Recenzia: Stavia nás nemožnosť rozlúčiť sa do slepej uličky?

10.10.2016 07:00
Zdanlivo slepá ulička Judita Hansman Michal Ďuriš
Judita Hansman a Michal Ďuriš v novej hre divadla Ticho a spol. Zdanlivo slepá ulička. Autor:

Súčasné divadelné témy sa málokedy dotýkajú smrti tak hlboko a presne ako posledná inscenácia v bratislavskom Divadle Ticho a spol. v réžii Viery Dubačovej.

Aspoň obstojne ich dokázala zinscenovať iba hŕstka divadelných tvorcov a len zriedkakedy vznikol tvar, ktorý zomierajúcich nedehonestoval. A, samozrejme, i tých, ktorí ich sprevádzali na poslednej ceste. Naposledy bola takou pre mňa inscenácia scenáristu a režiséra Jána Štrbáka Pamäť (rekonštrukcia), ktorú v roku 2005 uviedlo Slovenské komorné divadlo v Martine.

Obdobnú silu má aj hra Viki Janouškovej Zdanlivo slepá ulička. Je príbehom dvoch postarších ľudí – ovdovenej Emy (Judita Hansman) a psychiatra Jána (Michal Ďuriš), ktorí sa náhodne stretávajú v starom kine. Ján zmešká premietanie melodramatického filmu, ktorý sa končí smrťou milovaného partnera a zanechá milovanej namiesto rozlúčky iba posmrtný úsmev. Dôvod ich stretnutia je veľmi pragmatický. Akýsi chuligáni Jána zatvoria na toaletách, vyslobodí ho z nich až Ema. Zatvorení v kine však zostávajú obaja i naďalej. Uvádzačka si myslela, že je kinosála už prázdna, tak ju zamkla.

Síce až počas záverečnej klaňačky sa z menovky uvádzačky dozvieme, že pracuje v kine so symbolickým názvom Čas, ale neprekáža to. Príbeh je zreteľný po psychologickej i metaforickej stránke, i keď sa v ňom stierajú nielen hranice medzi rôznymi časmi, ale aj hranice medzi realitami či spôsobom komunikácie s divákmi. Postupne totiž zisťujeme, že Emu v kine sprevádza jej zosnulý – neviditeľný – manžel, ktorý ju tam priviedol preto, aby si mohla zatancovať – s Jánom – a potom spokojne zomrieť. Určitú časť príbehu si myslíme, že Ema je blázon, pretože sa stále s niekým neviditeľným rozpráva. Keď však ten „niekto“ začne hrať na klavíri a neveriaci Ján nenájde nikde magnetofón, či spolu s ňou prejde cez filmové plátno, začneme sa pozerať na celý príbeh inak.

Keď Judita Hansman pár ráz veľmi citlivo, krehko a nezlomene spomína na posledný úsmev mŕtveho Miška, ktorý sa mu na perách vyčaril, meníme optiku zas… Možno naposledy ju pozmeníme, ak sa prestaneme „dívať do očí“ divákom sediacim oproti nám na druhej strane „uličky“ a prestaneme aj vnímať filmové plátno, ktoré nás rozdeľuje. Začneme si v sebe premietať svoj vlastný film o nemožnosti sa rozlúčiť… A začneme byť súčasťou každého celuloidového pásika, na ktoré je plátno rozstrihané…

Dramaturgie Viki Janouškovej či už v bývalom Divadle a. ha., alebo v súčasnom Tichu a spol. vždy prinášali témy výsostne komorné a zamerané síce priamo na najhlbšie ľudské bolesti, ale inscenované vždy divadelne vyrovnane a často v bravúrnych hereckých či scénografických riešeniach, ako je to aj v tomto prípade.

Možno síce v tejto inscenácii trochu prirýchlo Ján prevzal od Emy štafetu rozhovorov s tými, s ktorými sme sa nestihli rozlúčiť, a Ema akosi priskoro zomrela, a to obdobnou smrťou ako jej manžel a tiež Jánovi zanechala iba úsmev, ale aj to je uhol pohľadu. Veď také bývajú rozlúčky bez možnosti posledného slova či pohladenia…

Hodnotenie Pravdy
4 hviezdičky z 5

Viki Janoušková: Zdanlivo slepá ulička / réžia: Viera Dubačová / dramaturgia: Viki Janoušková / scéna, kostýmy, vizualizácie: Jakub Branický / hudba: Miloš Janošek / hudobná spolupráca: Miroslav Nemec / hrajú: Judita Hansman, Michal Ďuriš / premiéra 30. 9. a 1. 10. v divadle Ticho a spol.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#divadlo TICHO a spol. #Judita Hansman #Zdanlivo slepá ulička #Viki Janoušková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku