Je to síce posledná premiéra v tejto sezóne, ale má v sebe energiu zrodu a začiatkov. Únosom zo serailu pokračuje totiž projekt Operné štúdio, v ktorom divadlo ponúka mladým interpretom príležitosť podieľať sa na príprave novej opernej inscenácie, získať väčšie profesionálne skúsenosti a predstaviť sa publiku.
V prvom ročníku tohto projektu SND zaznela slovenská premiéra hudobnej komédie Kráľ Teodor v Benátkach od Giovanniho Paisiella v spracovaní Hansa Wernera Henzeho. Teraz je to teda zasa lyrická komediálna spevohra Wolfganga Amadea Mozarta o únose zo serailu. Ako je všeobecne známe – lebo ide o veľmi populárnu operu – námetom je láska. A zaujímavé je, že hlavná postava opery sa volá Konstanze, ako aj Mozartova milovaná manželka!
Z opery cítiť, ako skladateľa musel tento adrenalínový námet baviť, unášajú sa, samozrejme, krásne devy – Konstanze a jej komorná Blonde. V tomto prípade sa to udeje za mimoriadne vzrušujúcich okolností. Po stroskotaní lode ich uniesli najprv do háremu (serailu), kde mali byť potešením bohatého tureckého pašu Selima. Ich nápadníci Belmonte a Pedrillo ich vypátrali a podujali sa ich zasa uniesť z háremu. Popri tom sa všeličo prihodí a udalosti sa vyvíjajú nečakane.
Foto: Anton Sládek
Táto situácia poskytuje veľa podnetov na vyjadrenie napätia mocných citov lásky. A, samozrejme, je v tom aj humor. Veď si len predstavme melódiu známeho Mozartovho Tureckého pochodu – ako hudba zurčí a huncútsky poskakuje. Táto melodika sa Mozartovi páčila a pomohla mu vyjadriť to, čo chcel – slobodu, prirodzenosť, hravosť, dobrodružstvo, ale aj spoznávanie ďalekého, neznámeho a tajomného sveta, akým vtedy pre Európanov Orient bol. Opera Únos zo serailu vznikla na objednávku cisára Jozefa II., ktorý ju žiadal pre viedenský Burgtheater. Opera mala byť napísaná v hovorovej nemčine, aby konkurovala dominujúcej talianskej opere. Z toho vidno, ako vtedy dobre fungovalo sponzorstvo – cielené objednávky osvietených mocných môžu podnietiť vznik nesmrteľných diel! To je už však doslova hudba minulosti.
Stará budova, nová krv
Na tlačovej konferencii pred premiérou Únosu zo serailu bolo hneď jasné, že ide o prácu mladého kolektívu: Jednak prevažovali mladé až mladučké tváre a jednak – solídny historický salónik bol „nadupaný“ energiou, vitalitou a prísľubom, že toto predstavenie bude vynikajúce a prekvapujúce. Vystúpenia tvorcov boli emotívne, úprimné, aj ich prejav potvrdzoval, ako im na tomto spoločnom diele záleží. Režisérom projektu je Ján Ďurovčík, ktorého síce poznáme ako divadelníka, ale operu ešte nerobil.
Foto: Anton Sládek
Na tlačovej konferencii sa zdôveril, že to bola jeho veľká túžba. Je síce stále zaneprázdnený, často pracuje aj v zahraničí, nemá kedy snívať, ale predsa – opera ho lákala a aj dúfal, že ho zo SND raz oslovia. No, darmo čakal, priznal s humorom. A tak sa odhodlal, že sa pripomenie sám. Zvolil najosvedčenejší spôsob – zavolať kamarátovi. So svojím operným snom sa zdôveril dirigentovi Rastislavovi Štúrovi a ten ho vypočul a zrejme aj pochopil.
Mozart ako metál
Netrvalo dlho – vraj len dva dni! – a prišla reakcia. SND ponúklo Jánovi Ďurovčíkovi režírovať operu. A to ešte Mozarta! Niekomu by sa mohlo zdať, že Mozart bude Ďurovčíkovi vzdialený, ale opak je pravdou: Ďurovčík sa vyznal, že Mozart bol jeho láskou, odkedy počúval hudbu. Pri Mozartovi vraj ani neobsedel, musel sa hýbať do rytmu, vraj – ako povedal – aj metať sa ako pri počúvaní metalovej hudby. Bralo ho to a teraz dostal príležitosť pracovať s Mozartovou operou na scéne Opery SND!
Samozrejme, že sa do toho vrhol s veľkou vášňou a tú našiel aj u ostatných. Vyznal sa z nej aj dirigent Peter Valentovič, aj speváci, ktorí boli na tlačovej konferencii pred premiérou. Všetci hovorili o tom, čo pre nich Mozart a špeciálne táto spevohra znamená a ako dvojmesačné prípravy zvládali. Ján Ďurovčík ich chválil, ale zmienil sa aj o drámach tesne pred premiérou, keď niektorých účinkujúcich premohla tréma a bolo ich treba povzbudiť. On sám má skúsenosti zo spolupráce s režisérom Jozefom Bednárikom, takže vie, ako na to, ako na krízy, ale zrejme najviac pôsobilo na celý tím jeho nadšenie a viera, že robia výnimočnú vec.
Uvidíme, ako diváci prijmú umiestnenie príbehu do rekreačného rezortu pri tureckom mori. Paša Selim už totiž prekonal historický vývoj, „nepašuje“ v háreme, ale spravuje svoj podnik – práve tento rekreačný objekt. Ďurovčík vychádzal z toho, že rezorty sú tiež uzavreté objekty ako háremy, že to je svet sám pre seba a že dej sa tam dal výborne umiestniť. Dnes je veľká móda meniť reálie v klasických dielach, prispôsobovať ich súčasnosti. Nie vždy to vyjde (v jednej českej inscenácii Únosu zo serailu vraj bola Blonde černoška, asi aby boli dokonale „in“, ale publikum to vysmialo), dúfajme, že v SND áno. Vydarená scéna Martina Černého a kostýmy Ľudmily Várossovej tomu môžu napomôcť.
Foto: Anton Sládek
A kto hrá pašu Salima? Ján Ďurovčík obsadil činoherca Andreja Hryca, ktorý sa naozaj dobre vyníma v turecky „šmrncnutom“ odeve. Aj on hovoril na tlačovej konferencii o veľkom prekvapení, ktoré zažil, keď mu Ján Ďurovčík zatelefonoval a ponúkol mu túto úlohu. Zostal vraj ako obarený, ale, samozrejme – radosť preveľká. Nasledovala však námaha. Jeho úloha je v nemčine, ktorú neovládal. Najprv sa vraj pokúsil rýchlo naučiť po nemecky, napokon sa však radšej naučil celú svoju rolu – nie je spievaná! – mechanicky a vie ju odriekať dokonale. Medzi mladými sa cíti fajn a dobre do kolektívu zapadol. „Som zrelý debutant, hrám dobrého vládcu. V celom tíme som najstarší, ale cítim sa v ňom dobre. Mohol by som byť otcom všetkým zúčastneným vrátane režiséra Ďurovčíka,“ povedal so smiechom. V opere sú vlastne len dve staršie postavy, ale celkovo je to predstavenie začínajúcich a nastupujúcich umelcov.
Dúfajme, že opera mladých bude úspešná a že pritiahne do SND aj mladých divákov. Dvaja zo spevákov v tomto medzinárodnom projekte prišli z Nemecka, hoci sú Slováci. Hovoria, že v Nemecku je opera veľmi živý a obľúbený žáner. Vďaka projektu Operné štúdio sa môže prehĺbiť záujem o tento žáner aj u nás.
Dirigent Peter Valentovič: Aj Turci majú radi Mozarta
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Pochvaľovali ste si, že režisér Ďurovčík mal od začiatku o Únose zo serailu jasnú predstavu a vedel, čo chce. Bežne režiséri nevedia, čo chcú?
Veľa režisérov mení svoj názor počas inscenácie. Každý prípad je iný, ale ak má režisér od začiatku svoju predstavu, je to úžasné.
Čím je opera Únos zo serailu výnimočná?
Hudbou, tá človeka hneď osloví. Je tam turecký kolorit, malý bubon, veľký bubon, činely – robí to veľa rachotu a zinscenovali sme také veci, že napríklad do známeho Tureckého pochodu bláznivo tancuje Blondchen, veď je to v prvom rade komédia a ľudia sa musia baviť.
Aj vám je Turecko také blízke ako režisérovi?
Dva roky som žil v Istanbule, hovorím aj po turecky. Mozartova opera je síce v nemčine, turečtina sa tam neobjavuje, ale bolo mi to blízke.
Aký vzťah majú Turci k Mozartovi?
Pracoval som tam v opere, Turci majú veľa svojich národných opier aj operiet, ale Mozarta hrávajú bežne. Robili sme napríklad Figarovu svadbu. Turci majú radi romantickú hudbu, milujú Verdiho, Pucciniho, veľa sa hráva Carmen. Mozart je na opernom pláne vždy, asi preto, že je taký univerzálny, azda každý miluje jeho hudbu. Bol azda najväčší hudobný génius na svete.
Tešili ste sa, že v Únose zo serailu znejú pikoly. Prečo?
U Mozarta sa pikoly vyskytujú veľmi málo, tu však dielu dodávajú turecký kolorit – je to nástroj s vysokým, pišťavým zvukom, u Mozarta je to rarita.
Ktoré miesto v Únose máte najradšej?
V árii Traurigkeit mám obľúbené miesto, kde sa úplne rozplývam, ale aj hráči, lebo to je azda najkrajšie miesto tejto opery, lyrické a romantické. Ale sú tam aj honosné zborové pasáže, hudba janičiarov, aj ouvertúra je úžasná – jednoducho celá opera je skvelá, jedna z najlepších od Mozarta.
Na tejto opere spolupracuje veľa mladých ľudí, je to cítiť na výsledku?
Určite, keď je človek mladý, aj hlas má menej vyzretý ako u päťdesiatnika. Ale je dobre, že mladí speváci majú šancu spievať také veľké roly na pódiu. Kde inde by sa to naučili? Počas štúdia sú možnosti obmedzené, nanajvýš majú nejaký scénický večer s klavírom. V divadle mladí umelci – či už ide o spevákov alebo dirigentov – nadobudnú jedinečné skúsenosti.
Majú mladí umelci možno aj viac nadšenia ako veľké operné hviezdy?
Určite, entuziazmus mladých je citeľný. Niekedy od nedočkavosti vletia do pauzy, tým obdobím si musí prejsť každý. Je zaujímavé pracovať s mladými ľuďmi. Už teraz vidím, že z niektorých spevákov budú svetové hviezdy, lebo majú veľký talent. A my stojíme pri zrode hviezd – nie sme s režisérom žiadni profesori, tiež sme mladí, ale už im môžeme odovzdať niečo z našich skúseností. Aj ja sa dodnes kamarátim s niektorými mojimi profesormi zo školy, stále sme v kontakte, odovzdávame si skúsenosti – a to je práve zmysel všetkých operných štúdií na svete.
A čo robí dirigent počas hovorených pasáží pašu Selima čiže Andyho Hryca?
Počúvam ho a pozerám sa naňho. Ale niekedy do jeho dialógov aj hráme hudbu, je to podfarbené. Je tam neustála interakcia, v niektorých presných momentoch napríklad musí zhodiť stoličku. Musím poznať naspamäť jeho text, aby som vedel, kedy má začať hrať hudba. Nemám vtedy žiadnu prestávku, pri tejto opere nevypnem ani na sekundu.
Sólisti Eva Bodorová a Patrik Horňák: Je to skvelý štart
Foto: Pravda, Ivan Majerský
S nemčinou nemali Eva ani Patrik problém, pretože obaja študovali v Nemecku. Dvadsaťsedemročný rodák z Trenčína Patrik Horňák v Berlíne, o dva roky staršia Levičanka Eva Bodorová zasa strávila dva roky v opernom štúdiu v Düsseldorfe. Patrika jeho rola španielskeho šľachtica Belmonteho nadchla. Spieval už síce aj v predošlom projekte SND pre mladých – v opere Kráľ Teodor v Benátkach, ale Mozart je preňho predsa len špeciálny.
„Belmonte je moja vysnívaná rola a možnosť prezentovať sa pred domácim publikom na našej prvej scéne si veľmi cením.“ Inak Patrik žije v Berlíne a potvrdzuje povesť nemeckej metropoly ako živého centra divadla. „V Berlíne sú tri veľké operné domy – Komische Oper, Staatsoper a Deutsche Oper, každý večer si je čo vybrať z ich ponuky. Ako študent mám prístup do všetkých operných domov za smiešny peniaz, môžem naživo vidieť a počuť tie najväčšie operné hviezdy. A tento rok sa mi vďaka štúdiu naskytla možnosť spievať štyri predstavenia v Deutsche Oper, to bola super skúsenosť.“ Chodí teda každý večer do opery? „Nie,“ zasmeje sa, „tiež mám niekedy opery dosť. Ako divák idem do opery tak raz za dva týždne, závisí to aj od školských povinností.“
Podobne nadšená je aj Eva Bodorová – páči sa jej mesto Düsseldorf, vyhovuje jej nemecká mentalita aj medzinárodný kolektív v opere, ktorý si navzájom pomáha, pochvaľuje si kolegov. Pôsobí v rovnakom divadle ako náš známy barytonista Richard Šveda. „Rišo mi ako začiatočníčke veľmi pomohol a veľmi vďačná som aj jeho manželke Zuzke, ktorá je tiež operná speváčka.“ Eva upúta svojou vysokou, štíhlou postavou, meria 182 cm a má dlhé vlasy – pomáha to v opere? „Sú na to rôzne názory, aj pre, aj proti. Som vysoká a výrazná, takže pohyby na javisku by mali byť menšie, vraj nemusím robiť veľké gestá, lebo to veľké gesto som vlastne ja,“ smeje sa.
