia na dne mora, les fosílií alebo predtucha – ticho – chvenie.

Samostatnou kapitolou tanečného a pohybového divadla je nahota, ktorá sa v posledných rokoch stala takpovediac stredným prúdom, takže s jej prítomnosťou na javisku sa už počíta akoby automaticky. Nie je pritom náhoda, že témou dvoch výrazných performance, ktoré nahotu tento rok na ImPulsTanz priniesli, bolo spochybnenie tradičných mužských a ženských rodových úloh a prejavov.

Kým belgicko-rakúska inscenácia Simona Mayera s názvom Sons of Sissy (Synovia zženštilého muža) sa vysmievala z prehnanej maskulinity chlapov, inscenácia Supernatural (Nadprirodzené) od Simone Aughterlony a Antonije Livingstone si zvolila za ústredný motív sexuálne napätie medzi lesbickými ženami – drevorubačkami, v súvislosti s čím obe performerky okrem iného kálali počas hodinového predstavenia drevo.

Dôkazom rozmanitosti, ale aj otvorenosti festivalu bola inscenácia Kein Stück Liebe (Žiadny kúsok lásky) zoskupenia Ich bin O.K. Dance Company, ktorú tvoria okrem „zdravých“ umelcov aj tanečníci s Downovým syndrómom. Sympatickým gestom režisérky a choreografov bolo, že presne odhadli schopnosti a možnosti svojich zverencov a inscenáciu netlačili do sladkobôľnej či dojímavej polohy.

Je obdivuhodné, že desiatky festivalových inscenácií, ktoré sa odohrávajú v sálach s kapacitou dvesto až šesťsto návštevníkov, boli takmer vždy úplne plné – aj pri reprízach. Predsa len otvorený vzťah Viedenčanov k modernému tanečnému umeniu aj kozmopolitný charakter mesta sú záležitosťou, v ktorej majú Bratislavčania, respektíve Slováci celkovo ešte čo-to doháňať.

ImPulsTanz / Viedeň 14. júl – 14. august / Volkstheater, Odeon, Akademietheater, Kasino am Schwarzenbergplatz, Leopolds Museum, Arsenal, Schauspielhaus

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #festival #Viedeň #tanečné divadlo #performance