Jeho hru Elektra avizuje slogan: „Otec zabije dcéru, manželka manžela, syn matku… Bezmála 2 500 rokov starý kolotoč pomsty v jednej z najznámejších klasických tragédií.“
Áno, príbeh o mocichtivej kráľovskej rodine z Mykén je starší než dve tisícročia a stále sa hrá. Problematika je stále aktuálna, lebo ľudia bojujú o moc sústavne a v tomto boji často nepozná brat brata. Nie nadarmo sa hovorí, že každá rodina skrýva v skrini kostlivca, a keď je to rodina kráľovská, tak to platí dupľovane, utajených kostlivcov býva viac. V tomto predstavení nie sú „v skriniach“, ale symbolicky ležia v chladiacich boxoch v pitevni či v márnici, alebo je to len suterén psychiatrickej liečebne, ťažko povedať, je to skrátka nehostinné miesto, kde sa môže stať všeličo, ale kde sa aj koncentruje všedný život. Nie je to žiaden príjemný palác ani morské nábrežie, je to prostredie poznačené zločinom. Režisér Lukáš Brutovský zvolil chlad plechu, špinavú výlevku a podobné atribúty hnusu (scénu realizoval Juraj Kuchárek). Zodpovedajú tomu aj kostýmy – čierne košeľové šaty pripomínajúce aj rebelské rúcho, aj zvieraciu kazajku na tele Elektry (Zuzana Konečná), úhľadná elegancia vyjadruje klzkú prispôsobivosť jej sestry Chrysothemis (Rebeka Poláková), robustný kostým naznačuje dominanciu Klytaimnéstry (Marta Sládečková). Univerzálne obleky Aigistha (Matej Landl), Oresta (Marián Labuda ml.), pestúna (Peter Šimun) a Orestovho priateľa (Tomáš Mrekay), vyjadrujú „lepšiu spoločnosť“, ale mužské postavy v týchto odevoch dosť splývajú a aj vďaka tomu je dej v poslednej tretine ťažšie sledovateľný. (Návrhy kostýmov Marián Kotúček.) V zdravotníckom odeve vystupuje dvojica mykénskych žien (Zita Furková a Zuzana Kronerová), ktoré symbolizujú hlas ľudu a naznačujú prítomnosť chórov, ktoré mali v antických hrách svoju úlohu.
Divák, ktorý ide na Elektru, by si mal v každom prípade osviežiť v hlave tento dávny príbeh, aby nemusel počas predstavenia loviť reálie a premýšľať, čo tým chcel Sofokles – a dnešní tvorcovia – povedať. V starom príbehu o Elektre ide teda o to, že z Trójskej vojny sa vracia do Mykén kráľ, veľký hrdina, a čaká vrelé uvítanie. Keďže však jeho manželka Klytaimnéstra si už našla milenca – a chce ho pasovať za kráľa – svojho muža Aigistha spoločne s milencom zabije. Svedkami sú deti, najmä však Elektra, ktorá otca milovala a rovnako miluje brata Oresta. Bojí sa o jeho osud, lebo keď vyrastie, mal by byť kráľom on. Obáva sa, že matka by sa mohla zbaviť aj jeho. Orest teda odíde s pestúnom do cudziny. Elektra trpí, zúri, je väzňom matky a jej milenca, vyčíta im, kritizuje ich a čaká na Orestov návrat. Raz sa však rozchýri, že Orestes zahynul. Elektra je zúfalá, pri tej správa aj odpadne. Matka sa, naopak, poteší. Ďalší konkurent v boji o moc je mimo! No dej sa ešte nekončí a najväčšie prekvapenie ešte len príde. To už neprezradíme.
Kedysi sa hrávali antické hry s veľkým pátosom, v dobových kulisách, v kostýmoch, v parochniach, recitovalo sa, deklamovalo, vstupovali chóry. Príbehy, ktoré dnes ponúkajú divadlá v civilnom predvedení, zostávajú príliš obnažené. V tomto predstavení sa možno len Zuzana Konečná, ktorá hrá hlavnú postavu, nebála vniesť na javisko aj trocha toho pátosu, veľa citu a aj vďaka svojej vysokej postave dala dráme istú veľkoleposť. Hrala človeka, ktorý sa nechce zmieriť so zločinom, trpí, vyčíta, pripomína, ovplyvňuje, nemlčí, skrátka – nevzdáva sa. Zrejme pre toto posolstvo siahli po hre aj v Astorke. Dúfajme, že to zaberie.
