Róbert Mankovecký: Pri hudbe si neodpočiniem

Napriek tomu, že hudba ho živí, nepočúva ju. Najlepšie si oddýchne v aute pri hovorenom slove alebo pri cestovaní. Nemá rád standing ovation ani muzikály bez orchestra. Občas si ho pomýlia s bratom Petrom a jeho tvorbu zasa, naopak, pripíšu bratovi. Dramaturg a autor scénickej hudby Róbert Mankovecký.

23.07.2017 16:00
Róbert Mankovecký Foto: ,
„Nie som herec, hrám vtedy, keď na javisku hrá muzika,“ hovorí Róbert Mankovecký.
debata

Hráte na gitaru aj klavír. Ktorým nástrojom ste začínali?

Asi v desiatich som začal hrať na gitare v Základnej umeleckej škole v Zlatých Moravciach. Preto, že gitaru sme mali doma. Hrával na ňu otec a popritom spieval. Pridal sa ku mne aj môj brat Peter, mladší o tri roky. Neskôr som začal hrať aj na klavíri. Na gymnáziu som spieval v zbore, kde som sa po prvý raz stretol s viachlasným spevom, s polyfóniou, s renesančnou a barokovou muzikou.

Mali ste na strednej škole svoju kapelu?

Aj tým som si prešiel. Hral som rôzne žánre – folk, rock, ale rovnako ma už v tom čase zaujímala vážna hudba.

Počúvate vážnu hudbu aj dnes?

Nepočúvam ju často a už vôbec nie v aute. Pretože sa jej veľmi veľa venujem, je to moja profesia. V aute mám naladené stanice s hovoreným slovom. Niektorí ľudia počúvajú hudbu pri zaspávaní, to by som nedokázal. Hudbu nepovažujem za relax. Neoddychujem pri nej, ale rozmýšľam nad ňou. Samozrejme, neodstrihávam sa úplne od hudby. Ak sa mi niečo páči alebo ma niečo zaujme, vypočujem si to. Neviem ani preferovať štýl hudby. Idem na džezový koncert, pozriem si Deep Purple alebo premiéru Pucciniho. Pri vnímaní hudby nevidím rozdiel medzi Deep Purple a Puccinim. A mio babbino caro, ária z opery Gianni Schicchi má pre mňa rovnakú hodnotu ako Smoke on the Water. Je to možno barbarské, čo som povedal, ale v zážitku to môže byť rovnaké.

Vie vás hudba aj rušiť?

Samozrejme, veľmi. Preto sme vyšli von z tejto kaviarne a sadli sme si na terasu. Reproduktory v podnikoch nevypínam, ale často prosím čašníkov, aby hudbu stíšili. Režisér Roman Polák, s ktorým sme mali v jednom martinskom bare debatovať o práci, zrušil vystúpenie miestnej kapely. Bolo to pred pätnástimi rokmi a dal im sto korún, aby nehrali.

Pri čom si najviac oddýchnete?

V prírode, v záhrade a cestovaním po miestach, ktoré som ešte nevidel. Minulý rok som bol v Japonsku, o mesiac ma čaká cesta do Číny.

S bratom Petrom vás spájala nielen hudba, ale aj divadlo…

Na gymnáziu som hral aj amatérske divadlo v dvoch súboroch. Jeden viedla učiteľka ruštiny a druhé, Divadlo za múrom, založil môj brat s Milošom Laukom. Bolo to trošku avantgardnejšie divadlo poézie.

Tam sa začínalo vaše herectvo?

Neviem, či som ja herec. Hrám vtedy, keď sa hrá na javisku muzika. Som divadelný dramaturg a zároveň skladám hudbu. Herectvo vyštudoval brat. Napriek tomu na javisku nemám trému, len mierne chvenie pred premiérou, keď sa bojím, ako vypáli celé predstavenie. Začiatkom júla nás čaká v rámci Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade štrnásť predstavení hry Komédia omylov. Počas premiéry budem mať slabé chvenie, ale potom sa už budem zabávať.

Rovnako ako v predstavení Večer trojkráľový aj tu hráte na klavíri?

Máme elektrický klavír vsadený do tela normálneho pianína, ktorého repliku práve vyrábajú v dielňach. Skutočné pianíno je v týchto podmienkach problematické. Pred troma rokmi sme kúpili dve krídla, ktoré sme nechali medzi jednotlivými predstaveniami na Hrade zabalené v igelite. Prišli však japonskí turisti, nafotili sa s krídlom, ale igelit nedali naspäť. Dážď znehodnotil klaviatúru, ktorá vo vlhku napučala. Museli sme nástroje vyhodiť.

„Aby som nezabudol noty, hrám z hlavy,“ vraví... Foto: Braňo Konečný
Róbert Mankovecký „Aby som nezabudol noty, hrám z hlavy,“ vraví Róbert Mankovecký. Na snímke v inscenácii www.narodnycintorin.sk.

Váš profesionálny život je spätý s hudbou. Prečo ste si vybrali štúdium filmovej a divadelnej vedy na VŠMU?

Scénickej hudbe som sa v amatérskych podmienkach začal venovať už na gymnáziu. Veľmi som túžil ísť na konzervatórium. Rodinný známy z brandže ma však presvedčil, že po gymnáziu by to bol krok späť a hudbu budem môcť robiť aj ako dramaturg. Za príklad mi dával Jara Filipa. Vyskúšal som to a môžem povedať, že mal pravdu. Na škole som bol v komunite podobne naladených ľudí, rozprávali sme sa o umení, o divadle a filme. Už tam som začal spolupracovať s režisérmi, čo plynulo prešlo do praxe.

Bola to teda dobrá voľba?

Určite. Lepšia ako konzervatórium, po ktorom bolo treba aj tak ísť na vysokú školu. Alebo pri veľkom šťastí sa stať profesionálnym hráčom na hudobný nástroj. Keď však vidím, čomu sa venujú absolventi konzervatória… Je to katastrofa. Väčšinou sú z nich frustrovaní učitelia na základných umeleckých školách, ktorí učia malé deti hrať stupnicu a držať v rukách sláčik.

Vedia ľudia, čo robí autor scénickej hudby a dramaturg?

Vedia si predstaviť, čo robí autor scénickej hudby. Čo je úlohou dramaturga, vie však málokto. Často vysvetľujem ľuďom, čo sa za touto profesiou skrýva.

Diváci po predstavení zatlieskajú hercom, prípadne režisérovi. O tom, kto bol dramaturgom alebo autorom scénickej hudby, ani netušia. Nechýba vám uznanie?

Tí, čo si kúpia bulletin, si to tam prečítajú. V podobnej pozícii je aj režisér. Pokloní sa na premiére, a odchádza, na reprízach ho už nevidno. Klaňačku aj potlesk si užívam počas predstavení v martinskom divadle, kde hrám muzikanta za klavírom, či teraz na Bratislavskom hrade. Nemám rád standing ovation, ktorý sa stáva mechanickým. V niektorých divadlách diváci ešte ani netlieskajú a už stoja. Čím horšia, bulvárna inscenácia, tým skôr sa stojí. A keď to bude predstavenie naozaj dobré, čo urobíme?

Zdieľam s vami tento názor, ale z úcty k hercom, ktorým sa chcem za predstavenie poďakovať a nie pozerať sa na zadky divákov predo mnou, sa tiež postavím.

Ja ostávam sedieť. Vždy. Sú to moji kolegovia, a ja im rád vysvetlím, prečo. Väčšina z nich má taký istý názor ako ja.

Nočnou morou herca je, že zabudne text. Aká je tá vaša?

Že zabudnem noty. Aby sa tak nestalo, hrám z hlavy. Na poznámky a noty sa muzikant ľahko nafixuje. Počas inscenácie v Martine ma osvetľovač zabudol nasvietiť. Noty mi boli nanič, nevedel som ani kde mám klávesy. Nejako som to zahral. Preto sa učím väčšinu skladieb naspamäť.

Spomeniete si na svoju prvú autorskú skladbu?

Nepamätám si presne, možno to bola pieseň pre našu folkovú kapelu na strednej škole. V druhom ročníku vysokej školy sme robili predstavenie Najdúch. Úvodnú pieseň, by som vedel aj dnes zahrať, ale na text si už nespomeniem.

Majú vaše hudobné texty korene v poézii?

Nie. Básne som nikdy nepísal. Ani na gymnáziu, ani na vysokej škole. Nezačínal som žiadnou ľúbostnou poéziou. Začiatok môjho textárstva bol prozaický. Dostal som text k spomínanému Najdúchovi. Bol však zlý – bez nápadu, myšlienky a navyše nerytmický. Tak som ho prepísal. Odvtedy som napísal asi dvesto textov, k dvom muzikálom v prešovskom divadle som nerobil muziku, ale libreto.

Ako je to s textami pre deti?

Tie mám veľmi rád. Najviac som ich urobil do rozprávok. Teraz ich už nemám veľmi na kom testovať, lebo moje deti majú dvadsať a dvadsaťpäť rokov a vnukov ešte nemám. My dospelí si nepamätáme, čo sa nám v detstve páčilo. Platí zásada, že dieťa je naším rovnocenným partnerom. Netreba ho podliezať a myslieť si, že mu treba všetko po lopate vysvetliť. Divadlá, v ktorých sa táto zásada dodržiava, majú u detí úspech. Vyberáme si témy, pri ktorých to funguje. Aj preto sme pred časom v Martine siahli po autorskej rozprávke Muflón Ancijáš hudobníka Braňa Jobusa z Karpatských chrbátov, ktorý je také veľké decko.

V predstavení Večer trojkráľový na Letných... Foto: archív LSS
Róbert Mankovecký V predstavení Večer trojkráľový na Letných shakespearovských slávnostiach.

Čím je špecifická scénická hudba?

Je to špeciálna kategória hudby, ktorá sama osebe nemusí mať hodnotu. Môže ňou byť len jeden tón. Keby ste ho počúvali na koncerte tri minúty, určite by vám liezol na nervy. Scénická hudba nemusí existovať samostatne. Hoci v divadle skvelo funguje, na koncerte by mohla byť nudná až takmer nepredstaviteľná. Scénická hudba je hudba programová, podriaďuje sa istému programu, celku.

Ako sa rodí?

Vyberie sa titul, ktorého text si prečítam a v rozhovore s režisérom hľadáme možnosti, ako by mala hudba vyzerať. Niekedy niečo pripravím vopred, inokedy začnem pracovať až po prvých čítačkách, kde počujem, ako to znie v hereckej interpretácii. Inšpirujem sa scénou aj kostýmami. Do úvahy beriem aj pohyb hercov, to, ako ich na ktorom mieste javiska počuť. Iné je to v predstaveniach s pesničkami. Tie sa robia zvyčajne vopred.

Vymkne sa vám niekedy príprava hudby z rúk?

Často je to pokus – omyl. V hlave mi môže hudba znieť ideálne, ale kým ju nepočujem v celku na javisku s ľuďmi, vlastne neexistuje. Niekedy je pôvodný zámer úplne mimo.

Kto vás vie viac potrápiť – žijúci autor alebo režisér?

Autori nezvyknú zasahovať do hudby. Ešte sa mi to nestalo, na Slovensku to nie je zvykom. Zvykol to robiť Slawomir Mrožek. Známy poľský spisovateľ a dramatik vykrikoval z balkóna v Krakovskom divadle, že všetko je zlé, že herci zle hrajú a hudba sa nedá počúvať.

Pracujete nielen pre divadlá. Ako vzniká hudba pre rozhlasové hry, televízne inscenácie či televízne a hrané filmy?

Filmová hudba sa robí až na hotový film. Pri filme Muzika som však vopred skladal piesne aj scénickú hudbu. Chodil som do strižne s ponukou rôznych skladieb. Režisér Juraj Nvota na ne film strihal.

Ako ovplyvňujú vašu tvorbu iní skladatelia? Vstupujú vám do nej, otravujú vás?

Určite. Nerobím s tým nič, nechám to tak, nech do toho vstupujú.

Treba sa aj v scénickej hudbe vyvarovať plagiátorstva alebo tu platia iné pravidlá?

Nezaoberám sa tým. Čo keď štvorakordový postup ukradnem Haydnovi alebo Mozartovi, ktorí sú tristo rokov mŕtvi? Tam neplatí autorský zákon, skôr morálny. V tomto prípade však hudbu vlastne nekradneme, ale citujeme v našej verzii. Mozartovu Lacrimosu som odcitoval v divadle už zo dvadsaťkrát.

Má tvorba pre „shakespearovky” na otvorenom priestranstve, kde musíte rátať s echom, iné pravidlá?

Má. Pre Letné shakespearovské slávnosti som robil štyri predstavenia – Richarda III., Othella, Večer trojkráľový a teraz Komédiu omylov. V hre Dvaja páni z Verony som robil dramaturgiu a texty piesní. Muziku a réžiu robil môj brat. Komédia omylov v réžii Romana Poláka je ladená ako nemý film – klavír popisuje obraz – lyrické pasáže lyrizuje, dramatické dramatizuje. Niektoré časti sú popisné a prvoplánové. V inom kontexte by som sa hanbil za túto opisnosť, ale v Komédii omylov by ako zdroj komiky takáto hudba mohla fungovať. O pár dní sa dozvieme, či sme mali pravdu.

V predstavení Večer trojkráľový ste hrali v javiskovej kapele. Tú svoju – džezové kvarteto Džez Press Apple Band, ešte máte?

Nie, vlastne… Náš bubeník to definoval presne: Nikdy sme nevznikli, tak ani nemôžeme nikdy zaniknúť. Takže funguje. Nehrali sme už asi osem rokov, ale môžeme pokojne aj zajtra.

S hudbou pre aké predstavenie ste sa najviac potrápili?

Za takmer tridsať rokov som sa so žiadnou hudbou nejako príšerne netrápil. Trochu viac práce som mal so Cyranom, ktorého sme robili pre divadlo v Bialystoku v réžii Mariána Pecka. Rozpisoval som partitúry pre deväťčlenný orchester, skladal som asi dvanásť piesní. Predstavenie sa hralo aj v amfiteátri, kde bol šesťdesiatčlenný orchester. Kvôli vzdialenosti bola komunikácia komplikovaná. Pred šestnástimi rokmi ešte internet tak nefungoval.

Dnes by to bolo inak?

Keby sme to robili dnes, dvadsať minút by mi trvalo vymyslieť zmenu v partitúre, o minútu a pol by som mal z nej noty a dvadsať sekúnd by boli v pdf-ku a o ďalších tridsať sekúnd by ich mal poľský dirigent doma v počítači.

Inscenácia Štúrovci (koncert zrušený) získala... Foto: archív SKD Martin
Štúrovci koncert zrušený Jana Oľhová Inscenácia Štúrovci (koncert zrušený) získala Dosky 2007 za najlepšiu scénickú hudbu sezóny. Za mikrofónom Jana Oľhová.

Používate aplikáciu na zápis nôt?

Používam a neviem si predstaviť život bez internetu, lebo s väčšinou režisérov komunikujem prostredníctvom e-mailov, cez ktoré im posielam muziku. Dokonca aj s Ľubom Vajdičkom, ktorý mal teraz sedemdesiattri ro­kov.

V dnešnej dobe sa dá nájsť hudba ku krátkym filmom v rôznych databankách. Neoberá vás to o prácu?

Neberie nám to prácu. Nikto mi ešte nepovedal, že miesto mňa dal prednosť hudbe za 34 eur z databanky. Mám však kamarátov, ktorí sa takouto hudbou úspešne živia. Konkrétne jeden z Prahy skladá pre databanky hudbu k pornofilmom. A darí sa mu.

Opera vás nelákala?

Nie. Viackrát som dostal takú ponuku, ale zavrhol som ju. Myslím, že operu by som neurobil dobre. Narobil by som sa a s výsledkom by som nebol spokojný. Tým neodsudzujem operu, lebo na ňu rád chodím. Prednosť dám hudobnému divadlu so živou kapelou, aj pred naším muzikálom.

Čo vám prekáža na našich muzikáloch?

To, že v nich nehrá živý orchester. Rád si pozriem skutočné muzikály v Anglicku a v Amerike. Na Broadwayi som videl takmer všetky. My na takú produkciu nemáme prostriedky. Hudba v muzikáloch nesmie ísť z plejbeku, divadlo musí byť skutočné, musí to byť kumšt, umenie. A keď si nemôžeme dovoliť orchester, tak to radšej nerobme.

Pôsobíte v Bratislave aj v Martine. Ako delíte čas medzi tieto dve mestá?

Polovicu času som v Martine a polovicu v Bratislave. Keď brata prijali na vysokú školu, rodičia pochopili, že on ani ja sa do Zlatých Moraviec už nevrátime. V osemdesiatych rokoch sa presťahovali do bratislavskej Dúbravky. Som tu takisto doma ako v Martine.

Váš brat Peter, ktorý pred štyrmi rokmi umrel, sa takisto venoval divadelnej hudbe. Mýlia si vás?

Stáva sa to, ale nie často. Občas mi niekto povie Peter, v tlači nám zo päťkrát pripísali opačne tvorbu.

Čo všetko vás spájalo?

Detská izba. Povahovo sme boli dosť odlišní. Ja som bol pokojnejší, introvertnejší, on zúrivejší. Ja som bol lenivejší, pohodovejší, on nervóznejší, ale aktívnejší. V detstve aj v puberte sme mali veľa spoločných aktivít, stretli sme sa aj na škole.

Spolupracovali ste na nejakom projekte? V čom je vaša tvorba iná?

Na niekoľkých. Posledným bolo predstavenie Dvaja páni z Verony. Keďže bol v Bratislave, mal oveľa viac možností pracovať so živými muzikantmi a využil ich. Vytvoril si orchester, kde mal zaujímavých hráčov zo školy a zo Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Nahrali mu veľa muziky. Ja som bol odkázaný na synťáky, počítače a živých sólistov – huslistov a klarinetistov. Viac som si nemohol dovoliť. V Martine neboli.

Rozprávali ste sa o práci?

Často. Počas prípravy hudby k Cyranovi som časť rozpisov pre orchester robil s Petrom. Aj preto, že už mal skúsenosť s Cyranom, ktorého robil s Milanom Lasicom.

Róbert Mankovecký

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Róbert Mankovecký

Narodil sa 15. mája 1965 v Zlatých Moravciach. V roku 1990 absolvoval Filmovú a divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave. Od roku 1991 pracuje ako dramaturg v Slovenskom komornom divadle v Martine. Okrem toho sa venuje scénickej hudbe. Je autorom hudby k 230 inscenáciám v slovenských (SND Bratislava, MDPOH Bratislava, Astorka, Trnavské divadlo, DAB Nitra, SKD Martin, MD Žilina, DJGT Zvolen, DJZ Prešov, DAD Prešov, ŠD Košice, Thália Košice, Spišské divadlo, BDNR Banská Bystrica, Bratislavské bábkové divadlo, Divadlo Ludus, BD Žilina) aj zahraničných (Česko, Poľsko a Srbsko) divadlách. Tvorí hudbu pre televízne inscenácie, filmy, televízne aj rozhlasové hry. Za svoju prácu získal niekoľko ocenení – Cenu ministra kultúry 2006 za dramaturgiu a hudbu k divadelnému projektu Štúrovci (koncert zrušený), Divadelné ocenenie Dosky 2007 za najlepšiu scénickú hudbu sezóny 2006/2007 k inscenácii Štúrovci (koncert zrušený) ako spoluautor hudby (s Milom Kráľom a Ondrejom Kovaľom), Dosky 2013 za najlepšiu scénickú hudbu sezóny www.narodnycintorin.sk spolu s Danom Heribanom a Marekom Geišbergom a cenu Slnko v sieti 2008 za najlepšiu hudbu k filmu Muzika.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #dramaturgia #Slovenské komorné divadlo Martin #Róbert Mankovecký #scénická hudba