Osudmi Štefánika ste sa vraj zaoberali dvadsať rokov, čo vás k nemu priviedlo?
Prvý mi o ňom rozprával môj starý otec. To bolo v časoch, keď sa v školských osnovách o Štefánikovi nehovorilo, bol celkom vymazaný, akoby ani nebol. Asi preto, že sa netajil svojimi protiboľševickými a protitotalitnými názormi. Časom mi pribúdali doma knihy o Štefánikovi a rôzne štefánikovské známosti – teda kontakty s ľuďmi, ktorých jeho život a dielo fascinujú rovnako ako mňa. Je to totiž jeden z mála našich národných hrdinov, možno je aj jediný, ktorý nie je kontroverzný, pretože sa nespreneveril svojim zásadám a nemá na rukách krv.
Prečo ste sa rozhodli napísať dramatický text pre javisko?
Pretože som dostala ponuku od vtedajšieho riaditeľa Divadla Andreja Bagara v Nitre Janka Grešša, aby som sa zúčastnila ich sezóny zasvätenej dramatickým textom slovenských autorov. Keby som tú ponuku nedostala, možno o Štefánikovi napíšem knihu alebo filmový scenár. Pretože toho materiálu som mala veľa, mala som ho plnú hlavu a už som začínala byť otravná, koľko o ňom rozprávam. Dozrel čas a vznikol divadelný text.
Foto: Boleslav Boška
Predstava filmovej podoby jeho životného príbehu je teda minulosťou?
Dnes si vravím, že keby som napísala filmový scenár, bol by ešte stále na polici alebo by si ho podávali rôzni nádejní producenti, a tak by to ostalo do skonania sveta. Pretože Milan žil tak, aby bolo pekelne ťažké nakrútiť o ňom film. Bol na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy. Liezol na kopce. Bol vo francúzskych salónoch, na Sibíri aj na bojiskách prvej svetovej vojny, žil na Tahiti, bol obklopený na tú dobu špičkovou hvezdárskou technikou. To, čo môže byť v divadle v náznaku, pretože s divákom hráme takú hru, že táto kulisa je akože Mont Blanc a táto je zas parník Mariposa – spolu tomu uveríme a môže to vyvolať emóciu, to vo filme potrebujeme vidieť skutočné a aspoň trochu ozajstné. Takže tým, že som Štefánikov príbeh napísala pre divadlo, zvýšila som jeho šance, že sa dostane aj k divákom. Som šťastná, že to vyšlo a zažívam divadlo plné ľudí, ktorí sa smejú, plačú, trpia aj tešia spolu s Milanom Štefánikom, pretože viem, že som istým spôsobom aj ja splnila svoju úlohu: predstaviť mojim súčasníkom človeka, ktorý je hodný nasledovania.
Vaša hra má bližšie k dokumentu, než k čistej fikcii. Veľmi sa mýlim?
Vychádzala som z historických faktov. V hre sú použité úryvky zo Štefánikových článkov, listov, denníkov, tiež spomienky jeho blízkych. Myslím, že je čas vhodný na to dozvedieť sa čo najviac o tom, aký bol a čomu veril. Pretože pokrivených alebo neúplných obrazov Milana Rastislava Štefánika už videli Slováci dosť.
Aký kľúč ste zvolili pri výbere zásadných okamihov jeho života, ktoré rozohrávate na scéne?
Snažila som sa vybrať to najdôležitejšie a podať to tak, aby sa diváci nenudili. Veľmi som chcela, aby sa aj na nich prenieslo niečo zo Štefánikovho fluida. No a keď som váhala, predstavila som si, že v hľadisku sedí môj starší syn. Či by ho to bavilo. Táto hra je tak trochu pre neho a pre ľudí ako on, ktorí práve dospievajú, prichádzajú do skutočného života a sú konfrontovaní s morálnymi voľbami a musia sa rozhodnúť, akú cenu sú ochotní zaplatiť za to, aby sa nemuseli vzdať svojich ideálov. Chcela som im ukázať Štefánika ako takú pomôcku do toho rozhodovania.
Foto: archív E. Borušovičovej
Nebol to žiaden krásavec, mal však nemálo vážnych i menej vážnych lások. Postavami žien, ktoré zohrali v jeho živote dôležitú úlohu, ste dokresľovali jeho charizmu a príťažlivosť, ktorou pôsobil na svoje okolie?
Kým by sme boli bez lásky? Všetkých nás formuje to, či sme boli milovaní a koho a ako sme milovali a milujeme. Milan mal vrúcny vzťah so svojou mamou, jeho šarm a empatia mu potom do cesty priviedli aj niekoľko zaujímavých žien, ktoré ho ovplyvnili a ktoré ho neprestali milovať ani po smrti. Ani Milan Štefánik by bez lásky nebol tým, čím bol.
Príbehom diváka sprevádzajú postupne sa meniace postavy Prvého a Druhého. Potrebovali ste ich, aby posúvali dej v čase?
Prvý a Druhý sú tak trochu našimi súčasníkmi, ktorí sa dokážu prevteliť do Štefánikových spolupútnikov, zároveň často dej odľahčujú alebo ho ukazujú z inej perspektívy. Ale ako sa zrodili, to už neviem. Či to bolo v sprche, v posteli, za stolom, alebo keď som stála v aute v bratislavskej zápche, to si už nepamätám. Nejako sa to proste udialo, že sa mi zrazu zhmotnili pred vnútorným zrakom ako taká energická dvojica mládencov, ktorí majú na všetko názor.
V závere hry Štefánik hovorí: všetkých zaujíma, ako som zomrel. A tak málo ľudí chce vedieť, ako som žil a čomu som veril. Čo myslíte, prečo je to tak?
Pretože je akosi jednoduchšie pomyslieť si, že za každou záhadou je sprisahanie, než sa analyticky zamyslieť a dávať si do súvislosti navzájom zdanlivo odťažité fakty. To „zabili nám Štefánika“ je jednoduchšie a menej náročné na rozmýšľanie aj na množstvo informácií. Štefánik bol dlho u nás akási persona non grata, niekto, o kom sa nehovorilo, koho význam bol vymazávaný. Ešte stále vlastne v tomto smere nenastala náprava. Dnešné deti nevedia o Štefánikovi omnoho viac ako predchádzajúce generácie. Často vedia len to, že to bol akýsi generál, ktorý spadol aj s lietadlom.
Foto: Boleslav Boška
Kto vlastne bol Štefánik podľa vás?
Idealista. Bol to človek, pre ktorého bola vízia slobody pre národ, ktorý miloval, dôležitejšia, než osobné šťastie. Samozrejme, že mal aj nedostatky a chyby, ale vždy sa snažiť nespreneveriť sa svojim zásadám, neprevrátiť kabát, nedať sa kúpiť, nezúčastniť sa na nečestnej hre. A to sú vlastnosti, ktoré potrebujeme, po ktorých túžime, ktoré nám chýbajú u mnohých tých, ktorí by nám mali byť vzorom a inšpiráciou.
Svoju hru ste nazvali Štefánik – slnko v zatmení. Ako odkaz na jeho fascináciu jedinečným nebeským divadlom?
Zatmenie slnka je vesmírny úkaz, ktorý je pozorovateľný len v určitom čase a na určitom mieste. Je v ňom niečo magické a zároveň je to ohromná príležitosť pre vedecké bádanie. Napríklad aj niektoré Einsteinove teoretické závery boli potvrdzované meraniami uskutočnenými počas zatmenia slnka. Aj Štefánik bol výnimočným úkazom, tiež v jeho prítomnosti dostávali historické udalosti spád. A zároveň bolo slnko v zatmení aj pre neho samotného fascinujúce. Cestoval za ním po celom svete, aby ho pozoroval, fotografoval, meral. Je to symbol, metafora, čosi veľké a žiarivé, na čo si musíme počkať, na čo sa musíme pripraviť a potom si vychutnať, že sme sa stali svedkami zázraku.
