Andrej Maťašík patril ku generácii slovenských teatrológov, ktorá vstupovala do profesionálneho života v priebehu sedemdesiatych rokov minulého storočia. Bol študentom odboru divadelná veda na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, ktorý v tom čase zastával aj prípravu divadelných dramaturgov. A tak sa začala aj jeho profesionálna cesta.
Po absolvovaní v roku 1976 nastúpil ako dramaturg Komornej scény pri PKO v Bratislave a neskôr v čerstvo otvorenom a generačne spriaznenom Divadle pre deti mládež v Trnave. Generácia nastupujúca v sedemdesiatych rokoch bola poznačená zvláštnym paradoxom – ľudsky a mentálne dozrievala v uvoľnenej a tvorivej atmosfére rokov šesťdesiatych, ale začiatky jej profesijnej sebarealizácie boli už poznačené postupným vyostrovaním normalizačných praktík. Ako dramaturg s blízkym vzťahom k českej a poľskej divadelnej scéne bol Andrej Maťašík priaznivcom tvorivého experimentovania s formálnou i obsahovou stránkou inscenácií a prispel k profilácii trnavského divadla na generačne a umelecky spriaznenom základe.
Vizionár s organizačným a kultúrno-politickým potenciálom
Po štyroch rokoch strávených v divadelnom zákulisí, nastúpil na post redaktora časopisu Film a divadlo a vzápätí na dráhu odborného a výskumného pracovníka Divadelného ústavu (1981), kde pôsobil pri všetkých jeho premenách – Divadelný ústav, Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, Národné divadelné centrum – na rôznych postoch až do roku 1999 (opakovane vedúci výskumu súčasného divadla, námestník riaditeľa pre umeleckú kritiku, generálny riaditeľ). Počas jeho pôsobenia vo vedení inštitúcie sa posilnila jej edičná činnosť, vzniklo vydavateľstvo Tália-press zamerané predovšetkým na reflexiu súčasného divadla a jeho osobností a na súčasnú dramatickú tvorbu. Veľa energie a času venoval projektu Múzea slovenskej divadelnej kultúry, ktorý sa realizoval len čiastočne a projektu elektronickej databázy profesionálnych divadiel a ich tvorby, na ktorej základoch stoja aj súčasné informačné systémy Divadelného ústavu. Veľkú váhu prikladal jeho zberateľským a hodnotiteľským aktivitám a povinnostiam. Andrej Maťašík bol vizionárom s organizačným a kultúrno-politickým potenciálom a s vyhranenými osobnými i profesijnými názormi, pre ktoré sa neraz dostával do pracovných i medziľudských konfliktov.
Po odchode z Divadelného ústavu sa ako redaktor a vedúci oddelenia kultúry denníkov Slovenská republika a Nový deň vrátil k redakčnej práci a súčasne naplno rozvinul svoju spoluprácu s Ústavom divadelnej a filmovej vedy SAV, kde začal pôsobiť v roku 1996, a s Fakultou dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde od roku 1997 učil. Vo svojom pedagogickom a vedeckom portfóliu mal predovšetkým tému dejín a teórie slovenského divadla a drámy, réžiu dvadsiateho storočia, ale pozornosť venoval aj málo komunikovanej téme pedagogiky v umeleckom školstve a v neposlednom rade i otázkam divadelnej kritiky.
Bol členom vedeckej rady ÚDFV SAV, v rokoch 2004 – 2014 hlavným redaktorom nášho jediného vedeckého časopisu Slovenské divadlo, ktorý sa venuje problematke dramatických umení, bol vedúcim Katedry dramaturgie, réžie a teatrológie, členom Kolégia dekana a Umeleckej a vedeckej rady FDU AU v Banskej Bystrici, bol dušou odborných konferencií na pôde Akadémie umení, výrazne sa podieľal na ich tematickom smerovaní a následnom vydávaní zborníkov, bol členom redakčnej rady a zostavovateľom odborného časopisu Akadémie umení Acta Teatralia Neosoliensis.
Dôverný znalec slovenského divadla
Andrej Maťašík bol hlavne všade tam, kde sa niečo dialo, bolo treba o niečo bojovať, niečo uviesť do života – hodnotiteľsky a organizačne sa podieľal na príprave festivalov Divadelná mladosť, Májová divadelná Nitra, bol otcom myšlienky Festivalu inscenácií slovenských hier, stál pri zrode prehliadky tradičných bábkových divadiel Minifest TOP. Za divadlom precestoval tisícky kilometrov. Bol dôverným znalcom dejín slovenského divadla i jeho aktuálneho stavu.
V odborných diskusiách vedel byť nekompromisným protivníkom a súčasne v pracovných vzťahoch veľkorysým a prajným partnerom. Na svojom vedeckom konte má desať knižných publikácií a len v elektronickom katalógu Slovenskej národnej knižnice sa spája s jeho menom viac ako päťsto odborných článkov. Čo všetko by ešte stihol, keby sa nedal zlákať svetlami politiky… Recenzoval jednotlivé inscenácie, hodnotil divadelnú a dramatickú tvorbu v kontexte tematicky vybraných okruhov, prinášal pohľad na zahraničné divadelné dianie. Jeho erudované, britké i briskné, často aj ironické postrehy a ľahké pero budú chýbať budúcim bádateľom a jeho kronikárska pamäť, vďaka ktorej dokázal sprostredkovať študentom dejiny slovenského profesionálneho divadla s nadhľadom a s bezprostrednosťou človeka s hlboko zažitým poznaním, chýbajú jeho poslucháčom už dnes.
Posledná rozlúčka so zosnulým bude v piatok 9. júna o 13,00 hod. na cintoríne v Borinke.