Patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej mladej drámy. Napriek tomu, že divadlo študovala v Bratislave, jej kroky ju zaviedli späť na východ, kde spoluzaložila Prešovské národné divadlo. To v septembri odštartovalo svoju štvrtú sezónu, a to aj napriek tomu, že sa tejto nezávislej scéne stále nepodarilo získať vlastný priestor.
Vo svojej tvorbe sa sústreďujete na reflexiu dneška. Je pre vás dôležité vychádzať z konkrétnych životných situácií súčasnej generácie Slovákov?
Je to ako spôsob, ako sa k súčasnosti, k spoločenským témam môžem vyjadrovať, prispieť tak do spoločenskej debaty, reflektovať súčasnosť a jej hodnoty, ktoré vystavujem skúškam cez konanie a myslenie jednotlivých postáv. Divadelný jazyk a jazyk drámy je zaujímavou formu výpovede v tom, že sa na problém môžeme pozrieť očami rôznych postáv a na jednu otázku odpovedať viacerými spôsobmi, alebo prinajmenšom otázky klásť. Snažím sa pochopiť súčasnosť, zistiť, aký je dnešný človek, ako sa sebapoznáva, definuje hodnoty. Možno sa tie príbehy zdajú obyčajné a malé, ale považujem ich za podstatné, nevedela by som písať o osvedčených vážnych témach, ako holokaust alebo komunizmus. Pre mňa je výzvou hľadať v hrách spôsob "ako žiť po novom”.
Foto: PND
Sú vaše hry kritické?
Vnímam ich ako hry s názorom. V tragikomédii Kindervajco sa možno trochu viac obúvam do politických reálií, ale nie sú to nejaké morality. Skôr hľadám spôsob akéhosi objektívneho podania témy, ktorú sme sa rozhodli riešiť, keď postavy majú na rovnaký problém rôzny názor. Každá z nich sa v živote rozhodla, ktoré dvere otvorí, aký život si vyberie a pozerá sa naň cez optiku svojich dverí či kľúčovej dierky.
,,Mladí ľudia nevedia, ako žiť po novom, tak začnú žiť po starom,” tento Tolstého citát odznieva vo vašom názore na rodinu na internetovom portáli 100nazorov.sk (cieľom portálu je podnecovanie ľudí k diskusii o aktuálnych témach, pozn. redakcie). Čo vás priviedlo k takému vyjadreniu?
Zmysel tohto citátu je v tom, že by sme nemali nekriticky žiť tak, ako žili naši rodičia a starí rodičia len preto, že je to overené a nebudeme tak musieť čeliť neznámym situáciám, ktoré nepoznáme. Na rovesníkoch ma štve lenivosť, to, ako odmietajú využiť vlastný potenciál, povrchnosť, sebaprezentácia cez oko facebooku, nezáujem o názor, s ktorým sa treba konfrontovať, a všeobecný stav hovenia si v bio plyšovej bublinke, hľadajúc zmysel života v kráse a šťastí. Zo staršej generácie mám pocit, že je zmätená a sklamaná, čo zrejme spôsobilo striedanie režimov a prepisovanie histórie, zatiaľ čo naša generácia je zmätená z množstva a spôsobu, akým sa k nám informácie dostávajú. Tiež sa mi nepáči, keď staršia generácia nepodporuje tú mladšiu, neodovzdáva poznatky a nehľadá si vo svojich odboroch pokračovateľov. Na Slovensku je tendencia "učiť” mladých v štýle po nás potopa. Často mi staršia generácia pripadá veľmi smutná. Vtedy sa pýtam, či aj my budeme takí smutní, veď sa teraz snažíme budovať niečo, čo bude dôvodom na to, aby sme boli v budúcnosti spokojní so sebou, s tým, ako náš život žijeme.
Vnímate generačné rozdiely v reakciách na vaše hry? Je podľa vás dôležité, aby si generácie medzi sebou rozumeli?
Stalo sa, že starší ľudia nevedeli pochopiť, prečo sú singlovia takí nešťastní a v čom spočíva tragédia ich životov. Ale keď to po dovysvetlení reálií dnešného single života v hre Single radicals pochopili, zrazu pre nich aj samotná hra nabrala hĺbku. Tiež starí diváci tvrdili aj to, že sa od ich mladosti nič nezmenilo a že oni prežili to isté. Myslím si, že tu nejde ani tak o generácie samotné, ako o nastavenie človeka, o jeho životné skúsenosti a optiku, akou sa pozerá na svet. 236
Rozmýšľate pri písaní hier nad tým, či budú texty stále aktuálne napríklad o desiatky rokov?
Snažím sa o vrstvenie textu. V hre je vždy linka, ktorú pochopia len Prešovčania, len ľudia s divadelným vzdelaním, len fanúšikovia literatúry, len milovníci vtipov o tekutinách, z ktorých pozostáva ľudské telo. Preto verím, že aj keď časom niektorá z týchto liniek odíde, z textu stále vyjdú na povrch jeho nadčasové kvality. Mne sa na dráme a divadle páči, že zachytáva čas tu a teraz, že každá sekunda divadelného predstavenia je nezopakovateľná, pretože nikdy nedosiahnete tie isté podmienky a herec nepovie tú istú vetu rovnako. A aj keby ju povedal rovnako, v hľadisku nikdy nebudú sedieť presne tí istí diváci na tých istých miestach. Ja si rada pozriem staršie filmy o mladých ľuďoch a pripadajú mi rovnakí ako my, len majú možno trochu väčší rešpekt pred rodičmi.
Akú úlohu pre vás zohrávajú aktualizačné momenty v moderných adaptáciách starších diel?
Môže to dopadnúť veľmi dobre aj veľmi zle. Pokiaľ sa aktualizuje len formálne, teda sa vymení koč za auto a list za mobil, tak sa môže stať, že sa zabudne na vykanie medzi manželmi a vôbec na aktualizáciu vzťahov ako takých, na ich interpretáciu v súčasnosti. Myslím si, že situácie sú, ako je ľudstvo staré, vždy tie isté, mení sa len ich ohraničenie v rámci dobových hodnôt, estetiky a morálky. Dnešné divadlo je z hľadiska réžie divadlo interpretačné. Teda každý režisér sa snaží všetko, čo je napísané aj nenapísané, čo najzaujímavejšie interpretovať.
Vzťahy medzi východným a západným Slovenskom sa často prezentujú ako pomerne silno polarizované. Ako vnímate vy osobne rozdiely, medziľudské a kultúrne, napríklad medzi Prešovom a Bratislavou?
Obe mestá mám veľmi rada a mám k nim blízky vzťah. Keď som v jednom, chýba mi druhé. Prešov je zem zasľúbená, miesto, kde čas plynie pomalšie, väzby sú bližšie a réžia na život podstatne nižšia, preto človek na voľnej nohe môže pracovať slobodnejšie. Žiaľ, potenciál východu je nevyužitý, ubitý do zeme. Stále je nás málo, ktorí sa rozhodneme vrátiť a pokúsime sa aspoň niečo zmeniť. Ale ja sa vlastne ani nečudujem, lebo blízke väzby sa môžu pretaviť na nudnú telenovelu a tvorivosť je uväznená v deficite kultúrnych podujatí, nehovorím o zanedbaných lesoparkoch, katastrofálnej doprave a nude v centre mesta. To sa však nikdy nezmení, kým o chode mesta bude rozhodovať zopár rodín, ktorým ide o vlastný biznis a boja sa využiť obrovský potenciál mesta, z ktorého by mohol byť malý "Berlín nad Torysou”. Bratislava je farebnejšia, trendovejšia, konzumnejšia, človek sa môže na chvíľu stratiť v kaviarňach, kde nikoho nepozná a prechádzať sa po dlhších uliciach s vyššími domami, ísť do galérií. V Bratislave je čo robiť, ale čoskoro tam aj tak začnete stretávať len tých istých ľudí a veľa z nich bude z Prešova. Podľa Tolstého človek môže žiť vo veľkom meste roky a ani si nevšimne, že hnije a je nešťastný. V malom meste si to všimne veľmi rýchlo, a to je zaujímavé ako materiál na písanie divadelných hier.
Ako na vaše hry reagujú Bratislavčania?
Prekvapil nás kult, ktorý sa okolo hry Single radicals vytvoril, predstavenie sme hrali pre veľký záujem dvakrát. Myslím si, že hra rovnako zasiahla cieľového diváka v Bratislave aj v Prešove. Hrali sme v Bratislave aj Good place to die, aj Kindervajco a o predstavenia bol zakaždým veľký divácky záujem.
Čo podľa vás charakterizuje nezávislú kultúru?
Nezávislá kultúra je nezávislou, pretože jej tvorcovia sú pre zachovanie slobody názoru, pohľadu na umenie a svet schopní ísť na hranicu, čo sa týka podmienok práce, rozpočtu, finančného ohodnotenia. Taká by mala nezávislá kultúra aj ostať, aby si zachovala ducha pravdy, sviežosť a dravosť. Napriek tomu jej treba pomáhať a aspoň čiastočne ju finančne dotovať a podporovať v rámci samospráv, aby sa nestala vlastným pohrobkom, lebo dlhodobá existencia na hranici únosnosti dokáže unaviť aj tých najvytrvalejších tvorcov nezávislej kultúry.
A v prípade Prešovského národného divadla?
Sme nezávislé divadlo, pretože nemáme zriaďovateľa, ktorý by určoval hranicu, kam umelecky a tematicky môžeme zájsť. V PND tvoríme divadlo slobodne. Je to živý priestor, v ktorom skúmame vzťah medzi textom, režijnými postupmi, herectvom a divákom. Jedinými obmedzeniami sú financie a absencia vlastnej scény, tu sa končí aj začína naša nezávislosť.
Na internetovej stránke divadla si môžeme prečítať glosu o rôznych ťahaniciach s mestom, kvôli ktorým sa divadlu nepodarilo získať nové priestory. Existuje na Slovensku mesto, ktoré nezávislú kultúru podporuje?
Žilina je príkladom mesta, ktoré nehádže nezávislej kultúre polená pod nohy. Aspoň sa tak javí zvonku. V Prešove nie je mesto ochotné urobiť napríklad jednu spoločnú plochu, na ktorej by sa propagovali všetky kultúrne podujatia v meste, pretože samo mesto platí za propagáciu svojich podujatí firme, ktorej prenajalo stĺpy, na ktoré sa lepia plagáty. Povolenie na pojazdnú kaviareň známi vybavovali dva roky, pretože sa niekomu zdalo, že to nebude vedľa parkujúcich áut na priľahlej ulici pekne vyzerať.
Aký potenciál by mohlo mať Prešovské národné divadlo s výraznejšou podporou mesta?
My by sme s vlastným priestorom vedeli ponúknuť obyvateľom mesta oveľa viac kultúry, širší repertoár, mohli by sme začať prinášať nezávislé produkcie a off programy festivalov zvonku, podnikať viac podujatí podporujúcich začínajúce talenty atď. No ale podľa poslancov mesta už máme divadiel dosť a priestor, o ktorý sme žiadali, sa im zdá príliš lukratívny, takže ho treba prenajať niekomu známemu. Činnosť nášho divadla je podľa nich porovnateľná s činnosťou komerčného tanečného štúdia vedúceho svadobné tanečné kurzy a salsa krúžky. „Najlepšie“ by bolo urobiť v tom lukratívnom priestore ďalší čínsky obchod alebo herňu, ako sa to stalo už viackrát s inými areálmi vhodnými pre väčšie kultúrne centrum alebo divadlo v Prešove.
Aká dôležitá je pre vás podpora domáceho publika? Máte pocit, že ste si vychovali, alebo že si postupne vychovávate to svoje publikum?
Máme veľmi dobré publikum, máme diváka, ktorého máme veľmi radi a naše divadlo robíme najmä pre neho. Darí sa nám do posledného miesta zapĺňať reprízy a publikum s nami dýcha. V Prešove sa nám podarilo nadviazať na tradíciu a získať si aj toho "vychovaného” diváka, ktorý hľadá alternatívu ku kamenným scénam, ale máme aj divákov, ktorí s naším divadlom začínali bez akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti a tak sa im to zapáčilo, že po predstavení zostanú s nami skladať kulisy alebo sa jeden taký divák dobrovoľne stal naším dvorným kaderníkom a paradoxne začal pravidelne navštevovať aj iné divadlá. Každý rok sa snažíme dať za odmenu našim divákom nejaký bonus, či už v rámci Noci divadiel, alebo sa nám na jar podarilo zorganizovať divadelný festival.
Pozorujete, že by sa publikum na Slovensku líšilo napríklad podľa veku a mesta?
Nevnímam zmenu skrz generácie ani mesto. Skôr sú rôzne druhy publika. Povedzme diváci, čo sa do divadla prídu baviť a chcú sa najmä smiať. Vtedy nám zvykne predstavenie vypáliť grotesknejšie. Alebo je publikum, ktoré ide do hĺbky, nechytí sa na každý fór, rozmýšľa, niekedy je aj odmietavé… To sa stáva často na festivaloch a predstaveniach, kde je vyššia koncentrácia divadelníkov.
Z čoho vzišla iniciatíva Dramaticky mladí, na ktorej spolupracujete spolu s Divadelným ústavom Bratislava?
Už na vysokej škole som sa začala venovať písaniu pre mládež, Dramaticky mladí nadväzujú len na prácu s touto cieľovou skupinou divákov v niekoľkoročnom medzinárodnom európskom projekte Platform 11+, do ktorého sa zapojil aj Divadelný ústav. Snažím sa deti motivovať, aby sa stali dramatikmi a je to pre mňa odmena, keď vidím, ako autorsky rastú, ako zrazu zvládajú niečo, čo by pred rokom ešte nenapísali. Aj tento krúžok vedieme v duchu našej dramaturgie a snažíme sa, aby deti písali o svojich problémoch s dôrazom na súčasnosť. Texty preverujeme divadelnou praxou, takže už veľmi mladučkí zažívajú divadelnú skúsenosť, ku ktorej sa musia začínajúci slovenskí dramatici roky prehrýzať.
Čo vás pri tomto projekte najsilnejšie motivuje?
Chceme, aby získali dobrú štartovaciu čiaru a aj keby sa rozhodli robiť hocičo iné, pekná spomienka na tieto roky, keď sa spoznávali cez písanie, sa im v ich dospelých životoch môže zísť.
Nekritizujú vás znovuzrodení národovci za využívanie anglických slov v názvoch hier?
Mrzí ma, že niektoré hry majú anglické názvy, sama nie som zástancom toho, aby boli slovenské slová nahrádzané v reči anglickými. Ale nevedela som vyjadriť tému týchto hier údernejšie v slovenskom jazyku. Pre termín single neexistovalo slovo, ktoré by ho obsažnejšie vyjadrilo, a ja som zatiaľ našu slovnú zásobu novým slovom neobohatila. A názov hry Good place to die sa zas pohráva s frázou "Good place to live”, ktorá nemá ekvivalent v slovenčine. Túto vetu sme použili ako naše motto pri vzniku divadla, preto sme anglickým názvom trilógiu aj uzavreli. Anglické názvy vyvažujeme tým, že sme národné divadlo. V Prešove po vzniku prvej Československej republiky na úradoch vítali ľudí tabuľky s nápismi "Hutorce po slovensky”. Azda netriafame až tak vedľa.
Michaela Zakuťanská (1987)
- Študovala divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
- Patrí medzi najaktívnejších slovenských mladých dramatikov.
- Je spoluzakladateľkou a tajomníčkou Prešovského národného divadla.
- Venuje sa písaniu pre divadlá, rozhlas a dramaturgii.
- Stretnúť ju okrem divadla môžete aj v prešovskom rodinnom podniku Lokál, kde občas vypomáha.
