Inscenácia Kráľ pootvorila v divadle nové dvere

Bratislavské bábkové divadlo prináša na divadelnú scénu dielo pre dospelého diváka. To možno nie je až tak úplne bežné, je to však o to zaujímavejšie. Okrem tohto prvku sa z tradičného slovenského divadelného kontextu predstavenie Kráľ vymyká ešte dvoma prelomovými javmi – témou, ktorú prináša a spôsobom, akým je toto dielo vytvorené.

Kráľ, cisár, faraón – vládca krajiny, bol vždy v prvom rade prostredníkom medzi Nebom a Zemou. Bol tu a mal by tu byť nielen z politických dôvodov, ale aj z dôvodov duchovných. Kalinka prináša do divadla túto tému autorským dielom, ktoré reflektuje staré, ale aj nové skutočnosti a nebojí sa prinášať duchovne zameranú tému. „Kráľ sa rodí z duchovných potrieb. A pokiaľ malo duchovno pre človeka nejaký význam, nemohol sa bez kráľa obísť, a pokiaľ áno, pociťoval pritom aspoň akési podivné zábrany…“ – začína sa predstavenie… Predstavenie bez deja, bez konkrétneho príbehu, cez ktorý by divák mohol porozumieť myšlienke. Napriek tomu je v ňom téma jasná a čitateľná, bez lineárnych a slovných obmedzení komunikuje s divákom iným spôsobom.

Cestou k porozumeniu sú tu archetypálne symboly, ktoré sa nesú ako spojivová niť počas celého predstavenia. Symboly, ktoré je možné čítať vo vizuálnych prvkoch, v hudobnej reči, v použití slova a v priestorovo-pohybovej kompozícii. Reč symbolov dovoľuje divákovi zapojiť iné zdroje svojho vnímania, než je bežné a dovoľuje mu interpretovať si ich svojim vlastným spôsobom. Poňať ich tak, ako je to práve v tom prítomnom okamžiku a v kontexte života každého diváka možné.

Kombinácia symbolov pomáha divákovi postupne odhaľovať autorom zamýšľaný zámer, ale aj objavovať cestu k vlastnému spôsobu vnímania. Divák tak rozvíja svoju schopnosť čítať z nenapísaného, započuť aj z nepovedaného, vzhliadnuť z neukázaného. Konečne sa na slovenskej divadelnej scéne objavuje tvorba, ktorá nepodsúva divákovi hotové, slovami ohraničené dimenzie, ale umožňuje mu zapojiť všetky vnemy k tomu, aby predstavenie nepochopil len jeho rozum, ale aby ním zarezonovala každá bunka jeho tela.

Ako predpovedala doterajšia tvorba Andreja Kalinku, ani Kráľ sa neoklieštil do tradičného divadelného poňatia zaplaveného slovami. Rečou Kalinku je všetko, čím sa dokáže herec, ako človek s rukami a nohami, vyjadriť. Zároveň všetko, čo divadlo v skutočnosti poskytuje. Kráľ rozpráva cez vizuálny koncept, hudobnú dramaturgiu a hudobnú kompozíciu. Rozpráva cez priestorovú kresbu, pohyb ľudského tela, ale aj cez koncept šírenia univerzálneho duchovného posolstva. Všetky tieto prostriedky tvoria v predstavení jeden kompaktný a zmysluplný celok a to hlavne z toho dôvodu, že každý z hercov dokázal plnohodnotne zaobchádzať s každým z nich. Herci tu nie sú len hercami. Sú hudobníkmi, „movermi“, spevákmi, výtvarníkmi, sú prosto plnohodnotnými performermi.

V duchu Kalinkových predchádzajúcich diel sa i v Kráľovi výrazne prejavuje vzájomná symbióza a rovnoprávnosť všetkých vyjadrovacích prostriedkov. Je to spôsob, v ktorom slovo vychádzajúce z úst herca dokáže tancovať v priestore; spôsob, v ktorom hudba nie je len sprievodom k niečomu „dôležitejšiemu“, ale je výpovedným prostriedkom alebo vizuálnym obrazom; spôsob, v ktorom ľudské telo nie je len nosičom hlavy a úst, z ktorých vychádzajú slová, ale je nositeľom reči vlastného pohybu. A tak Kráľ otvára dvere do sveta, kde je text hudobným nástrojom, hudobné nástroje slovom. Do sveta, kde účinkujúci tvoria orchester, ktorý nepotrebuje dirigenta, pretože tým dirigentom je ich symbióza. Vskutku jedinečná cesta tvorby divadla, ktorá je živá možno práve pre to, že Kalinka nepochádza z divadelného prostredia, takže dokáže spozorovať, pritiahnuť a implantovať do divadla aj iné prostriedky a možnosti.

Tak, ako predchádzajúce Kalinkove diela, ani Kráľ nie je inscenácia tvorená pre klasické javisko. Odohráva sa v koncertnej sieni, v priestore nerozdelenom na javisko a hľadisko. Javisko tu teda nie je obmedzené tradičným pôdorysom, predstavenie pôsobí skôr dojmom živej inštalácie. Diváci vchádzajú rovno do tejto inštalácie a usadia sa do tesnej blízkosti diania z dvoch strán. Taký priestor ponúka divákovi zažiť čiastočne svoju fyzickú účasť na predstavení a čiastočne možnosť nahliadnuť pod pokrievku všetkého, čo sa v tomto hrnci varí. Táto kompozícia rozširuje rádius divákových vnemov, zároveň aj rádius hercovho pôsobenia. Kráľ je ako obrazové a hudobné akvárium, v ktorom divák pozoruje jeho život, no zároveň je jeho súčasťou. Vdychuje ho, ovoniava ho, dotýka sa ho.

Veľký obdiv patrí aj dramaturgovi a asistentovi réžie, Milanovi Kozánkovi, ktorý Kalinkovi, okrem iného, pomáhal hercov pripravovať po fyzickej stránke. I vďaka nemu možno toto predstavenie nazvať fyzickým divadlom. Obdiv patrí aj samotným hercom, ktorí dokázali neočakávané. Dokázali dôverovať inému štýlu práce, než boli doteraz zvyknutí, a tým ukázať svoje nepoznané možnosti.

Predstavenie Kráľ možno najbližšie vidieť v pondelok 24. apríla o 19. h v Moyzesovej sieni v Bratislave.