Vo svojich hrách však paradoxne zbavoval pozlátky ten najväčší mýtus, aký si jeho krajina vybudovala. Americký sen a rodina ako jadro zdravej a prosperujúcej spoločnosti sa pod jeho perom drobili na maličké kúsky, jednotlivcov, ktorí si musia pod ťarchou reality pripustiť, že vo svojom ťažení za šťastím neuspeli. Jeden z najväčších súčasných amerických dramatikov Sam Shepard zomrel minulý štvrtok vo veku 73 rokov.
Shepard nikdy nebol klasickým komerčným dramatikom. Jeho štýl prepájajúci surrealistické a experimentálne prvky s častými odkazmi na populárnu kultúru, fantazijnosť premiešaná s temným, občas trochu znepokojivým obrazom Ameriky 60. a 70. rokov bol pre konzervatívneho milovníka divadla skutočnou skúškou. Sterilný formalizmus mala totiž prevýšiť číra kreativita a spontánnosť, tvrdil Shepard silne ovplyvnený generáciou mladých umelcov, najmä bítnikov, ktorí sa začali koncom 50. rokov zoskupovať v newyorskej štvrti Greenwich Village. Rovnako ako v kultovom diele Jacka Kerouaca, aj on najradšej tvoril na ceste, a to doslova – kým jednou rukou držal volant, druhou si písal poznámky.
Na začiatku kariéry nemal dramatické vzdelanie a vo svojej tvorbe sa nesnažil nikoho napodobňovať. Aj preto si podľa vlastných slov vybudoval osobitý rukopis. "Nemal som pre divadlo žiadne predpoklady, výnimkou je pár hier, v ktorých som účinkoval. No svojím spôsobom to pre mňa bolo lepšie, pretože som nemal ani len tušenie, ako vyformovať dej na niečo, čo vidia diváci. Takzvaná originalita mojich raných prác vlastne pochádza z ignorancie,“ povedal Shepard v roku 1980 pre New York Magazine. V tom čase už išlo o etablovaného amerického dramatika, ktorý si mierne zveličovanie predsa len mohol dovoliť. Napriek tomu ho však mnohí kritici prirovnávajú k Samuelovi Beckettovi a o jeho ranej tvorbe hovoria ako o absurdnej dráme na americký spôsob.
Od experimentu k realizmu
Rodák z Illinois svoju rodinu opustil už ako tínedžer. Ako neskôr priznal, dôvodom bol alkoholizmus jeho otca, ktorý výrazným spôsobom ovplyvnil aj jeho najznámejšie diela. Po jeho príchode do New Yorku v roku 1963 sa pripojil k divadelnému hnutiu Off-Off-Broadway, ktoré uvádzalo nezávislé produkcie. Po hrách pôvodných autorov bol vtedy veľký dopyt. Prvé jednoaktovky – Cowboys a The Rock Garden (Skalka) – napísal už v roku 1964, celovečerný debut La Turista prišiel v roku 1967. Jeho najzásadnejšie diela však napísal až o dekádu neskôr. Hra Curse of the Starving Class (Prekliatie hladujúcej triedy, 1976) znamenala menší odklon od voľnejších experimentálnych techník a do Shepardových diel sa tak začal prikrádať trpký realizmus. V tomto trende pokračoval aj vo svojom najznámejšom diele Buried Child (Pochované dieťa, 1978), ktoré mu prinieslo medzinárodný úspech.
Rozpad tradičných amerických hodnôt, základných pilierov, akými sú rodina a otec ako jej strážca a živiteľ, incest, dezilúzia… Sam Shepard v hre Buried Child ukázal ľuďom Ameriku, od ktorej by najradšej odvrátili zrak, no dokonale odrážala frustráciu, ktorá v tom čase postihla americký vidiek. Za postmoderné stvárnenie rodinnej drámy získal Shepard v roku 1979 aj Pulitzerovu cenu. V ten istý deň mu paradoxne producenti oznámili, že hra končí. V roku 1996 sa však dočkala uvedenia na Brodwayi, za ktoré bola nominovaná na päť cien Tony. Minulý rok, o dvadsať rokov neskôr, hru opäť oživili na scéne Off-Broadwaya. V hlavnej úlohe otca sa objavil herec Ed Harris. "Vzťahy sú naozaj hlboké. Je tam veľa z histórie, ale aj mnoho vtipu, no poriadne čierneho. Dúfate, že tam prinesiete trochu ľahkosti. Nie je to melodráma ani snaha niekoho zavaliť emóciami. Je to o snahe zistiť, kto ten muž skutočne je,“ povedal minulý rok pre New York Times Harris.
Sám Shepard radil Buried Child spoločne s hrami Curse of the Starving Class a True West (Kovbojka ako delo, 1980) do tzv. rodinnej trilógie. Niektorí kritici do nej začleňujú aj hry Fool for Love (Posadnutí láskou, 1983) a A Lie of the Mind (1985).
Terapia písaním
"Spontánnosť ranej tvorby bola v rámci jeho rodinných drám nahradená skúsenosťou z neskoršieho štúdia drámy. Začal uvažoval o tom, ako príbeh vystavať, snažil sa vychádzať z mýtov, známych príbehov či archetypov,“ tvrdí Juraj Šebesta, ktorý preložil niekoľko Shepardových hier do slovenčiny, "rodinné hry zvykol prepisovať aj desať či viac razy. Už to nebolo také jednoduché ako pri jeho krátkych hrách, ktoré, podľa svojich slov, zvykol vytvoriť za jeden večer. Silno ho ovplyvnil vzťah k otcovi. Išlo o paralelu k antickej dráme. V hrách sa v podstate snažil vyrovnať so svojimi osobnými traumami.“
Shepard nebol len dramatikom, ale aj hercom, spisovateľom a hudobníkom. Počas svojej kariéry hral v desiatkach filmov, najčastejšie vo westernoch, a za hlavnú rolu v dráme z vesmírneho prostredia Správna posádka (1983) bol nominovaný aj na Oscara. Naposledy sa ako herec predstavil v seriáli Bloodline televízie Netflix. Čo sa týka hudobného pôsobenia, vydal 11 albumov a spolupracoval tiež s hudobníkmi ako John Cale či Patti Smithová, s ktorou prežil aj krátku aféru.
"Vždy ho zaujímali aj iné žánre, najmä hudba. Jeho rané hry sú hudbou ovplyvnené akosi nevedome, neskoršie už vedome. Bol to rocker, inšpirovala ho americká tradícia na čele s Bobom Dylanom. V Londýne sa chcel zapojiť do tamojšej hudobnej scény, ktorá vtedy najviac prekvitala práve vo Veľkej Británii,“ tvrdí Šebesta. Shepard mal aj vlastnú kapelu The Holy Modal Rounders, s ktorou hrali psychedelický rock. Šebesta vidí isté podobnosti s jeho dramatickou tvorbou: "Jeho tvorba je v podstate psychedelickému rocku dosť podobná, aj ona občas ulietne od klasického rocku.“
