Recenzia: Slovenčina komickému Donizettimu neublížila

Nie je to paušálny návrat do zašlých čias, ale zmysluplné priblíženie point komických titulov širším vrstvám publika. Vernosť interpretačnému štýlu totiž nie je priamo úmerná reči, v ktorej sa spieva. Farebnosť hlasov a kultúra frázovania dokážu vytvoriť pravdivý obraz o talianskom diele hoc v slovenčine. Naopak, ukrojiť z neho sa dá poľahky aj v pôvodine, kde hudba so slovom sú najužšie späté. Ak divák nemusí sledovať viac či menej odpútavajúce titulky, môže hlbšie vstrebať hudbu, spev, javiskové dianie.

Režisérka Dana Dinková k predlohe pristúpila nielen so znalosťou jej poetiky a nepredstieranou dôverou v skladateľa, ale vtisla jej tiež osobnostnú pečať. Nepodľahla módnym zvodom presádzať príbeh do iného prostredia a času (poslúžila Šafárikova viacúčelová dobová scéna a rokokové tvary Adamíkovej elegantných kostýmov), ale ťažila z kombinácie milej bizarnosti témy s nadčasovosťou.

Don Pasquale nie je fraškou, skrýva aj slzičku súcitu, vie príjemne nadľahčiť náladu, a najmä potešiť pôvabnou belcantovou melodikou. Dinková to všetko akceptuje, priam srší nápadmi, pričom väčšina z nich je trefná a obohacujúca. Len občas zbytočne načiera do zásob ilustratívnosti. Svoj domicil v pohybovom divadle nezaprie, dianie dopĺňajú tanečníci. Investícia do profilácie postáv je zjavná. Potešilo otvorenie u nás dosiaľ vynechávanej árie Ernesta z 2. dejstva.

Hudobné naštudovanie Igora Bullu malo pevnú štruktúru, kontrasty medzi tečúcou lyrikou a ohnivými gradáciami dokazujú zžívanie sa dirigenta s talianskym štýlom. Orchester hral disciplinovane, zbor spieval a hral nad očakávanie. Titulnú postavu stvárnil hosťujúci Ján Galla, ktorého bas má stále farbu a objem, no menej sa mu darí v dodržiavaní rytmu, v rýchlych pasážach a dynamických nuansách.

Potešiteľná je trojica mladých hosťujúcich umelcov (inscenácia má aj kompletné domáce obsadenie), kde jedinú ženskú postavu so suverenitou výšok a s hereckým pôvabom vytvorila Michaela Popik Kušteková (Norina). Ľubomír Popik vložil do roly Malatestu pôsobivo sfarbený, výrazovo plastický barytón. V exponovanom parte Ernesta zaujal plynulým frázovaním, hoci v užšej dynamickej palete spievajúci lyrický tenor Martina Gyimesiho.