Nájdete tam síce toto všetko, ale nie vo veľmi tradičnej podobe.
Keď v roku 1941 v Slovenskom národnom divadle uviedli drámu Márie Rázusovej-Martákovej Jánošík, vypukol politický škandál. Predstavitelia Slovenského štátu autorku obvinili z útoku na katolícku cirkev a inscenácia musela byť stiahnutá z repertoára (nie z nepochopenia recenzentov, ako sa píše v bulletine súčasného naštudovania). Rokmi však hra upadla do zabudnutia a jej aktuálnosť pre 21. storočie pripomenuli až v Nitre.
Foto: COLLAVINO
Režisér Rastislav Ballek zostal aj pri tejto dráme verný optike dekonštrukcie, fragmentarizácie a eklektizmu. V texte sa nebál škrtať, vynechané plnohodnotne nahradiť nonverbalitou či aj staťou z Bottovej Smrti Jánošíkovej. V inscenácii síce nie je vždy ľahké dešifrovať presný význam jednotlivých akcií a obrazov, sú totiž založené na asociatívnosti, zámernom chaose a mnohovýznamovej metafore, ale i tak Ballek zreteľne artikuluje základnú polemiku – akú podobu má Jánošík dneška?
Rázusová-Martáková oproti iným autorom zobrazila Jánošíka nie ako zbojníka, ktorý zbíja a zabíja, ale ako intelektuála diskutujúceho vo verši, ktorý dokazuje svoju spoločenskú výnimočnosť filozofickou dišputou, nie valaškou. To rešpektoval aj Ballek a v inscenácii vidíme hneď viacero podôb Jánošíka. Titulnú postavu totiž stvárňuje niekoľko hercov naraz, kde každý reprezentuje jednu z ústredných tém charakteru. Mysliteľskú, náboženskú, ľudskú i tú legendami vžitú – zbojnícku.
Ballek s hľadiskom komunikuje cez sugestívne javiskové obrazy, v ktorých nie je nositeľom myšlienky len herec, ale vzácna symbióza všetkých zložiek. Pôsobivosť inscenácii dodáva multifunkčné scénické riešenie Juraja Gráfela, ktoré si vystačí so základnými zástupnými znakmi bez nadbytočnej ilustrácie a kostýmy Kataríny Holkovej, pokrývajúce oblúk od tradičného kroja až po súčasné odevy. Nápadito vyznieva aj kombinácia týchto dvoch extrémov – zbojníckeho opasku s oblekovými nohavicami a lakovkami. Výrazné emočné podfarbenie inscenácia získava i vďaka dvadsaťčlennému speváckemu zboru a podmanivej a atmosférotvornej hudbe Mariána Lejavu, obsahujúcej folklórne prvky aj mrazivé, priam apokalyptické melódie.
Z hereckého kolektívu zaujme Martin Šalacha v úlohe negátora príbehu. Výzor separatistu herec v prejave dopĺňa tónmi arogancie a výsmechu, akcentujúc prvky irónie, cynizmu a večného skepticizmu. Roman Poláčik zas úspešne formuluje svojho Jánošíka ako bezúhonného chlapca, ktorého okolnosti prinútili stať sa vyvrheľom spoločnosti. Scéna váhania či sa dať na zboj, kedy jeho nohy už chcú skočiť do rytmu zbojníckeho života, ale jeho myseľ stále uzemňuje silné ratio, patrí k najsilnejším výstupom.
Inscenácia kladie na diváka veľké nároky. Nejde o tradičné a mnohými knižnými a filmovými spracovaniami už udomácnené prerozprávanie jánošíkovskej témy, ale o umelecky sýtu variáciu známeho mýtu.
Hodnotenie Pravdy
- 4 a pol hviezdičky z 5
- Mária Rázusová-Martáková: Jánošík / réžia: Rastislav Ballek / scéna: Juraj Gráfel / kostýmy: Katarína Holková / hrajú: Roman Poláčik, Martin Šalacha a ďalší / premiéra: 28. apríla v DAB Nitra
