Srdce, ktoré vyjadril hudbou Sergej Prokofiev, vložila do choreografie, réžie a celkového vyznenia hry aj autorka libreta a režisérka predstavenia Natália Horečná. Obdivuje veľkú lásku, ktorú Shakespeare v hre stvárnil, ale pozastavuje sa aj nad tým, čo robí z ľúbostného príbehu drámu – nenávisť a neznášanlivosť. A čuduje sa, že to tak je v ľudskej spoločnosti dodnes. Preto pridala podtitul Tak ako včera.
Inscenácia je obrazovo bohatá, vystupuje veľa postáv a z javiska cítiť, že to je medzinárodný projekt. Je trocha „iné“. Ide totiž o prvú baletnú koprodukciu SND s iným divadlom, a to s Fínskou národnou operou v Helsinkách. Takéto isté predstavenie sa hrá súčasne aj na tamojšej scéne. Medzinárodný tím priniesol veľa podnetov, neopozeraných prvkov, dominuje však najmä nápaditá choreografia Natálie Horečnej. Výrazová škála je široká – od detailov v podobe prekvapujúcich gest a figúr v individuálnych tancoch po malebný súlad dvojíc a veľkých scén.
Príbeh Romea a Júlie sa odvíja vo viacerých prostrediach, v prvom dejstve je to priestor starobylého mesta, druhé sa odohráva v chrámovom šere. Zaujímavo je stvárnený aj povestný balkón, z ktorého Júlia zostupuje, aby sa oddala Romeovi, pestré sú však najmä výjavy z ulíc mesta. V dave sa vyskytujú mešťania, deti aj dospelí, kupci, ale aj herci, ktorí prichádzajú hrať príbeh podobný tomu, ktorý sa onedlho stane aj v skutočnosti. Pozemské postavy sa miešajú ešte aj s ich duchovnými (dušami) dvojníkmi, pridávajú sa vidiny a symboly, chvíľu je to ako na orientálnom trhu, potom na benátskom karnevale. Miestami je vnemov až priveľa, na prvý raz divák všetko naznačené asi ani nepochopí, ale dojem zvláštnosti zostáva. Podporuje ho aj monumentálna scéna, ktorá sa rôzne mení, a aj originálne kostýmy (napríklad otec Lorenzo vyzerá ako „mladý pápež“, Romeo zasa ako matróz alebo malý lord.) Ženské postavy sú zahalené v bielych jednoduchých šatách, ktoré trocha korešpondujú s vlajúcim baldachýnom, naznačujúcim osud: Najprv je pohoda, potom sa začnú šarvátky – stúpenci Montekovcov a Kapuletovcov sa najprv prekárajú, potom bijú, ale sú to bežné pouličné boje – ako vo West Side Story. No všetko sa začína komplikovať – Júliu nútia vydať sa za toho, koho nechce. Od tohto rodinného násilia sa už potom odvinie tragédia.
Ako je všeobecne známe, Júlia sa napije elixíru, ktorý ju nadlho uspí. Vyzeralo to, že zomrela, a tak zo svadby zišlo. Elixír zapôsobí, všetko ide podľa plánu, kým do konšpirácie nevstúpi nezasvätený človek a ten povie Romeovi, že Júlia je po smrti. Romeo sa v prívale žiaľu zabije, Júlia sa preberie, zistí, čo sa stalo a v zúfalstve sa tiež odpraví. Tento prepletenec citov, náhod a istej hystérie, už stáročia očarúva divákov. Dal vzniknúť čarovnej hudbe (k tomuto predstaveniu Prokofievovu muziku naštudoval Peter Breiner) a provokuje umelcov stále k rôznym novým stvárneniam. Chcú naznačiť, že je to aj náš príbeh a chcú si ho trocha prisvojiť. Natália Horečná doň vložila istý nepokoj. Vzdúvajúci sa baldachýn, svetelné efekty, chvíle ticha, okamihy pokrikov a výkrikov, srdcervúce výstupy žiaľu. Na záver herci odhodia kostýmy, odhalia krásne telá, ale naznačia aj večnú pravdu o obnaženej zraniteľnosti. Všetko je tak ako včera – človek je silný, ale zlo je silnejšie. Najmä ak je jeho okolie choré nenávisťou.
