Mnohí režiséri tvrdia, že ľahšie je diváka rozplakať, ako rozosmiať. Ako to vidíte vy?
Režisér môže v komédii, ktorá je špecifickým žánrom, vytvoriť nezvyčajné alebo špecifické situácie. Oplodniť ich však musí herec svojou empatiou, zmyslom pre humor a správnou mierou nadsádzky. Schopnosť rozosmiať diváka je v konečnom dôsledku v ľudskej energii hercov. Shakespeare je jedinečný dramatik práve preto, že do tragédií je schopný vložiť komické prvky a do komédií prvky tragické. Lebo aj život je taký – tragédia plná humoru a nadhľadu. Aj moje inscenácie tragédií boli vždy plné komických momentov, ktoré vychádzali z absurdnosti situácie.
Pred dvanástimi rokmi ste pre Letné shakespearovské slávnosti inscenovali Kupca benátskeho. V čom bola pre vás réžia Komédie omylov iná?
Kupcom benátskym sa vtedy začala éra slovenských inscenácií na Letných shakespearovských slávnostiach. V tejto hre je aj silný dramatický konflikt, takže komické a dramatické prvky boli v inscenácii vyrovnané. V Komédii omylov je tragický akcent miernejší, je to skôr shakespearovská zábavka o zámene dvoch hlavných hrdinov – pána a sluhu.
Navyše, v oboch prípadoch ide o identické dvojčatá…
… a to je príležitosť na rozohrávanie komických situácií. Ani v Komédii omylov tragický akcent nechýba, začína sa totiž ako tragédia, ktorá sa až po prvej scéne zlomí do komédie. Takže celý dej môže vyznieť aj komickejšie.
Čím je pre vás táto vôbec prvá komédia veľkého alžbetínca zaujímavá?
Komédie postavené na zámene postáv sa hrajú vlastne od vzniku divadla, takže vždy boli istým spôsobom zaujímavé. A či zaujme Komédia omylov aj dnešné publikum? Myslím, že áno, pretože nevytvárame cez dobové kostýmy repliku minulosti. Oblečenie v štýle grotesky a čiernobiela scéna Petra Čaneckého môžu vytvoriť niečo, čo je pre nás, súčasníkov, možno pochopiteľnejšie. A je to zároveň aj zámienka pre zaujímavé herecké výkony Roberta Rotha, Petry Vajdovej, Jána Kožucha a vôbec celého hereckého súboru.
Pri inscenovaní Komédie omylov vás inšpirovali nemé filmové grotesky. Prečo práve toto obdobie z ranej histórie kinematografie?
Zdalo sa mi, že celý príbeh môže vyznieť oveľa absurdnejšie, a teda aj komickejšie, keď sa bude odohrávať akoby na pozadí filmového plátna. Na scéne sú dve otáčajúce sa steny, menšia je vložená do tej väčšej, takže scénografia má v sebe dynamiku. Postavy zas majú akúsi zväčšenú líniu tiel, takže sa menia na groteskné typy, ktoré v rýchlom slede scén môžu vytvoriť pre divákov príjemný večer.
Akými témami chcete osloviť súčasné publikum?
Emocionálnymi a vzťahovými témami ako žiarlivosť, láska, nedorozumenia medzi ľuďmi, ľahostajnosť k osudom iných, ktoré môžu byť čitateľné aj pre dnešného diváka. A môže sa s postavami stotožniť. Inak by to mala byť hlavne príležitosť na „nepokleslú“ zábavu.
Objavili ste v ikskrát inscenovanom texte aj niečo nové?
Nie som si istý, skôr som sa snažil dať jednotlivým situáciám väčší zmysel, či už v divadelnej, alebo vzťahovej rovine. Nemyslím si, že keď inscenujeme Shakespearovu komédiu dnes, nevyhnutne musí mať nejaký vnútorný posun. Aby režiséri excelovali, že hru urobili inak, ako býva zvykom. Myslím si, že naša Komédia omylov má veľmi zaujímavú estetickú rovinu a ponúka silné herectvo.
Načo ste vytiahli na scénu klavír a živú hudbu?
Aby bola Komédia omylov živým predstavením, v ktorom vytvára hudba náladu konkrétnych situácií a dynamiku. Vďaka „živému klaviristovi“ Róbertovi Mankoveckému celá inscenácia vyvoláva dojem autentického okamihu vzniku.
Český shakespearológ Martin Hilský charakterizoval hru ako „bláznivý kolotoč strát a nálezov“. Čo vy na to?
Myslím si, že je to veľmi presné pomenovanie Komédie omylov. V našej interpretácii si však hlavné postavy nekladú „existenciálne“ otázky, ale pýtajú sa: kto som? Som ten, za ktorého ma omylom považujú, alebo ten druhý?
