Dotyky a spojenia: bez šoku, ale kvalitne

07.07.2017 16:00
Anna Franková
Nové divadlo, Nitra: Anna Franková Autor:

Reprezentatívna prehliadka divadiel pôsobiacich na Slovensku, festival Dotyky a spojenia v Martine už po trinásty raz zhodnotil uplynulú sezónu.

Intenzívny týždeň (19. – 24. júna) priniesol 28 inscenácií z 26 divadiel. Bol to rok silných tém.

Číslovka trinásť sa v Martine na festivale spomínala často. Trinásť rokov totiž mala Anna Franková, keď urobila prvý záznam vo svojom denníku. Žiadnemu návštevníkovi festivalu pritom pri prelistovaní programu nemohla uniknúť skutočnosť, že tohtoročné Dotyky a spojenia zaradili do dramaturgie všetky tri inscenácie.

Trojnásobné uvedenie tohto titulu na slovenských javiskách sa na prvý pohľad môže zdať ako trochu prvoplánový príspevok k diskusii o aktuálnych spoločensko-politických udalostiach. Nie je to však tak. Všetky tri inscenácie ponúkli divákovi silný emocionálny zážitok a vysokú umeleckú kvalitu bez moralizovania, poučovania či citového vydierania.

Trikrát iná Anna Franková

Tanečná inscenácia Denník Anny Frankovej v podaní  Štátneho divadla Košice patrila medzi divácky najočakávanejšie inscenácie festivalu. Režisér a cho­reograf Ondrej Šoth pozval do tvorivého dialógu herečku Táňu Pauhofovú, ktorej prítomnosť obohacuje tanečnú inscenáciu žánrovo aj obsahovo.

Pauhofovej Anna Franková je nežné, krehké stvorenie stojace proti dejinám. Nemôže ich premôcť, nemôže s nimi ani bojovať, no môže v sebe hľadať krásu a dobro a aj napriek okolnostiam vyrásť v krásneho a dobrého človeka. Atmosféru inscenácie výrazne ovplyvňuje scénografia. Dominantná kovová konštrukcia má v priebehu inscenácie mnoho významov. Jej postupným zmenšovaním narastá pocit stiesnenosti skrývajúcej sa rodiny aj komplikovaných vzťahov všetkých prítomných. Napokon z nej zostáva len komín. V surovej a krutej scéne ním nacisti ženú Annu aj jej rodinu.

Odlišnú poetiku ponúka Denník Anny Frankovej, ktorý v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene naštudovala režisérka Júlia Rázusová. Jej inscenácia je na prvý pohľad takmer veselá. Špecifický režijný rukopis založený na fyzickom divadle do veľkej miery ovplyvňuje scénografia Diany Strauszovej. Niekoľko bielych kvádrov sú v úvode inscenácie volebné urny, do ktorých anonymné ruky hádžu volebné hlasy. Neskôr sa kvádre premenia na malé miestnosti, v ktorých sa Anna s rodinou skrýva. V silnom závere sa z nich stávajú pomníky, na ktoré Otto Frank píše roky úmrtí celej svojej rodiny a známych.

Zvolenská inscenácia sa divákovi prihovára cez hravosť, mnohé odbočky z hlavného deja a v zobrazovaní náročného spolužitia ľudí. Anna (Dominika Výrostek Misárová) uniká do sveta fantázie, v ktorom sa stretáva s filmovými hviezdami, háda sa s mamou, žiarli na sestru a zažíva prvú lásku. Všetok humor a hravosť však napokon inscenácia smeruje k výraznému posolstvu. Ak budeme riešiť svoje osobné konflikty a budeme so sebou žiť v mieri, prispejeme milióntinou milióntiny k znižovaniu svetového napätia.

Najväčším prekvapením sa však stala Anna Franková Nového divadla z Nitry v réžii Šimona Spišáka. Ich Anna je absolútne súčasné, bystré dievča, ktorému sa nezastavia ústa, rado sa zabáva, flirtuje s chlapcami a žije svoj život, ktorý len kde-tu preruší bombardovanie. Vynikajúci herecký výkon Lucie Korenej plný neprestajnej aktivity a nezastaviteľného rapotania dotvára rovnocenný herecký partner Ivan Martinka. Dvaja herci tak s využitím bábkarských postupov vytvárajú dynamickú inscenáciu plnú krehkého humoru. Nejednému divákovi Anna Franková pripomenie mladšiu sestru, dcéru či seba vo veku trinásť rokov. O to silnejší je zásah, ktorý prináša očakávaný, no zároveň veľmi nečakaný záver inscenácie.

Herečky, ktoré ovládli festival

Hoci výkon Lucie Korenej nastavil latku skutočne vysoko, nebol zďaleka jediný, o ktorom diváci aj kritici s chuťou diskutovali. Rovnako zaujala aj Veronika Husovská ako Táňa v Eugenovi Oneginovi prešovského Divadla Jonáša Záborského. Husovská s absolútnou prirodzenosťou a bez akéhokoľvek hereckého klišé ovláda celú výpravnú inscenáciu Mariána Pecka. Výborne pracuje s veršom aj so štylizovanými scénami a v mnohých ohľadoch sa stáva výraznejšou hrdinkou ako samotný Eugen Onegin (Boris Srník).

Silne rezonoval aj výkon Petry Vajdovej v monodráme Persona. Inscenácia Tomáša Procházku zobrazuje nielen zápas a rozpoltenosť jednej ženy tak, ako ju diváci poznajú zo slávneho filmu Ingmara Bergmana, ale vďaka sugestívnemu hereckému výkonu sa inscenácia stáva aj štúdiou neistôt a obáv súčasných žien.

O aktualizáciu sa pokúšali aj tvorcovia inscenácie Elektra, ktorú uvádza Divadlo Astorka Korzo '90. Režisér Lukáš Brutovský situuje antickú drámu do prostredia márnice, kde každá zmena prináša nové obete. Hoci má inscenácia viacero úskalí, kvôli ktorým sa pôvodný zámer tvorcom nepodarilo úplne naplniť, herecké výkony Zuzany Konečnej ako Elektry a Rebeky Polákovej ako Chrysothemis sú výrazné a moderné štúdie antických postáv.

Staré verzus nové

Uplynulá divadelná sezóna priniesla aj niekoľko podnetov o nových formách a témach. Trend spájania viacerých umeleckých štýlov bol zjavný v inscenáciách Kráľ Bratislavského bábkového divadla a v Únose Európy divadelníkov z Debris Company. Sugestívna inscenácia Kráľ režiséra Andreja Kalinku vyvolala na festivale nemalú vlnu diskusií. Otvorené dielo nie je klasická divadelná inscenácia, ale inštalovaný koncert s prvkami fyzického divadla a výtvarného umenia. Nádherne spievané viachlasy aj sluch trhajúce bubnovanie, tanečné výstupy evokujúce fyzickú tyraniu či nekonečne pomalé rozkladanie zlatého papiera. Z náznakov divák číta príbehy múdrych aj pochabých kráľov, tyranov či svätcov. Téma sa preplieta pomedzi sugestívne obrazy a vyžaduje od diváka otvorenú myseľ aj pozorné oko. Jej cieľom je vyvolať zážitok, čo sa bezpochyby podarilo.

Debris Company: Únos Európy
Debris Company: Únos Európy Autor: Katarína Križanovičová

Intelektuálny koncert priniesla Debris Company s inscenáciou Únos Európy. Minimalistická scéna, dômyselné kostýmy, práca so svetlom, sláčikové kvarteto, tri vynikajúce tanečnice a žoviálny konferenciér. Nekonečnú riavu textu Petra Lomnického na tému rozpad Európy nie je možné ani potrebné vnímať v celku aj napriek tomu, že režisér Jozef Vlk a herec Marián Prevendárčik pridávajú textu množstvo vtipu. Hoci sa divák musel často chytať pomyselnej slamky, význam estetickej inscenácie je jasný. Táto loď sa potápa. Aj s nami.

Formálne klasickejšia, no tematicky príbuzná bola inscenácia Deň, keď zomrel Gott, Prešovského národného divadla . Autorka Michaela Zakuťanská a režisérka Júlia Rázusová ukazujú, ako to vyzerá, keď sa neusaditeľná generácia Y predsa len usadí. Hravá a akciami nabitá inscenácia ukazuje stretnutie dvoch sestier, ktorých životy sú diametrálne iné. Boj o prvenstvo, snaha nájsť svoje miesto na svete, nástrahy rodičovstva aj večný únik pred sebou kamuflovaný cestovaním.

Trojica obsahovo či formálne invenčných inscenácii našla svoj protipól vo veľmi konzervatívnych inscenáciách klasiky. Je paradoxné, že o obe sa postarali generačne najmladší tvorcovia. Ťapákovci Divadla Jána Palárika v Trnave v réžii Matúša Bachynca tému nijako nezosúčastňujú ani neposúvajú. Kultivovaná inscenácia s kvalitnými hereckými výkonmi je tak skôr inscenované povinné čítanie ako divadelný zážitok.

Divadlo Alexandra Duchnoviča festival navštívilo s dramatizáciou románu Fiodora Michajloviča Dostojevského Posadnutí. Dramatizácia sa sústredí len na základné prerozprávanie deja a vzťahov postáv bez väčšej ambície o rozvíjanie niektorej z mnohých tém, ktoré dielo ponúka. Ani špecifické živelné herectvo a poetika súboru nemohli vyvážiť jeho priamočiarosť a skratkovitosť.

Detskí diváci nie sú druhoradí

Je sympatické a nanajvýš dôležité, že festival každý deň ponúkal aj kvalitné inscenácie pre detského diváka. Viaceré z nich mohli očariť aj dospelých. Príkladom sú Zhavranelí, ktoré v Bratislavskom bábkovom divadle naštudoval Peter Palik a Tracyho Tiger z Bábkového divadla Žilina v réžii Kataríny Aulitisovej. Zhavranelí ponúkli nevšednú až mystickú atmosféru predkresťanského sveta a sú dôkazom, že inscenácia pre deti nemusí diváka podceňovať. Témy ako obeta či smútok dokáže tlmočiť aj v nepatetickej podobe.

Svojrázny prístup prejavila Katarína Aulitisová v inscenácii Tracyho Tiger. Režisérka využíva prvky tieňového divadla a projekcie, mnohonásobne zdvojuje postavy a dáva príležitosť pre vlastnú interpretáciu známej novely o láske a odvahe.

Festival Dotyky a spojenia už po trinásty raz hodnotil jeden rok slovenského divadla. Intenzívny týždeň priniesol 28 inscenácií z 26 divadiel, odborné diskusie, pouličné divadlo aj koncerty. Hoci uplynulá sezóna nepriniesla žiaden divadelný šok či výrazný posun, bol to rok silných tém a kvalitných hereckých výkonov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Martin #Dotyky a spojenia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk