Recenzia: Židovka rozčerila pokojné vody

Po polstoročí sa na dosky Opery Slovenského národného divadla vracia francúzska grand opéra.

11.04.2017 14:00
Židovka Foto:
Michal Lehotský (Éléazar), Peter Mikuláš (kardinál de Brogni) a Liudmila Slepneva (Rachel) s Konwitschného inscenácii opery Židovka.
debata

Potešiteľné, pretože tento legitímny druh, v tretine 19. storočia tvoriaci neodmysliteľnú súčasť dejín hudobného divadla, donekonečna ignorovať nemožno. Z alternatív, či siahnuť po diele u nás nepoznanom (niečo z odkazu Meyerbeera), alebo staviť na Halévyho Židovku, uvedenú v Bratislave naposledy v roku 1965, sa dramaturgia rozhodla pre tú druhú. K dispozícii stálo odkúpenie predvlaňajšej antverpskej inscenácie v réžii renomovaného a zároveň polarizujúceho Petra Konwitschného.

Pravda, tvorivý proces daná voľba neuľahčila, práca s týmto kontroverzným režisérom nie je selankou (v dôsledku čoho došlo aj k zmenám v obsadení), no výsledok opäť rozčeril pokojné vody. A to nie je na škodu. Konwitschného poňatie Židovky prináša paradoxy. Na jednej strane je uchopenie námetu s akcentom na aktuálnu potrebu čeliť netolerancii, násiliu a fanatizmu. Na druhej však inscenácia nejedenkrát toleranciu voči hudbe spochybňuje. Je to všade tam, kde otvára „štvrtú stenu javiska“ a vpúšťa zbor i sólistov do rozsvieteného hľadiska. Odtiaľ mávajú šuštiacimi zástavkami, vykrikujú, rehocú sa, pridávajú slovenské vsuvky, skrátka, potláčajú na javisku poctivo spievajúcich sólistov.

Režisér tému rasovej neznášanlivosti posunul z konfliktu medzi židovskou a kresťanskou komunitou (odlišuje ich sfarbením rúk dožlta a domodra) do globálnej, použijúc ako symbolizujúci prvok aj Rachelin samovražedný nábojový opasok. Provokatívnych a s logikou situácií neveľmi ladiacich momentov nájdeme viacero. Eudoxia prichádza do domu židovského zlatníka opitá (alkohol, posteľ, pripísaný text a svetlo v auditóriu sú režisérovými stálymi znakmi), vo finále tretieho dejstva sa zrazu objaví pásová výroba zbraní, no ani ironizovanie istých dramatických situácií nemá zamýšľanú paradoxnú údernosť. Na druhej strane nájdeme scény, ktoré strhnú silou emócií a vypracovanými vzťahmi.

Český dirigent Robert Jindra vo svojom bratislavskom debutovom opuse musel rešpektovať škrty, ktoré si inscenácia priviezla zo svojej premiéry v Antverpách. Akceptovať z nich možno odstránenie baletov, menej už predohry či árie Léopolda. Tiež musel čeliť sťaženému kontaktu so spevákmi, rozptýlenými mimo javiska. Napriek tomu, najmä na druhej premiére, potvrdil, že je inšpirujúcou osobnosťou, schopnou vyťažiť z orchestra a výborne spievajúceho zboru maximum. Vo farbách, v dynamike, emóciách.

Po opadnutí premiérovej nervozity obaja nealternovaní protagonisti podali v nedeľu skvelé výkony. Michal Lehotský ako Éléazar dokonca svoj životný. Strhla aj Liudmila Slepneva ako dramatická Rachel, Ľubica Vargicová bola žiarivejšou Eudoxiou než Jana Bernáthová, Jozef Benci jadrnejším a v hĺbkach tmavším Brognim než Peter Mikuláš a po indispozícii uspokojil aj Juhan Tralla ako Léopold. Nová Židovka je síce kontroverzným, no plodným námetom na diskusiu o trendoch operného divadla.

Hodnotenie Pravdy

3 a pol hviezdičky z 5

  • Jacques Fromantal Halévy: Židovka / réžia: Peter Konwitschny / dirigent: Robert Jindra / scéna a kostýmy: Johannes Leiacker / zbormajster: Pavol Procházka / premiéra v Opere SND 7. apríla

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Peter Konwitschny #Židovka