Namiesto Vianoc síce slávia až Nový rok, no stromček majú. Veď na Slovensku sa už cítia ako doma.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Arťom i Máša sa zoznámili pred siedmimi rokmi v Štátnej baletnej akadémii v Moskve. Obaja ju absolvovali s červeným diplomom, no mali rôznych pedagógov. „Stretávať sme sa začali, keď som ja ešte bola na škole, no Arťom už tancoval v divadle. Stretávali sme sa, stretávali, nemohli sme bez seba byť,“ rozpráva Máša, rodáčka zo sibírskeho mesta Surgut, striedavo po rusky i po slovensky. Obaja už rozumejú po slovensky takmer všetko. Do Bratislavy ich totiž priviedla láska – Máša i Arťom mali ponuky z rôznych slávnych divadiel vrátane moskovského Boľšovo a petrohradského Marinského, no Máša vždy nasledovala Moskovčana Arťoma do toho divadla, kde mal práve angažmán.
„Stále sme kdesi hosťovali, netancovali sme spolu, bolo to ťažké, preto sme radšej prišli do Bratislavy. Hlavne, aby sme boli spolu.“ V Slovenskom národnom divadle je totiž baletný súbor veľmi internacionálny – nájdu sa v ňom tanečníci azda pätnástich národností. „V ruských divadlách tancujú takmer výlučne Rusi, tu nás je Rusov asi desať. Kamarátime sa navzájom, priateľov máme aj Slovákov a iných,“ hovorí dievčina štíhla ako prútik. Ako sa rozprávajú? „Po rusky, slovensky, mix,“ úsporne zhrnie Máša.
Snažíme sa zo skromnej tanečnice dostať viac. Ako na ňu pôsobí Bratislava v porovnaní s Moskvou? „Gorod maľenkij, veľmi sa mi páči. Všetko je blízko, všetko sa dá krásne stihnúť. To v Moskve nejde, tam si človek musí precízne rozplánovať deň. Ak sa chce niekam dostať, cesta trvá bežne dve hodiny, cesta naspäť ďalšie dve hodiny. Ale v Bratislave je všetko také kompaktné, vyhovuje nám to. Do divadla to máme z bytu len tri minúty,“ pochvaľuje si. A čo divadlo? „Iste, Marinské divadlo je oveľa väčšie, v balete tam tancuje 200 až 250 tanečníkov, tých najlepších zo všetkých akadémií, takže aj konkurencia je väčšia. V Bratislave, kde je súbor menší, teda logicky máme väčšie možnosti vyniknúť a profesijne rásť. Dostala som skvelé šance, v balete Z rozprávky do rozprávky tancujem vílu, lesnú žienku, čerta i princeznú Zlatovlásku, v Čajkovského Spiacej krásavici zasa princeznú Florinu, v Labuťom jazere Odettu a Odíliu, v Luskáčikovi Mášu. Najradšej však mám balet Korzár a tiež Nižinského, kde hrám Romolu de Pulszky, Nižinského ženu. A Nižinského tancuje môj Arťom,“ teší sa. Okrem tancovania ju vraj baví prechádzať sa v prírode a cestovať – s manželom už navštívili Prahu i Budapešť. A čo Slovensko? „Samozrejme, boli sme aj v Trnave, Trenčíne, Nitre. A na festivale vo Východnej,“ nezaskočí ju žiadna otázka.
Alebo predsa? Tuší, čím Arťoma očarila? Tvári sa, že to je už dávno a nepamätá si. Arťom sa však kdesi s humorom vyjadril, že sa oženil preto, lebo jeho polovička výborne varí. Je to pravda? Máša sa pousmeje: „Nu da, rada varím, keď mám čas.“ Zvládne vraj všetko, hoci – slovenské jedlá ešte neovláda. A boršč nevarí, lebo ho s Arťomom nemajú radi. Radšej si pochutia na šalátoch. Musí azda baletka držať špeciálnu diétu? „To nie, všetko vytancujem,“ odpovie a ja si hneď spomeniem, ako sa rozžiarili iní baletní umelci pred dvoma rokmi pri otázke o jedle. Vraj tanečníci často radi jedia a čím útlejší, tým viac laika prekvapí, ako dokážu básniť o guláši či bryndzových haluškách. Práve však prichádza Arťom a začína sa fotenie na titulku nášho magazínu.
Foto: Peter Brenkus
Keď máme dosť fotiek, pokračuje rozhovor s Artemijom. Kým prišiel do Bratislavy, od júla 2011 do augusta 2014 pôsobil ako prvý sólista v Ruskom štátnom balete. V roku 2012, len dva roky po skončení štúdia, vyhral súťaž Arabesque. Získal diplom a cenu La Sylphide za javiskový prejav a kreativitu. A je aj držiteľom Striebornej medaily a laureátom XII. medzinárodnej súťaže v Moskve z roku 2013. O rok neskôr získal Grand prix medzinárodnej baletnej súťaže v Spolete. Čo hovorí na Bratislavu?
„V Rusku je toľko vynikajúcich tanečníkov, že medzi všetkými tými umelcami sa možno stratiť. Prebiť sa je ťažké. O to príjemnejšie je tancovať na scéne najkrajšieho a najväčšieho divadla Slovenska – tu mám šancu ukázať sa a zároveň stále napredovať, rozvíjať sa. V Rusku pri vysokej konkurencii sa môže stať, že tanečník celé mesiace netancuje – a v balete je jeden rok ako tri roky života normálneho človeka, stratíš celé roky. Na Slovensku je krásny repertoár, keď sme sem pred troma rokmi prišli, prevládala klasika nad modernými baletmi, ale už sa ten pomer vyrovnáva. Z toho sa teším – páčia sa mi balety Nižinskij, Korzár, na budúci rok budeme tancovať v Esmeralde.“
Je preňho obohacujúce, keď je v súbore toľko národností? „V ruských divadlách tancuje málo cudzincov. Pritom od cudzincov sa dá niečo naučiť, napríklad v modernom tanci sú Európania a Američania lepší ako Rusi. Samozrejme, sú aj skvelí ruskí moderní tanečníci, ale hovorím vo všeobecnosti. Je zaujímavé sledovať niektoré techniky moderných škôl, lebo tie sa často líšia – americká škola je iná ako ruská či talianska. Pritom v balete nestačí zvládať iba techniku, dôležité je aj prežívanie, to všetko okamžite vidieť. Niekto môže byť technicky dobrý, ale možno mu chýba charizma, neusmieva sa…“
Foto: Peter Brenkus
Tancuje sa Artemijovi lepšie s Mášou než s inými dievčatami? „S Mášou spolu tancujeme v Nižinskom, Luskáčikovi a v Labuťom jazere, škoda, že v najnovšej Giselle máme každý iného partnera. Iným baletkám nehovorím pripomienky, skôr sa partnerky opýtam, akú má predstavu, dokonca aj v prípade, že by to nebolo celkom správne. Pretože baletní tanečníci sú veľmi citliví, ľahko sa urazia. Ak sa im niečo nedarí, sami sú naštvaní, nepotrebujú počuť ešte od druhého, že niečo robia zle. Ale k Máši si môžem dovoliť akékoľvek pripomienky, chcem, aby tancovala čo najlepšie, sme profesionáli, dôverujeme si navzájom,“ vysvetľuje Arťom a Máša súhlasne prikyvuje. Skutočné rodstvennyje duši – spriaznené duše, ako ich charakterizoval sám Arťom.
Keď spolu práve nehrajú, chodia si navzájom na predstavenia? Vraj skoro vždy. Divadlo majú radi, slovenská činohra je pre nich ešte tvrdý oriešok, a opera? „Boli sme na Faustovom prekliatí,“ vyhŕknu unisono. Predstavenie šéfa SND Mariána Chudovského však nie je typická opera, v jeho réžii dostal veľký priestor aj balet.
Jediné, čo manželom v Bratislave chýba, je rodina a kamaráti. Hneď však dodajú, že na clivé nálady nemajú pre množstvo práce čas. Pred Vianocami sa predsa hrá ich Luskáčik, Labutie jazero aj Nižinskij. Na Nový rok sa chystajú do Moskvy. Budú odpočívať a hodovať. A predtým 24. decembra možno prídu kamaráti. Stromček už majú Arťom s Mášou nachystaný a dajú si aj darček – asi pôjdu do Tatralandie.
Artemij Pyžov
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Narodil sa 18. mája 1992 v Moskve. Má červený diplom zo Štátnej baletnej akadémie v Moskve, potom pokračoval v štúdiu choreografie a repetície na Moskovskej štátnej akadémii choreografie. Pôsobil v Ruskom štátnom balete, hosťoval na turné v USA, Grécku a Španielsku. Má množstvo baletných ocenení, od sezóny 2014/2015 je sólistom Baletu SND. Vidieť ho môžete v baletoch Giselle, Korzár, Labutie jazero, Luskáčik, Nižinskij – Boh tanca, Popolvár, Slovenské tance: Životy svetiel, Spiaca krásavica a Z rozprávky do rozprávky.
Maria Rudenko
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Po absolutóriu Štátnej choreografickej akadémie v Moskve prijala angažmán v Ruskom štátnom balete, hosťovala v USA, Grécku, Španielsku, na Ukrajine, v Nemecku, vo Švajčiarsku, Švédsku, v Dánsku, Rakúsku. Od sezóny 2014/2015 je demisólistkou Baletu SND. Tancuje v baletoch Giselle, Korzár, Labutie jazero, Luskáčik, Nižinskij – Boh tanca, Popolvár, Spiaca krásavica, Z rozprávky do rozprávky.
