Dom, ktorý nedal pokoj

, 25.06.2017 12:00

Divadelníčka Sláva Daubnerová naštudovala v SND veľmi živú hru Spievajúci dom.

Príbeh je ešte horúci – donedávna sa v Štúrove na jednej ulici susedia hnevali na susedku, lebo im denne, od rána do večera, vyhrávala operné árie. Autorka hry nastavila umeleckým spracovaním bizarnej situácie zrkadlo: Akí sme smiešni!

Režisérka Sláva Daubnerová.
Režisérka Sláva Daubnerová. Autor: Pravda, Robert Hüttner

 Myslela som si, že robíte samé "intelektuálske veci“ a táto hra je priamo zo života! Nakoľko ste si tému prispôsobili a čo ju spája s vašou predchádzajúcou tvorbou?

Námet zo života ešte neznamená, že je mimo intelektuálnych tém. Myslím si, že aj tie sú v hre prítomné, akurát – oproti mojim predchádzajúcim projektom – sa líšia zdroje inšpirácie. Tam išlo o známe postavy, ako napríklad režisérka Magda Husáková-Lokvencová či fotografka Francesca Woodmanová. V tomto prípade tvorí podkladový materiál skutočná udalosť: v Štúrove začala suseda celú ulicu týrať áriami a informovala o tom aj televízia. Situácia ma zaujala práve preto, že sa na ňu nabaľuje množstvo tém, ktoré sú veľmi zaujímavé vo vzťahu k dnešku. Napriek tomu, že to je banálne pôsobiaci príbeh, sú v ňom podprahovo prítomné vážne témy.

Vy ste sa námetu zo Štúrova venovali už skôr, a to v projekte Solo lamentoso – čím vás natoľko upútal, že ste ho chceli dostať až do SND?

Asi pred troma rokmi som sa rozhodla venovať tejto téme a urobila som monodrámu, presnejšie sólovú performance Solo lamentoso. V médiách boli rôznorodé reakcie – od emotívnych, ktoré vyprchajú, po rezonujúce. To ma zaujalo. A keď som dostala ponuku na spoluprácu so SND a kritická situácia stále ešte v Štúrove trvala, zvolila som si na dramatické spracovanie túto tému. Solo lamentoso a Spievajuci dom som pripravovala paralelne.

Zvláštne, že sa to ťahalo až štrnásť rokov a nikto napríklad aparatúru či amplión nerozbil alebo celý dom nezdemoloval. V hre jednotlivé postavy síce hromžia, pokúšajú sa o odpor, ale v konečnom dôsledku situáciu nedokážu vyriešiť. Žijú s tým príkorím, zmieria sa. Aká je to mentalita?

No, boli tam aj vážne spory. Na inštitucionálnej úrovni riešenie zlyhalo a ľudia to potom skúšali tým, že jej vybíjali okná, podpálili zvonček, hodili zápalnú fľašu do záhrady atď. Čiže – zúfalé pokusy boli. Ona si na základe toho však namontovala priemyselnú kameru, alarm a už bola zabezpečená. Bojovala sofistikovaným spôsobom. Naštudovala si zákony, útočila premyslene.

Akú reakciu očakávate teraz od nej? Neobávate sa, že vás bude majiteľka spievajúceho domu žalovať a bude bojovať s divadlom?

Tým sa nezaoberám, to je umelecká licencia. Inšpirácia je síce z reality, ale príbeh je spracovaný umelecky, hra nie je o konkrétnych ľuďoch. Príbehy o tom, ako im zasiahla susedka do života, sú vymyslené. Je to fabulácia. Už keď som písala tú hru, tak som tvorila autonómny materiál. Absolvovala som síce so Štúrovčanmi rozhovory, ale to bola len inšpirácia.

Neznesiteľnú Evu N. hrá Ingrid Timková.
Neznesiteľnú Evu N. hrá Ingrid Timková. Autor: Ctibor Bachratý

V hre vystupuje aj sympatická kapela, ktorá hrá živú hudbu. Má symbolicky konkurovať áriám? Ide o kontrast dobrovoľnej hudby na ulici a vynútenej hudby? Ako ste pracovali – spolu so skladateľom Marekom Piačkom – na hudbe v hre?

Kapela na javisku je inšpirovaná tým, že manžel Evy N., čo je útočiaca suseda, bol hudobník. Mal kapelu, s ktorou hrali na svadbách, bola to taká obyčajná kapela a ona zasa púšťala opernú hudbu. Aká bude v hre konkrétna hudba, to bolo na nás. A práve to ma na tom najviac lákalo – ako sa pohrať s hudbou? Opery, ktoré tam používame, sme nevybrali náhodne. Rozhodli sme sa s Marekom, že všetky árie budu naspievané sopránom a že pôjde o čistý hlas bez akejkoľvek sprievodnej hudby. Árie naspievala Dominika Doniga. A s operným hlasom sme potom pracovali ďalej, soprán je rôznym spôsobom posunutý – elektronicky upravený, efektovaný, deformovaný, pracujeme s jeho množením, vrstvením, loopovaním. Zaujímal ma tiež kontrast vysokého a nízkeho umenia – operné árie a svadobná kapela, akoby súboj dvoch rôznych svetov.

Aj ostatní herci na začiatku v hre spievajú…

Ja ich vôbec vnímam hudobne! Máme tam vynikajúcich hercov s nezameniteľnými hlasmi, takže už od začiatku som samotnú prácu s textom a ich hlasmi vnímala veľmi hudobne. Ich hlasy sú orchester a už to je pre mňa súčasť hudobného stvárnenia.

Medzi hercami sú aj hudobníci, čo ste výborne využili. Marián Geišberg, Ondrej Kovaľ a Daniel Fischer ako členovia kapely dávajú predstaveniu ešte energiu navyše. Hrajú známe aj nové skladby. Piaček komponoval aj pôvodnú hudbu pre predstavenie?

Kapelu tvoria herci. Tri z postáv sú aj súčasťou kapely. Pokiaľ ide o hudbu, okrem operných citácií som chcela pracovať s prvkami popových pesničiek. Vybrala som konkrétne popové pesničky, ktoré tematicky aj kontextovo ladili s motívmi v samotnej hre. Skladby sú však prearanžované a texty prebásnené do slovenčiny. Niektoré prebásnil Marek Piaček, niektoré ja a jednu skladbu dokonca Maroš Geišberg. Piesne som vnímala ako monológy postáv. V inscenácii sú okrem hudobných citátov aj veci, ktoré Marek Piaček komponoval. Už v minulosti sme s Marekom robili operu 66 sezón. Išlo o dokumentárnu operu, ktorá vznikla podľa filmu Petra Kerekesa o košickom kúpalisku. Marek bol autorom hudby a spolu s Petrom Kerekesom a Martinom Ondriskom vytvorili aj originálne libreto. Ja som ju režírovala v rámci EHMK a hrala sa – ako inak? –  na plavárni a orchester bol umiestnený v bazéne.  

Vtipná je aj scéna, na ktorej je samotná Kossúthova ulica – spievajúci dom dominuje, ostatné sú malé, akoby z vtáčej perspektívy. Postavy sú však na scéne v charakteristickom reálnom mikropriestore, predavačka s pokladňou a podobne. Všetko je umiestnené na mape nakresleného pôdorysu. Scéna je plná hercov i rekvizít, a predsa je tam dosť priestoru pre pohyb a dej, hoci – cestičky sú kľukaté… Vy ste aj autorkou scény – rýchlo sa v nej herci zorientovali?

Od začiatku sme skúšali v priestore a kreslila som im pôdorys, takže si zvykli. Máme tam príbytky jednotlivých susedov, pani na miestnom úrade v Štúrove, predavačku v potravinách Pacifik. Nad nimi sa týči obrovský veľký doma Evy N. Okrem toho je tam bývalý obchod s nábytkom, kde skúša kapela a ešte priestor pre sudcu.

Aj z výtvarne bohatej scény vidno, že divadlo vás baví. Odkedy?

Vždy som mala blízko k divadlu, k hudbe, k výtvarnému umeniu. Venovala som sa amatérskemu divadlu, prednesu. Pochádzam z Prievidze a tam sme mali amatérske divadlo, kde som začala písať prvé hry a aj som v nich účinkovala. To ma akosi neopustilo.

Aké témy vás vtedy bavili?

Prvé moje predstavenie bolo Rekviem pre pána B. a bolo o Lavrentiovi Berijovi, šéfovi tajnej polície v Rusku. To som mala osemnásť rokov, hral ho kolega a ja som hrala viac postáv a akési jeho svedomie. Bolo to o tom, ako trávi hodiny pred popravou a rekapituluje svoju kariéru. V podstate som od začiatku robila autorské divadlo, nikdy ma to neťahalo k hotovým textom.

V Spievajúcom dome máte na javisku veľa hercov. Dalo sa to zvládnuť a najmä – nelákalo vás predsa aj hrať?

To určite nie. Na svoje som si prišla v Sole lamentoso a hlavne sa nepovažujem za herečku. Keďže som robila už pár opier, ktoré sú veľkoansámblové, tak som na veľký súbor zvyknutá. Aj keď práca v opere a činohre sa porovnávať nedá.

Dominika Kavaschová a Ondrej Kovaľ hrajú...
Dominika Kavaschová a Ondrej Kovaľ hrajú susedov Evy N. Autor: Ctibor Bachratý

Je rozdiel, keď režírujte iba seba, alebo pár ľudí, a keď ide o plnú scénu hercov?

Veci, ktoré robím sama, sú intímnou výpoveďou a tam si môžem slobodne zrealizovať akúkoľvek formu, ktorú si zvolím. Keď robím v kamennom divadle s akýmkoľvek ansámblom, tak mi záleží aj na tom, aby to tých ľudí bavilo hrať, aby som im vytvorila priestor, aby sa mohli realizovať. Tie čisto osobné záujmy idú pri tom trocha bokom, už nemyslím sama na seba, nie je to len moja umelecká ambícia – záleží mi na tom, aby som pre súbor vytvorila predstavenie, s ktorým sa stotožnia.

Ako začínate pripravovať svoje projekty, ktoré vychádzajú z reality?

Rešeršovaním, zberom materiálu, rozhovormi s ľuďmi. Veľmi dôležitá je vizuálna predstava, ktorá ide ruka v ruke s písaním textu. Mám predstavu o forme, inšpiráciu čerpám aj z výtvarných obrazov.

Vy ste aj maľovali?

To nie, ja mám rada skôr fotografiu, alebo umenie inštalácie.

Ale zdá sa, že vás stále baví aj teória umenia… Aj ste prednášali o divadle tanca. Pokračujete v tom?

Vďaka tomu, že som študovala kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, k teórii inklinujem od čias štúdia. Som na teoretický prístup zvyknutá a aj to veľmi využívam v práci. Veľmi ma inšpiruje práve teoretická, nie dramatická literatúra, ale filozofická – štúdie, texty z oblasti psychológie a podobne. Po štúdiu kulturológie som išla na VŠMU na katedru divadelnej vedy, kde som robila doktorát s prácou o performancii. Momentálne sa však naplno venujem len tvorbe, učenie šlo bokom.

Vy máte rada faktografické východiská – smeruje k dokumentaristike súčasné divadlo celkovo?

Mám pocit, že v poslednom období vzniká viac novej drámy. A to je dobre. Hojne sa uplatňuje aj typ dokumentárneho divadla. Ale vždy to závisí od konkrétneho tvorcu. Niektorí tvorcovia alebo divadlá si dajú hru napísať na objednávku, niektorí tvoria na princípe kolektívnej autorskej výpovede, niekto sa rozhodne pre dramatizáciu súčasnej literatúry, alebo parafrázuje klasiku súčasným jazykom. Ale väčšinou je za tým potreba venovať sa konkrétnej aktuálnej téme a smerovanie k angažovanému divadlu.

Vás vraj týmto smerom posunula inšpirácia dokumentárnym filmom?

Robila som ešte ako vysokoškoláčka rešerše pre Petra Kerekesa, keď nakrúcal film Ako sa varili dejiny. A to bola práca, ktorá ma inšpirovala aj v ďalších projektoch. Dokumentárne myslenie je na Slovensku silné, máme mnoho vynikajúcich dokumentaristov. Samozrejme, každý tvorca sa vyvíja. Aj ja som mala potrebu presunúť sa od intímnych portrétov k niečomu, čo rieši celospoločenské problémy.

Ale napríklad projekt o režisérke Magde Husákovej-Lokvencovej presahoval intímny priestor?

Áno, to predstavenie je príkladom, ako sa na pozadí osobného príbehu režisérky dá sledovať aj spoločenské, politické a historické dianie. Prelínalo sa to, ale v Spievajúcom dome som to spoločenské chcela posunúť ďalej. Každá téma, ktorú robím, je však pre mňa osobná, lebo z nejakého dôvodu si ju človek vyberie.

Hráte ešte na javisku aj svoje komplet autorské Sólo lamentoso, ktoré bolo vlastne zárodkom Spievajúceho domu?

Rada striedam rôzne polohy – mám svoje maličké projektíky, ktoré sú pre mňa útočiskom a pokiaľ budem vládať, tak sa im budem venovať, akurát – intervaly sa stále predlžujú. Kedysi som robila jeden projekt za rok a pol, teraz sú to už trojročné pauzy. Potrebujem ten správny umelecký pretlak a netvoriť len preto, aby som každý rok urobila vlastný projekt.

Dominika Kavaschová - ako žena na materskej  sa...
Dominika Kavaschová - ako žena na materskej sa z nekonečných árií zblázni. Autor: Ctibor Bachratý

Pomýšľate na niečo konkrétne?

Pri sólach ma vždy zaujímal život umelca. Ako som už spomenula, venovala som sa rôznym umeleckým osobnostiam, ale cez ne môžem vypovedať o sebe, o tom, s čím sa potýkam. Teraz nemyslím na nejakú konkrétnu osobnosť, ale tému mám.

Poznáte cez rôzne festivaly aj zahraničný divadelný svet – rada pracujete na Slovensku? Je to podobné ako napríklad v Nemecku?

V konečnom dôsledku áno, ale podmienky sú predsa všade iné. Niekedy si ťažkáme, že tvoríme v príšerných podmienkach – ale niekde inde je to, čo máme, nedosiahnuteľné. Vždy to závisí od konkrétnej krajiny, od jej kultúrnej politiky, financovania, od toho, aké má v danej krajine umenie postavenie. Napríklad, keď som bola v Nemecku na festivale The­atertreffen, boli sme tam divadelníci z celého sveta – Nemci, Japonci, Američania, a, samozrejme, boli sme tam aj Stredoeurópania. Takže sme mali možnosť porovnávať. A bola tam jedna Afričanka, ktorá si holými rukami postavila divadlo. Pre divadelníkov je vždy dobre nebyť uzavretý v ulite.  

Potrebujete k svojim textom oponenta? Mali ste ho v SND?

V tomto prípade bol dramaturgom Daniel Majling. Bola to veľmi príjemná spolupráca, Danko bol výborný partner. Od začiatku sa mu téma veľmi páčila. Čo sa textu týka, navrhol mi pár škrtov, ktoré som akceptovala, ale veľké zmeny sa v samotnej hre neudiali.

Mali ste suseda, ktorý vám išiel na nervy hlukom?

Mám suseda, ktorý má harmónium a hrá na ňom. Ja som sa tam prisťahovala vlani v lete, zo začiatku som si myslela, že nepôjdem hneď do konfliktu, ale – je to panelák a všetko počuť. On dupe pedálom o zem a ja mám pocit, že mám nad sebou stádo slonov. Bola som mu už niekoľkokrát slušne povedať, či by sa s tým niečo nedalo robiť. Ale povedal mi, že nie sme v sanatóriu a že on má z úradu povolenie, že do desiatej večer môže hrať. Každý jeden človek vám porozpráva príhody so susedmi. Vždy závisí od miery tolerancie – do akej miery obmedzujete niekoho druhého. A je to aj o spôsobe komunikácie a schopnosti ľudí riešiť nejakú situáciu.

Sláva Daubnerová

Narodila sa v Bojniciach (1980), chodila na gymnázium v Prievidzi, vyštudovala kulturológiu na Univerzite Komenského a Divadelnú fakultu VŠMU. Od začiatku sa venuje autorskému divadlu, zameriava sa na tanec, performance a nové médiá. Po obsahovej stránke sa venuje aktuálnym témam, ktoré spracováva dokumentaristickými metódami a rekonštruuje zároveň históriu (napr. projekt o režisérke Magde Lokvencovej-Husákovej). Uplatňuje sa čoraz viac ako režisérka. Spolupracovala napríklad s Divadlom Aréna, s českým Národným divadlom, s HaDivadlom v Brne, teraz napísala hru Spievajúci dom, ktorú režírovala v SND. Získala viacero divadelných ocenení – aj prestížne DOSKY.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Spievajúci dom #Sláva Daubnerová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk