Potiahnu jedným motúzom, zatrasú stovkami duší

08.01.2017 09:00
Ladislav Stražan
Ladislav Stražan počas hry Gašparko a drak. Autor: ,

Dvaja tínedžeri sedia ticho vedľa seba. A pritom vzrušene debatujú cez mobily. V sále v Púchove sedelo asi 300 takýchto „homo smartfonus“, šestnásťročných učňov, a pred nimi opona bábkového divadla.

To už aj Ladislav Stražan mladší dostal strach, keď vykúkal spoza opony. „Ježišmária! To sú nejaké veľké deti!“ hovorí manželke Lýdii. A potom obaja hrali. Hrali tak ako vždy. Ako tri generácie bábkohercov pred nimi. Vážne. Veselo. A s pokorou voči slovenskému príbehu bábkového umenia, ktorého majstri boli nositeľmi pokroku, neskôr vyvrheľmi, až ich na sklonku tohto dramatického roka zapísali do zoznamu kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. V púchovskej sále zavládlo ticho.

Po predstavení prichádzajú učitelia. „Pán Stražan! To hádam nie je možné, vy ste dokázali udržať ich pozornosť touto rozprávkou.“ Je zázrak, že vôbec prežilo takéto čosi vo svete, ktorému vládnu technológie a kde mnohým tradičným kultúrnym fenoménom hrozí zánik.

Ladislav Stražan mladší totiž hrá tradičné bábkové divadlo. Bábkové súbory majú dnes nesmierne pestrý repertoár. Bábkoherci vystupujú z tieňa, „priznávajú sa“ divákom, neskrývajú sa, využívajú moderné formy a hrajú hry, kde vari ani bábku nevidno. Rozprávajú veľa. Alebo takmer vôbec, ako je to napríklad v geniálnej hre Beránek od Naivního divadla v Liberci, kde dievčatko používa hŕstku slov a baránok vyjadruje všetky svoje emócie jediným citoslovcom bé. Mnohé divadlá sa zamýšľajú nad tým, ako vlastne dnešné „počítačové deti“ (a nielen deti) vnímajú realitu. Ako si osvojujú to, čo vidia. „Deti potrebujú fleš,“ rozpráva nám nitriansky herec a dramaturg Ivan Gontko. Fleš. Bleskové striedanie akcie, scény. Rýchlo, stručne. Ako video na YouTube. A tak sú bábkari niekedy nútení hľadať skratkovité cesty, ako podať staré príbehy.

Manželia Stražanovci za oponou.
Manželia Stražanovci za oponou. Autor: Pravda, Andrej Barát

Týmto všetkým snažiacim sa patrí poklona. Pretože bábkarstvo na Slovensku a v Česku zapísali v decembri do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. No všetkých spája práve tradičné bábkové divadlo. Z neho vychádzajú, ním sa mnohí dodnes inšpirujú. Je to zvláštna tradícia, scéna s drevenými marionetami, ktoré ústami hercov desiatky rokov opakujú tie isté repliky. Vôbec to pritom nebol „žáner“ vyhradený výlučne deťom. Toto mnohoraké remeslo sa uchovávalo v slávnych bábkarských rodoch Stražanovcov, Sajkovcov, Dubských, Anderlovcov. Z pokolenia na pokolenie sa dedili hry, bábky, kulisy, dokonca hlas.

Prvým slovenským profesionálnym bábkarom bol Ján Stražan, prvá zmienka z archívov je z roku 1884. Jeho pravnuk Ladislav Stražan mladší je posledným na Slovensku, ktorý pokračuje v rodinnej bábkarskej tradícii. Kam sa všetci podeli?

Maringotka

Ako Gašparko poskakuje pred kráľom, nad jeho hlavou sa v lúčoch lampy zavlnia strieborné nite. Diváci však nevidia, ako sa nad nimi v šere skláňajú dve sústredené tváre a štyri ruky. Manželia Stražanovci nečujne a vo veľmi rýchlom slede prstami určujú bábkam gestá, postoje. A keď ich bábky otvárajú ústa, k divákom prehovoria hlasy velikánov. Jozefa Kronera, Michala Dočolomanského, Júliusa Pántika, Ivana Krivosudského, Zora Laurinca či Ivana Letka.

Nápad osloviť hercov Slovenského národného divadla, aby vdýchli hlas bábkam, dostal pán Stražan vo chvíli, keď mal pred sebou všetky tie bábky, ktoré zdedil, ktoré ponachádzal po starožitníctvach, a ktoré mu vyrobili majstri rezbári. A keď sa pred štvrťstoročím podujal znovu hrať hry svojho deda Jozefa Stražana.

Živo spomína na to, ako mal starý otec rozložený šiator na Firšnáli (niekdajšia Fürstenallee v Bratislave, dnes Námestie slobody), na mieste, kde sa tancovalo, kde sa stretávali ľudia. Tu hrával Jánošíka, Doktora Fausta, Čachtickú pani alebo Kapsa, potras sa. Až do 50. rokov minulého storočia.

Potupa bola zdrvujúca. Najprv v roku 1950 všetkých ľudových bábkarov zahrnuli pod štátny podnik Československé cirkusy a varieté a museli prejsť skúšobnými prehrávkami. Z tých niekoľkých desiatok bábkarov, ktorí hrávali na Slovensku po druhej svetovej vojne, prešlo na prvých skúškach 10 ľudí. Na druhýkrát v roku 1955 už neprešiel nikto. „Môjho deda to zložilo. Zomrel v maringotke na námestí v Rači…“

Roztratené dedičstvo

Všetkým bábkarom hovorili, že hrajú primitívne hry. Útočili na ich vandrovný spôsob života, nazývali ich komediantmi. Tlak bol neúprosný. Srdce obrátil naruby. Až sa v niektorých bábkarských rodinách deťom ich tradícia sprotivila a odmietali sa k nej hlásiť. Ľudové marionetové divadlo živorilo odložené v komorách, v kufroch. Občas dakto zahral priateľom v pivnici.

Otec Ladislav Stražan starší sa rozhodol aj po zákaze predsa len pokračovať. Hrával však už skôr hry ako Medovníkový domček, Červená čiapočka, Kocúr v čižmách. Nie príbehy s Gašparkom. „Pretože o Gašparkovi bolo známe, že si mohol povedať, čo chce. A to sa podaktorým ľuďom nepáčilo,“ vysvetľuje pán Stražan. On začína obnovovať pôvodné stražanovské hry v roku 1992. Každé tri roky však zvládne pripraviť iba jeden „kus“ – tak bábkari hovoria hre. Je to náročné. Ale najmä drahé.

Gašparko (uprostred) patrí k najcennejším...
Gašparko (uprostred) patrí k najcennejším bábkam Stražanovcov. Autor: Pravda, Andrej Barát

Gašparko, s akým hráva pán Stražan, je unikát. Na svete sú len dvaja. Druhý je v USA u otcovho brata Henricha Stražana. Sú to bábky staršie ako bábkoherci, ich cena sa počíta v desaťtisícoch eur. V druhej polovici 20. storočia sa veľa bábok ilegálne vyviezlo do zahraničia. Stačí sa rozhliadnuť po niektorých múzeách v západnej Európe, kde-tu sa nájde slovenská či česká bábka. Niečo z bábkarských zbierok uchovávajú regionálne múzeá. Ako trebárs Múzeum bábkarských kultúr a hračiek Modrý Kameň. Zemplínske múzeum v Michalovciach. Bábkari svoje najcennejšie dedičstvo skryté v marionetách darovali alebo neraz z núdze rozpredávali. „Viliam Stražan daroval bábky múzeu v Martine. Ochorel, dostal zápal pľúc. Nemali ho za čo ani pochovať,“ rozpráva bábkar.

Pán Stražan už má 64 rokov. Po odohranom kuse sa ho v prítmí zákulisia pýtame, či je posledný bábkar. Nie, štvrtá generácia nie je zďaleka ostatná. Ani piata. „Určite sa chce tomu venovať syn Richard. A možno aj vnučka Grétka, ktorá sa chce prihlásiť na VŠMU. Pozorujem u nej veľký talent. Verím, že raz si s mojím synom zahrajú spolu a budú pokračovať.“ Ale kto to vlastne začal? A prečo?

Prvý kontakt

„Som hlboko presvedčený, že objavenie bábky bolo pre ľudstvo rovnako prevratné ako objavenie kolesa a bolo prinajmenšom rovnako efektívne pri skracovaní vzdialeností a prekonávaní vzájomných komunikačných prekážok,“ povedal iránsky divadelný režisér Behrouz Gharibpour. Jeho posolstvo vlani čítali počas predstavení aj slovenskí bábkoherci.

„Bábka sprevádza ľudstvo od prvopočiatkov uvedomovania si seba samého,“ dopĺňa Ivan Gontko, predseda slovenskej sekcie Medzinárodného bábkarského zväzu – UNIMA. Bábka ukázala, čo všetko môže ľudstvo získať tým, že sa otvorí obrazotvornosti a fantázii.

Boli to práve bábkari, čo v strednej Európe sprostredkovali širším ľudovým vrstvám prvý kontakt s divadelnou kultúrou. Už v 16. a 17. storočí prichádzali kočovné skupiny. Herecké, cirkusantské. Okrem divadelníkov to boli rôzni komedianti, žongléri, prinášali so sebou atrakcie, panoptiká. Prúdili sem z Talianska, ale aj z Anglicka, cez Francúzsko, Holandsko, Nemecko na kočoch ťahaných koňmi.

Manželia Stražanovci, tentoraz pred oponou.
Manželia Stražanovci, tentoraz pred oponou. Autor: Pravda, Andrej Barát

Ich vandrovka trvala niekoľko mesiacov až rokov a do ich hier v pôvodnom jazyku začali vstupovať aj jazykové a národné prvky z miest, kde hrali. A nešlo len o jazyk, v hrách sa začínajú zrazu zjavovať aj miestne postavy. „Volá sa to folklorizácia, keď cudzia látka predvádzanej hry infiltruje do seba domáce prvky. A to sa týka najmä pokračovateľov. Českých, moravských a slovenských bábkarov, ktorí pridávajú pôvodným textom ďalšie veci a postavy,“ vysvetľuje Juraj Hamar, generálny riaditeľ SĽUK-u.

A tak kým na pódiách v Nemecku a Rakúsku vystrájal Kasperl, v Holandsku Jan Klaasen, v Rusku Petruška, v Taliansku Pulcinella, u nás to bol Kašpárek alebo Gašparko. Zjavujú sa kmotrovia sedliaci Škrhola, Trčko. Pridávajú sa slovenské porekadlá, ľudové pesničky, vinše. „Tá pôvodne inonárodná látka sa domestifikovala,“ dodáva pán Hamar. Prví českí a slovenskí bábkari mali obrovský úspech a v niektorých dedinách sa zdržali dva aj tri týždne. Stále mali čo hrať. Bábkarské rodiny mali v repertoári 30, 40 a viac hier. No kým dnes bábkari pozývajú na predstavenia nielen deti, kedysi hrávali nielen pre dospelých. Boli to seriózne „kusy“ ako Herkules, Don Juan, Turecký ostrov. Vážne témy s morálnym odkazom.

Bábkové divadlo je čoraz populárnejšie. Po roku 1918 vznikajú v Čechách továrne, ktoré masovo vyrábajú scény pre malé domáce divadlá, zmenšeniny skutočných kulís, aby tento druh umenia ešte viac sprístupnili ľuďom. Neskôr ho však spoločnosť odstrčila na okraj, bábkové divadlo sa vytesnilo na žáner, ktorý je určený len deťom. Dodnes ho tak mnohí vnímajú.

Pretrhnutá niť

Musíme sa znovu vrátiť do polovice minulého storočia. „V roku 1948 bol prijatý divadelný zákon, ktorý síce podporoval rozvoj a vznik bábkových divadiel a uznal bábkové divadlo za rovnocenný divadelný druh,“ pripomína pán Hamar. Lenže bábkari boli živnostníci, súkromní podnikatelia.

Aby mohli hrať, museli si pýtať povolenia od okresných a mestských národných výborov. „A keď im aj dovolili účinkovať, obyčajne nemohli za to dostať žiadne peniaze.“ V roku 1955 bývalý režim ľudových bábkarov definitívne zlikvidoval. Od tohto momentu sa pretrhla niť. V Nemecku, Taliansku tradícia stále pokračovala, tradičné bábkové divadlo sa hralo naďalej a stále sa hrá. Je súčasťou festivalov, osláv, mestských slávností.

„U nás sa však bábkari stiahli z kočovného spôsobu hrania. Repertoár zmizol na veľmi dlho. V duchu vtedajšej ideológie sa požadovali nové hry, ktoré mali sledovať – ako sa vtedy písalo – ľudovýchovné ciele. Zrazu sa zjaví postava Gašparka, ktorý je pionier a ktorý apeluje na to, aby si deti umývali zuby a boli poriadne. Deformoval sa obraz aj ďalších postáv,“ smutne konštatuje pán Hamar.

Teatro Posonii oživuje tradíciu hrania...
Teatro Posonii oživuje tradíciu hrania komorných orchestrov k predstaveniam s bábkami. Autor: Pavol Kulkovský (z archívu Juraja Hamara)

Bola to nesmierna krivda. Bábkarské rodiny nežili len v maringotkách. Tie využívali len na presuny, tak ako dnes putujú kapely v kamiónoch a dodávkach po koncertných šnúrach. Boli prvými, kto mal technické vymoženosti, ako napríklad gramofóny. Obliekali sa mestským štýlom. Vôbec sa necítili byť komediantmi, boli to hrdí umelci, živnostníci. A navyše tým, ako kočovali, často prenášali nové správy. „Boli progresívnou silou, ktorá mala veľa informácií nielen o spoločenskom dianí, ale aj o technike. Boli vzdelaní.“ A mimoriadne remeselne zruční. Mnohí si sami vyrezávali bábky, šili pre ne kostýmy, maľovali kulisy. Pripravovali scény.

A potom niekto na nich kričí, že sú len takí zabávači. Živnostníci, ktorí dobre prosperovali a ktorí vlastne nevedeli robiť nič iné, len odovzdávať divákom majstrovstvo, ktorému sa priúčali od útleho detstva od svojich otcov, dedov, pradedov, postupne predali svoje divadlá, aby vyžili. A dostavili sa na robotnícke miesta. Ale spomienky sa kladivom utĺcť nedajú.

Dedič

Anton Anderle od dvoch rokov sedával pri otcovi vzadu za scénou a sledoval predstavenia. Ako štvorročný vedel celé pasáže naspamäť. Keď v 50. rokoch jeho otec viac nesmel hrávať bábkové divadlo, neúnavne odkladal bábky, dokumenty. Mnohé marionety reštauroval, sám vyrezával a konštruoval.

„Navštevoval starých bábkarov, ktorých spoznal ešte ako dieťa. Získaval informácie, robil s nimi rozhovory s jemu vlastným záujmom a obrovskou silou, ktorá trvala niekoľko desaťročí,“ listuje pán Hamar v spomienkach. Antona Anderleho s heligónkou sprevádzal na jeho predstaveniach 10 rokov.

V roku 1972 Anton presvedčil svojho otca Bohuslava Anderleho, aby nahral asi 30 hier na magnetofón. „Zachránil obrovský repertoár tohto divadla. Keby to nespravil, tak dnes sa o nich skoro nič nedozvieme,“ upozorňuje pán Hamar. „Aj preto, keď sa podaril zápis do UNESCO, moja prvá myšlienka letela k nemu. Keby nebolo jeho, nič z toho sa nepodarí. Aj keď to bolo po 50. rokoch veľmi náročné, on bol dôkazom, že nejaké ohnivko existovalo. Oživil tradíciu, hrával posledných 20 rokov. A mnohých inšpiroval, že tradície, spomienky na Gašparka celkom nevyhasli.“ Pán Anton Anderle zomrel v roku 2008.

Maňuškové divadlo Juraja Hamara Teatro Carnevalo.
Maňuškové divadlo Juraja Hamara Teatro Carnevalo. Autor: archív Juraja Hamara

Počas svojho života zanechal v európskom divadelnom prostredí silnú stopu a vytvoril zbierku, ktorá je unikátom v Európe. Ako nám v krátkom rozhovore priznáva pani Zlatica Anderlová, bolo to veľmi náročné. Vybudovanie zbierky stálo ich rodinu veľa peňazí, pričom potrebovali dokončiť dom. Po smrti manžela dostala viaceré lukratívne ponuky. Záujem o vzácne marionety bol obrovský. No všetky odmietla. Manžel si prial, aby zbierka zostala v Banskej Bystrici, v Radvani. Teraz sa čaká na rekonštrukciu renesančného kaštieľa Radvanských, kde sa v budúcnosti pripraví stála expozícia. V tradícii bábkových hier Anderlovcov však v súčasnosti nikto priamo nepokračuje. V rodine Anderlovcov sa však „dedí“ ešte čosi. Hlas. Existuje o tom vedecký dôkaz.

Organ

Niektoré hry sa hrávali aj s 15 alebo 20 bábkami. Presne toľko hlasov si musel nacvičiť jeden alebo najviac dvaja herci, ktorí nimi pohybovali. A to je úžasne náročné. Dať bábke hlas neznamená len hovoriť a sprostredkúvať text, ale pomocou hlasu bábkoherec reprezentuje charakter. Sociálny status. Vek. Veselosť, smútok. Inak hovorí smrtka, čert, sedliak, kráľ. A navyše, mnohé dialógy sa veľmi rýchlo striedajú. Ako keď sa Gašparko vadí so svojím pánom Donom Šajnom.

„Keď som počúval nahrávky Anderlovcov, predstavoval som si organ, ktorý má obrovskú škálu hlasov. Menia sa tak rýchlo, ako prstami preberáte klávesy na klaviatúre. Je to veľký fenomén. Nestačí len zvládnuť animáciu a techniku vedenia bábky. Ak chcete bábke naozaj vdýchnuť život, musí rozprávať,“ rozpráva pán Hamar.

Spolu s Milanom Ruskom z Ústavu informatiky SAV sa v jednom z výskumov zamerali práve na analýzu hlasov tradičných bábkarov. Urobili merania, pri ktorých porovnávali nahrávky otca Bohuslava Anderleho so synom Antonom. „Zistili sme, že to bolo takmer identické. Anton Anderle skutočne dokázal zdediť hlas svojho otca,“ ukazuje nám pán Hamar grafy.

Počas výskumu sa ešte rozprávali s ľuďmi o tom, čo si pamätajú z tradičného bábkového predstavenia. A paradoxne, z tej pestrej ponuky výtvarných obrazov a deja si ľudia najlepšie pamätali konkrétne repliky…

Ivan Gontko založil vlastné bábkové divadlo Tyjátr rok po smrti Antona Anderleho. Nenadväzuje na žiadne dedičstvo v rodine. Intuitívne sám hľadá a nacvičuje vhodné hlasy pre bábky. Hovorí, že práve odchod barda tradičných slovenských bábkarov bol silným impulzom.

Juraj Hamar zas 15 rokov oživuje maňušky v Teatro Carnevalo. Z útržkov v literatúre, v dejinách zrekonštruoval hry. Sú najmä o improvizácii. A tiež o dvojzmysloch, niektorým rozumejú deti, iným dospelí. Prvé maňušky si vyrobil sám.

Aj Dezorzovo lútkové divadlo čerpá inšpiráciu z tradičných bábkarských motívov a predstavuje ich vo svetle vlastnej pôsobivej poetiky. A nie sú sami. Obrazy, stopy tradičného divadla sú stále prítomné.

Na to, že z dedín ešte nevyprchali najstaršie spomienky, sa spolieha aj Gontko. Na budúci rok pripravuje projekt Po stopách ľudových bábkarov na Slovensku. Tradičné bábkarské rody mali totiž svoje teritóriá a navzájom si neliezli do kapusty. Chcel by zmapovať ich trasy, vypátrať konkrétne miesta v Liptove, na Orave, Považí či Horehroní, kde kedysi hrávali. Urobiť aj etnografický výskum a zistiť, či ešte niekde žijú pamätníci, ktorí si staré hry pamätajú. A zahrať pre nich a ich deti a vnukov na rovnakých miestach divadlo. Ktovie, možno sa nakoniec nepretrhol žiaden z motúzov, len stačí za ne potiahnuť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ladislav Stražan mladší #Ján Stražan #Gašparko #bábky #bábkové divadlo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk