Recenzia: Hravý Orfeus mixuje žánre, ale víťazí v ňom tanec

Bratia Bubeníčkovci vidia budúcnosť pohybového divadla v mixovaní žánrov, ale predovšetkým v silnom príbehu, ktorý pre svoju rozlúčkovú inscenáciu našli v antickej mytológii. Nejde pritom o ich prvé stretnutie s Orfeom. Táto postava sa totiž v roku 2009 stala jedným z najväčších a najoceňovanejších interpretačných tromfov Otta Bubeníčka počas jeho pôsobenia v slávnom balete Johna Neumeiera v Hamburgu.

Aktuálny Orfeus nie je len pohybovou inscenáciou o bezhraničnej láske Orfea k Eurydike, ale najmä multižánrovou meditáciou o našom vzťahu k minulosti, ako aj o schopnosti zostúpiť do vlastného vnútra a urobiť si v ňom poriadok. Popri pohybe a tanci v ňom preto dostalo priestor aj slovo, ale najmä hudba, a to nielen reprodukovaná, ale aj živá (violončelo: Terezie Kovalová, husle: Annabelle Dugast).

Réžie sa ujala autorská dvojica SKUTR (Martin Kukučka, Lukáš Trpišovský), pôsobiaca najmä v Česku, ktorej práca s rôznymi žánrami nie je cudzia. Inscenáciu Orfeus postavil tandem na princípe veľkého maliarskeho plátna, na ktorom sa paralelne odohráva viacero situácií. Tento princíp umožňuje na jednej strane udržať divákovu pozornosť kontinuálnou akciou, na druhej strane občas oslabuje vnímanie emocionálneho náboja pohybových etúd. Krásu pohybového detailu niekedy prehlušuje aj ilustratívna hudba.

Foto: Peter Brenkus

42 bubenickovci 5x Posledná „klaňačka“ na záver predstavenia

Do zvláštneho vzťahu sa v Orfeovi dostáva metaforickosť postáv (dvojčatá predstavujúce dve „tváre/duše“ Orfea, alegorické postavy v podaní Csongora Kassaia) so síce poetickými, zato trochu šablónovitými scénami umývania mŕtvej Eurydiky, neustáleho presýpania piesku či prenášania urny s popolom.

Jednoznačne najsugestívnejšími okamihmi inscenácie sú tak tanečné výstupy bratov Bubeníčkovcov, a to individuálne, spoločné, ako aj tie so slovenským hercom Csongorom Kassaiom alebo s nemeckou tanečníčkou Annou Hermannovou. Tanečníci sa nenechávajú zväzovať ani mýtickým pôdorysom Orfea, ani čistotou tanečných štýlov, ale prekračujú myšlienkový rámec mýtu a prehlbujú ho svojou vlastnou psychickou, ako aj pohybovou interpretáciou.

Inscenácia Orfeus je napriek výhradám audiovizuálnou lahôdkou, ktorá sa neutápa v tragike, ale naopak, uchopuje dramatickosť príbehu s umeleckou ľahkosťou a hravosťou. Jej emocionálny účinok by bol ešte o čosi silnejší, keby sa nesnažila o žánrovú syntézu v každom okamihu svojej existencie, ale keby k dominancii jednotlivých javiskových zložiek pristupovala selektívne.