Recenzia: Aj nepriateľ je len človek

Túžbu po nepriateľovi na objednávku SND napísal rakúsky dramatik Bernhard Studlar. Ide o hru s kruhovým pôdorysom a reťaziacimi sa situáciami. Matka z prvého výstupu v materskej škole plynulo prechádza do druhého výstupu, v ktorom so svojím manželom riešia jeho dlhy. Muž v nasledujúcom výstupe ide za Úžerníkom a znova sa pokúša odložiť narastajúcu dlžobu. Zraneného Úžerníka nájde v nasledujúcom obraze Herečka, ktorá musela ujsť pred radikálmi a tak ďalej.

Režisér Ján Luterán využíva nadväznosť jednotlivých situácií ako princíp. Každá z postáv hrá vo dvoch po sebe idúcich výstupoch. Neskôr si sadne na jednu zo stoličiek umiestnených po obvode javiska, vezme si do ruky malú píšťalu z organa a stáva sa súčasťou zboru. Výnimkou je záhadná postava Smrti/Údržbára, ktorá v rohu javiska ozvučuje hlboké tóny pišťal a do ľudských osudov sa priplieta celkom nečakane.

Nejde však len o súkromné ľudské drámy. Všetky nedorozumenia a zranenia, poničené vzťahy sa dejú na pozadí bublajúcej kataklizmy. Alebo je to naopak? Nie sú naše osobné drámy len pozadím pre väčší konflikt? Túto otázku necháva režisér v inscenácii zaznieť veľmi naliehavo. Výkričníkov je viacero.

Vpád extrémistu na javisko síce nie je funkčne najvydarenejšia scéna a pomohla by jej väčšia herecká dôslednosť, no jej zámer je jasný. Silný je aj samotný záver inscenácie, v ktorom jedna z píšťal naberá podobu rakety dlhého doletu. Či ide o katarzný, alebo katastrofický záver, treba ponechať na interpretáciu konkrétneho diváka.

Nemyslieť len na seba

Výrazný vplyv na podobu inscenácie má scénograf Juraj Poliak, ktorého mobilná scéna je minimalistická, funkčná a zároveň dotvára atmosféru. Štyri sklenené a dva betónové bloky možno voľne rozmiestňovať po javisku. Vznikajú tak okná, múry, úkryty aj väzenia.

Inscenácia kladie nemalé nároky aj na hercov, ktorí prostredníctvom drobných situácií vytvárajú celistvý obraz sveta. Každý príbeh preto musí byť presvedčivý, presný a úprimný. Výborne sa darí Dominike Kavaschovej v postave Herečky. Na jednej strane pomáha ranenému a má čistý a vyhranený názor na extrémizmus, na druhej strane si rada prisvojí veci (a aj ľudí), ktoré jej nepatria. Za pozornosť stojí aj výkon Daniela Fischera, ktorý nejednoznačnosť svojej postavy povyšuje vďaka nenásilnému humoru. Vysoký štandard dosahujú aj výkony Jany Oľhovej, Roberta Rotha či Petry Vajdovej.

Túžba po nepriateľovi je obsahovo aj vizuálne výrazná a silná inscenácia. Citlivý divák asi nebude odchádzať zo sály do vonkajšieho sveta s pocitom očistenia. Verím však, že začne premýšľať nad váhou svojich každodenných činov.