„Predstavenie už ovplyvniť neviem, ale svojou prítomnosťou sa snažím byť oporou všetkým, ktorí ho už za mňa vedú ďalej a držia technicky pohromade,“ vysvetľuje režisér Marián Amsler. Chodieva takmer na každú reprízu inscenácie Fanny a Alexander, pod ktorú sa v Činohre Slovenského národného divadla podpísal ako režisér aj autor divadelnej adaptácie. Oscarom, Zlatým glóbusom, filmovými cenami BAFTA aj César, ocenením z festivalových Benátok a ďalšími vavrínmi ovenčenou drámou plánovala legenda svetovej kinematografie Ingmar Bergman ukončiť kariéru filmového režiséra. Svoje rozhodnutie síce neskôr niekoľkokrát porušil, ale Fanny a Alexander je dodnes považovaná za vyvrcholenie jeho filmárskej dráhy.
Foto: Ľuboš Kotlár
„Popasovať sa s filmovým príbehom a preniesť ho na javisko bola výzva,“ hovorí uznávaný slovenský režisér. Pred klasickými textami uprednostňuje v poslednom čase autorské dramatizácie. S prenesením veľkolepej filmovej ságy na dosky, ktoré znamenajú svet, zabodoval na celej čiare. Nielen kvôli slávnej predlohe, ale aj pre netradičné formálne spracovanie.
Ako prvý na Slovensku použil princíp live cinema, teda priame snímanie diania na javisku a jeho následné premietanie na dve veľké projekčné plátna. „Osobne som to nebral ako experiment. Skôr ako metódu, ktorou ideme pracovať,“ konštatuje.
Vopred vedeli, že ide o náročný projekt
Káble kamier, ktoré sa zasekli v točni. Zvuk posunutý od obrazu o tisícinu sekundy, čo bolo treba rôznymi trikmi zosynchronizovať. Nevyhnutnosť prispôsobiť divadelné svietenie citlivosti kamier. A jednoduché nie je ani držať štvormetrovú tyč s mikrofónom desať minút vystretými rukami. Vyskúšala si to napríklad aj dvojica hercov – poslucháči Vysokej školy múzických umení v Bratislave Adam Jančina a Dávid Uszák. „Najzložitejšie boli tieto technické veci,“ spomína Marián Amsler.
Riešenia si žiadali aj iné situácie. Napríklad postava má v emócii zabuchnúť za sebou dvere. Po nej však ešte musí tými istými dverami vyjsť aj kameraman a odstrániť kábel. „Boli to skôr komické veci, ktoré si divák neuvedomuje, ale každý jeden pohyb kameramanov a káblistov sme museli presne naskúšať,“ pokračuje režisér.
V prvej časti inscenácie sú kamery na statívoch. Majú presne určené trasy, po ktorých sa kedy musia pohybovať. Niekedy treba kameru za pár sekúnd preniesť o niekoľko metrov a nastaviť záber, ktorý sa okamžite prenáša na plátno. V druhej časti už nakrúcajú všetko z ruky, aby sa k tváram hrdinov a situáciám dostali čo najbližšie. „Všetky chyby sme museli vychytať a potom veľmi precízne dodržiavať všetko, čo sme si naskúšali, aby sa nič podobné nestávalo,“ vysvetľuje.
Na princíp live cinema nemyslel od začiatku prípravy inscenácie. Pozrel si trojhodinovú filmovú verziu, porovnal ju so štvordielnym televíznym nezostrihaným materiálom, preštudoval tiež švédsku divadelnú verziu aj Bergmanov text, ktorý vydal ako prózu, v ktorom sú už aj náznaky dialógov.
„Až keď som si prečítal knihu Laterna magica, čo je Bergmanov vlastný životopis, v ktorom bolo veľa vecí totožných s príbehom filmového Alexandra, mi napadlo prepojiť Bergmana ako filmového a divadelného režiséra a zároveň prepojiť film a divadlo dohromady,“ spomína. Vedenie Činohry SND aj techniky nápad použiť princíp live cinema schválilo, hoci všetci vopred vedeli, že projekt bude nesmierne náročný. Nielen pre hercov, zvyknutých na filmové či televízne nakrúcanie, ale aj pre kameramanov, zvukárov, osvetľovačov a celý technický personál.
Kamery po chvíli prestanete vnímať
„Termín live cinema som prvýkrát počul v súvislosti s Francisom Fordom Coppolom, ktorý sa pokúšal urobiť podobný projekt v New Yorku,“ hovorí Marián Amsler. Na našich javiskách je prvolezcom, ale dobre vedel, do čoho sa púšťa. Nikdy nezabúda zdôrazniť, že nápad „živého vysielania“ nie je jeho. V berlínskych divadlách už videl niekoľko inscenácií, ktoré boli inscenované týmto spôsobom.
„Britská režisérka Katie Mitchell takto spracovala asi tri inscenácie. Vytvára naozaj krásny dokonalý film, v ktorom je všetko technicky precízne naskúšané, takže vo výslednom zábere nevidíte ani kameru, ani mikrofón. Princíp živých kamier používa aj Frank Castorf vo Volksbühne. On však používa zábery až pankáčske, kamera aj mikrofóny sa často dostávajú do záberu,“ hovorí slovenský režisér.
Rozhodol sa kamery ani mikrofóny neskrývať. Napokon, v druhej časti inscenácie Fanny a Alexander to na takmer obnaženej scéne ani inak nejde. Pôsobivosť inscenácie sa tým však nijako nezmenšuje. „Prišlo mi fascinujúce, že divák tak trošku nahliadne do pozadia a uvidí kamery aj technický personál, ktorý ich obsluhuje. Možno by sa niekto mohol aj sťažovať. Mám však dobrú skúsenosť s tým, že po chvíľke ich vlastne divák prestane vnímať a sústredí sa len na hercov a výsledný obraz. Pripadá mi to ako niečo veľmi zaujímavé, čo dodáva inscenácii nový rozmer,“ vysvetľuje.
DOSKY sú ocenením všetkých
V inscenácii Fanny a Alexander sa stretávajú dva svety. Svet liberálnej umeleckej rodiny, ktorá žije intenzívnymi rodinnými väzbami, a asketický svet navonok milosrdného a láskyplného, v skutočnosti však krutého protestantského biskupa, snažiaceho sa vštepiť deťom morálne princípy takým spôsobom, že dosahujú úplne opačný efekt. Konflikt dvoch životných princípov sledujeme očami malých detí, ktorých mená vypichol Bergman aj v názve. „Pre mňa bola veľmi dôležitou témou otázka, aký silný vplyv má na dieťa rodina a vôbec odovzdávanie životných filozofií ďalším generáciám. Plus je tam aj téma domáceho násilia a ďalších záležitostí, ktoré dnes v spoločnosti silne rezonujú, a ktoré je veľmi dôležité stále otvárať,“ hovorí režisér a autor divadelnej dramatizácie.
Aj v tých, ktorí videli Bergmanov film už dávno – aj v našich kinách sa premietal v prvej polovici osemdesiatych rokov – vyvoláva inscenácia podobné emócie, aké zažívali v hľadisku kinosál. Amsler priznáva, že to bol zámer. „Zámerne sme sa niekedy snažili film akoby citovať. Samozrejme, nie je to kópia. Aj do scénografie sme s Jurajom Kuchárkom preniesli veľmi presné detaily z filmu. Dokonca aj zábery a svetlo sme sa snažili komponovať tak, aby pripomínali zábery z filmu. Veľakrát naň odkazujeme,“ vysvetľuje.
Chválou nešetrí ani na adresu šikovných kameramanov. „Sú to študenti VŠMU, ktorí poznali Bergmanove filmy a hlavne prácu jeho kameramana Svena Nykvista, ktorý mal špecifické spôsoby svietenia,“ pripomína.
Zo siedmich nominácií premenila inscenácia Fanny a Alexander štyri na prestížne DOSKY. Petra Vajdová získala ocenenie za stvárnenie Emílie Ekdahlovej (matky Fanny a Alexandra), Richard Stanke za postavu biskupa Vergérusa a Martin Kotúček za kostýmy. Nomináciu v kategórii najlepšia réžia síce Marián Amsler na cenu nepremenil, ale veľkolepú rodinnú ságu vyhlásili odborníci za najlepšiu inscenáciu sezóny.
„Koncept, ktorý sme vymysleli a realizovali, bol síce nesmierne náročný. Ale bez všetkých tých ľudí, ktorí na ňom pracovali, by nevznikol. DOSKY za inscenáciu beriem ako ocenenie všetkých, ktorí sa na Fanny a Alexandrovi podieľali. Nie je to moja zásluha, ale zásluha celého veľkého tímu – a nielen v divadle, ale aj v umeleckých dielňach,“ dodáva Marián Amsler.
