Nedlho pred premiérou inscenácie Božská Sarah v pražskom Divadle Kalich sa zaskvela na scéne Národného divadla ako Alžbeta II. v hre Audiencia u kráľovnej.
Ktorá z hrdiniek vás viac potrápila? Britská kráľovná Alžbeta II., alebo obdivovaná francúzska herečka a vyhlásená škandalistka Sarah Bernhardtová?
Alžbetu II. som si pripravovala asi pol roka vopred. A veľmi dôkladne. Po prvý raz v živote som sa dokonca učila text dopredu. Rozhodne mi však viac dala zabrať Sarah. Termín premiéry bol šibeničný (15. december 2015 – pozn. red.), pretože režisérka Alice Nellis musela hneď po nej začať s nakrúcaním. Dôkladná príprava mi preto chýbala. A bola o to ťažšia, že obaja moji partneri v Božskej Sarah Igor Ozorovič aj Kryštof Hádek mali veľa práce. Raz chýbal na skúške jeden, raz druhý, niekedy som ostala celkom sama. Dlho po premiére som si ju neodškrtla ako hotovú. V každom predstavení som v sebe pátrala ďalej, objavovala veci, ktoré som si predtým nestihla všimnúť. To, čo sme predviedli na premiére, sa ľuďom páčilo, ale vedela som, že nejaké podlžnosti voči postave som ešte mala.
Na javisku Divadla Kalich si teda viac užívate vytúženú Sarah ako britskú panovníčku v Národnom divadle?
Tak by som to nepovedala. Užívam si obe, ale Alžbetu II. vo väčšej pohode. Cítim sa zodpovedná za divácky ohlas, ľudia o lístky doslova bojujú a predstavujú si, že uvidia niečo úžasné. Predstavenie má ohromný ohlas, neustále je vypredané. Už po generálke som pri pokladnici stretla pána – netušil, že na ním stojím, ktorý chcel hneď dvadsať vstupeniek. Tá neuveriteľná povesť je zaväzujúca. Alice Nellis si neželá, aby sme čítali kritiky, takže ohlasy na inscenáciu Audiencia u kráľovnej sa k nám dostávajú takýmto spôsobom.
Neskúmali ste, prečo vám režisérka zakazuje čítať kritiky?
Nepraje si, aby sme sa riadili pochvalou alebo pohanou divadelných kritikov. Divácke ohlasy ma však zaväzujú, aby som žiadne predstavenie nepokazila. Aby snaha ľudí dostať sa k vstupenkám nevyšla nazmar. Aby si nakoniec sklamaní nepovedali: tak kvôli tomu sme sa tak naháňali?
Po úraze kolena musela francúzska divadelná hviezda podstúpiť amputáciu pravej nohy. Hráte s protézou, slúži vám ako pomôcka či skôr prekáža?
Nemala som potrebu veľmi sa angažovať do režijnej koncepcie. Alice Nellis sa so scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Kateřinou Štefkovou na mňa dohovorili. Mimochodom, robili spolu aj rozprávku Sedem zhavranených bratov, za ktorú dostala Kateřina Českého leva za najlepšie kostýmy. V divadelných dielňach dali vyrobiť protézu. Vždy mi ju namontujú na nohu, ja si poviem, ako silne ju majú utiahnuť, aby mi skutočne bránila v chôdzi. Často si totiž musím na javisku líhať, sadať alebo padať. Raz ma kolega Igor Ozorovič, ktorý hrá môjho asistenta, skoro pustil na zem.
Čo zlyhalo?
V predstavení je situácia, keď ja ako Sarah od Pitoua niečo chcem, a on to nechce splniť. Začnem padať chrbtom dozadu, on priskočí a zachytí ma pol metra nad zemou. Hrali sme v obrovskom divadle v Moste. Padám, ale on nič. Keď som bola sotva pár centimetrov nad zemou, za čosi ma pridržal, takže môj pád „prešiel beztrestne“. Inak by som tu už možno vôbec nebola.
Vysvetlili ste si „nehodu“ po predstavení?
Povedal, že som si ju zavinila sama. Mala som totiž počkať, až zavrtí hlavou, že odmieta môj rozmar splniť. Tá protéza je dobrá pomôcka, pretože mi pripomína, že nesmiem zabúdať krívať, ani na to, ako sa hrdinke ťažko pohybuje, sadá či kľaká.
Inscenáciu Božská Sarah sprevádza krásny plagát. Komu napadlo, aby vás nafotil Robert Vano?
Mne. Kedysi ma fotil na titulku jedného magazínu a urobil zo mňa takú krásavicu, že som bola nadšená. Ukazovala som ju dcéram a Theodorka povedala: Veľmi pekná, ale nie si to ty. Ukázala som ju aj režisérovi Petrovi Léblovi, s ktorým sme vtedy skúšali Mačaciu hru v Divadle Na zábradlí, a on sa do môjho „vykrásneného“ portrétu zamiloval. Prosil ma, či by sa nedal zväčšiť, aby si ho mohol zavesiť do kancelárie. Odkázala som jeho želanie Vanovi, lenže ani nie o dva týždne spáchal Lébl samovraždu. Keď som neskôr Roberta stretla, bol nešťastný. Myslel si, chudáčik, že režisérovu smrť zavinil on, pretože mu neposlal vytúženú fotografiu.
Krstili ste aj jednu z kníh, ktorú vydal.
Pri tej príležitosti rozprával, ako mi chcel na tej krásnej fotografii vyretušovať vrásku pod nosom, na čo som povedala, že ju musí okamžite vrátiť. Som si istá, že bez nej by mi veľmi zmenil tvár. Keď som bola v Divadle Kalich po prvý raz v živote na výrobnej porade, na ktorej sa hovorilo aj o nákladoch na inscenáciu, spýtala som sa, či by fotografiu na plagát nemohol robiť práve Robert Vano. Myslela som, že povedia, že bude drahý, ale oni na to – tak mu zavolaj. On odkázal – robím od zadarmo po vysoký honorár, nie je to vždy rovnaké. A dohodli sa.
Inscenáciu Audiencia u kráľovnej ste pred pár mesiacmi uviedli aj v Bratislave. Ako chutí hrdinka, kvôli ktorej sa musíte stále prezliekať?
Kedysi sme s mužom Stanislavom Remundom písali „prevlekové“ komédie, v ktorých som sa často musela prezliekať aj na javisku za paravánom a k tomu hovoriť text. Zašla som napríklad ako vdova a vyšla ako tučná sprievodkyňa. Tie roly som vyslovene milovala. V tejto inscenácii Národného divadla je to vážnejšie, pretože hrám žijúcu panovníčku. Keby nebolo všetko dokonalé, mohla by si to prísť so mnou vybaviť (smiech). Pomáhajú mi za scénou dve dievčatá, jedna mi robí masku, druhá ma prezlieka. Jedna mi trebárs vyzúva topánky, druhá vyťahuje sponky z parochne, aby mohla nasadiť novú. Niekedy sa zaboria takmer do kože a ja robím áááá… Pripomína to preteky F1, keď čo najväčšou rýchlosťou „prezúvajú“ pretekárske monoposty.
Videl už druhú sezónu vypredanú inscenáciu jej autor, britský dramatik Peter Morgan? Mimochodom, je zaťom Karla Schwarzenberga.
Raz mal prísť, ale vtedy ho narýchlo odvolali späť do Londýna. Pri jeho ďalšej návšteve Prahy som bola práve po operácii srdca na liečení v Poděbradoch. Tak som si povedala – mám to ale smolu! Keby som bola v Prahe, svojou veľmi jemnou angličtinou by som sa s ním rada pozhovárala. Je totiž úžasný autor, jeho hra je vynikajúco napísaná, má vtipné a múdre dialógy, aj krásne kompozície scén, ktoré sú časovo poprehadzované. Baví ho nevypovedať niečo dôležité hneď, ale oblúkom. A divák si môže pripadať, ako keby lúštil hádanku.
V akých úlohách sa cítite ako herečka lepšie, v komediálnych alebo dramatických?
Vždy som túžila robiť oboje. A mala som šťastie, že sa mi úlohy pestro striedali. Ľudia často hovorili, že robím samé „legrácky“, ale tí asi nechodili do divadla, alebo ma poznali len zo zábavných programov v televízii. Pred chvíľou som spomínala, ako ma bavia vonkajšie „prevleky“ na javisku. Takisto ma bavia – vzletne povedané – aj „prevleky“ duše. Ako ideál som si nakoniec vymodelovala tragikomédiu, v ktorej sú obsiahnuté – tak ako v ľudskom živote – obe polohy. Dáva mi ich aj postava Sarah Bernhardtovej i postava Alžbety II., aj keď každá v inom žánri.
Postava Božskej Sarah na javisku rekapituluje život aj kariéru. Nemáte aj vy chuť sa niekedy poohliadnuť trebárs autobiografiou?
V jednom okamihu Sarah hovorí: načo sú všetky tie výstrižky, recenzie, pozvánky, programy. Veď je to na smiech! Ako popisky pod vypĺznutým exponátom v múzeu. A sme pri pamätí. Vyšli o mne už dve či tri knižky, s ktorými nemám nič spoločné, ale musela som ich podpisovať. Keďže je to samá chvála, nemôžem autorov žalovať za urážku na cti. Ale pýtam sa: Načo to je? Keby som raz napísala knihu sama, tak ako pomocníka, v ktorom by som našla, čo som kedy urobila.