Netajíte, že k textu predlohy ste hľadali kód takmer dva roky. Prečo tak dlho?
Zo začiatku som s Pétrom Esterházym o texte hovoril. Škrtal som, presúval scény, chcel som ho posunúť k výraznejším dramatickým prvkom. Priznával, že moje pripomienky môžu byť aj zaujímavé, lenže odišiel (zomrel 14. júla 2016 – pozn. red.). Tak som si povedal, že inscenáciu urobím presne tak, ako hru napísal. Nájdem si k jeho textu vzťah a nebudem do toho rýpať.
Čo ste v ňom objavili?
Čím ďalej som text čítal, tým viac mi pripadal zrozumiteľnejší a múdrejší, irónia sa mi zdala láskavejšia. Povedal som si, že nájdem javiskové situácie, ktorými ho zviditeľním tak, aby bola inscenácia pre diváka pochopiteľnejšia.
Veľmi ste predlohu upravovali?
Niečo som zoškrtal. A samozrejme pri skúškach vznikli ešte ďalšie situácie, ktoré môžu niektoré veci dokresliť a osvetliť.
Dôležitou líniou je téma aristokracie. Prečo podľa vás treba o nej dnes hovoriť?
Aristokracia je stáročná tradícia. Inscenácia reflektuje postavenie šľachty, ktorá prechádza dejinami, v minulosti aj prítomnosti. Pokiaľ ide o aristokraciu, v jej vnímaní má Slovensko isté rezervy. Ktovie, ako dlho vydrží naša nová porevolučná aristokracia. Ale to je len jedna z mnohých tém.
Foto: Robert Hüttner
Ktoré sú tie ďalšie?
Napríklad téma zlyhania človeka. Autorov otec začiatkom päťdesiatych rokov „donášal“, aj keď len v snahe rodinu zachrániť. Alebo téma odpustenia viny. Ale aj stávka boha a diabla a veľa ďalších. Dohromady vytvárajú zmysluplný celok, v ktorom sú citlivé aj ironické časti. Momenty, ktoré môžu pôsobiť až zmrazujúco, ale aj také, ktoré sú až komické alebo insitné. Je to zmes žánrov, ktorá vytvára komplexnejší pohľad na život, na boha, na náš svet, v ktorom žijeme.
Naozaj je na čom sa zasmiať?
Myslím, že áno. Raz na bohu, raz na diablovi, raz na niekom úplne inom.
Čo bolo pre vás najnáročnejšie pri hľadaní javiskovej podoby inscenácie?
Veľmi dlho som s textom bojoval, aby som sa dokázal stať rovnocenným predlohe a bol schopný ju inscenovať. Esterházyho text je totiž divadelná esej. Prvá časť je skôr diskusia, z ktorej sa len postupne vylupujú jednotlivé línie. Druhá časť, venovaná 20. storočiu, je už zovretejšia. Najťažšie bolo nájsť dramatické situácie a „pozliepať“ ich dohromady. Práve tá rozbitosť štruktúry môže byť napokon jeho výhodou.
Na čo by sa mal divák pripraviť?
Na to neviem odpovedať. Aj v rámci tých 145 réžií, ktoré som urobil, je to výnimočný text v zmysle „novosti“. Chcel by som však súčasného diváka osloviť práve Pétrom Esterházym.
