Začína hrať vo filme a usiluje o zmeny v oblasti baletu. Chce toto umenie posunúť organizačne, obsahom i žánrovo. Hovoria mu zázračné dieťa i zlý chlapec. Oboje v ňom je.
Na Slovensku ho ešte veľmi nepoznáme, ale svet baletu mu leží pri nohách. Sergej Polunin sa dostal na výslnie v Londýne, ale jeho príbeh sa začína na Ukrajine. Narodil sa v Chersone, v peknom prístavnom meste na Ukrajine, podobnom Odese. V ich rodine sa hovorilo po rusky a rodičia boli veľmi cieľavedomí. Najmä mama chcela, aby zo Sergeja niečo bolo. Ukázalo sa, že chlapec má priam božský talent na balet a mama tento dar podchytila.
Začala sa správať ako tie tvrdošijné mamičky, ktoré celý svoj život a energiu obetujú deťom a ich talentu. Je to drezúra pre deti aj rodičov, ale niekedy sa to oplatí. Vypiplala hviezdu, ale Sergej Polunin je aj veľmi zaujímavý človek. Malý Sergej bol teda zázračné dieťa a dostal aj dobrú školu. Študoval tanec a choreografiu v Kyjeve a potom študoval v Londýne na Royal Ballet School. Asi aj vďaka tomu, že vyrástol z dvoch rôznych kultúr, je zvláštne „namiešaný“, cítiť z neho napätie medzi tými dvoma skúsenosťami a vďaka tomu akoby bol dupľovane vitálny. Je však aj dupľovane nepokojný. Stále vymýšľa.
Foto: David La Chapelle
Obetavá rodina
Sergej sa narodil v roku 1989, keď sa celkomzmenil svet, rozpadol sa Sovietsky zväz a aj pred jeho rodičmi sa objavili nevídané možnosti. Každý z rodiny sa nejako zapojil do toho, aby sa Sergej v tom novom svete uplatnil. Otec Vladimír a babka išli pracovať do zahraničia, mama Galina sa podujala na najťažšiu úlohu: dozerala na syna a potom, keď mal trinásť, cestovala s ním do Londýna, aby ho prihlásila na Kráľovskú baletnú akadémiu. Nielenže ho prijali, ale stal sa aj najlepším žiakom a neskôr najmladším sólistom, najmladším šéfom, najväčšou hviezdou. Bol bez konkurencie a mal len niečo vyše dvadsať. Dnes má Sergej Polunin 27 rokov a dosiahol všetko, čo sa v jeho profesii dosiahnuť dá. Pre umelca môže byť takýto úspech aj vražedný. A to je ďalšia časť Poluninovho životného príbehu. Čo s načatou slávou?
Film o zabudnutom
Sergej Polunin je totiž taký úspešný, že sa už na vrchole začal nudiť. Na ťažké začiatky už zabudol. Veď si len predstavme sovietsku mamičku, ktorá nevie po anglicky – a syn tiež – ako príde z Ukrajiny do veľkého sveta a snaží sa tam svoje dieťa umiestniť. Navyše – nemôže tam s ním zostať, a tak musí chlapca opustiť.
Sergej bol hodený do vody a musel sa do nových podmienok – a do celkom cudzieho sveta – začleniť. Životopisný film Tanečník (Dancer), ktorý sa bude 26. a 27. septembra na Poluninovom predstavení v SND premietať, to zaznamenáva. Divák so Sergejom cíti a musí ho obdivovať. Bol to citlivý chlapček, ktorý túžil po domove, chcel byť s rodinou, smútil za nimi, ale práve odtiaľ dostal ďalšiu ranu. Rodičia sa rozviedli, rodina sa rozbila. Polunina sa to mimoriadne dotklo, ale nachádzal si citové väzby v škole a v tanečnom prostredí. Vo filme to všetko je.
Sám tanečník sa v tlači vyjadril, že do príprav ani realizácie filmu nehovoril. Sám bol potom, keď ho po prvý raz videl, prekvapený, čo tam všetko je. Vraj o snímkach z detstva ani nevedel, nepoznal ich, netušil, že vo filme budú a vraj ho to tak rozrušilo, že až nevdojak stisol človeka, čo vedľa neho sedel. Cez film diváci spoznajú aj Poluninových rodičov, aj kamarátov, aj jeho partnerku baletku Natáliu Osipovovú, ktorá je tiež svetoznáma.
Otupno na vrchole
Sergej sa teda dostal na špičku, bol miláčikom publika, ale všetko sa stále opakovalo. Začal sa nudiť. On sám hovorí, že pri tanci sa správa intuitívne, nemá rad nacvičené kreácie, vraj aj sám seba musí stále prekvapovať a tú istú rolu tancuje zakaždým trocha inak. Aj pri týchto tvorivých prístupoch mu však začalo byť tesno. Všetko mu išlo ľahko, potlesky v divadle boli dlhé, ale aj tak v tomto spôsobe života a práce už nenachádzal zmysel. Nechcelo sa mu každý večer „hopkať“ v tých istých predstaveniach. To, čo by bolo pre niekoho neuveriteľným šťastím – excelovanie v londýnskom kráľovskom balete – jemu bolo málo.
Najprv nevedel, ako z toho. Potom začal „vyrývať“ a vymýšľať. Vtedy získal povesť „zlého chlapca“, chuligána. Chodil po nočných kluboch, provokoval s drogami a jednoducho – nevmestil sa do kože. Paradoxne sa to aj na jeho koži prejavilo – narobil si britvou jazvy na hrudi a potom ich doplnil tetovaním. Vyzerá to ako absurdné správanie, ale dá sa to dešifrovať aj ako túžba po niečom ozajstnom, čo sa dosahuje s námahou a chlapsky, čo chce výdrž a hrdinstvo. Jemu šlo všetko tak ľahko!
Čo vlastne vydrží? V tlači odpovedal na otázku ruského novinára o jazvách, že by ich radšej získal v ozajstnom boji. Našťastie, Polunin si našiel nové „bojiská“, má sa kde realizovať a o čo snažiť. Chce prekonávať stereotypy v baletnom umení a začal to robiť systematicky pomocou tzv. Poluninovho projektu. Pokiaľ ide o tetovanie, okrem toho, že je to dnes v móde, Polunin si s kamarátom založil na okraji Londýna tetovacie štúdio. Zrejme má obrázky odtiaľ a možno aj ako reklamu. Okrem iného má na chrbte jednej ruky vytetovaný erb Ruska a na druhej ruke erb Ukrajiny. Znak Ruska si vraj rozškrabal. Išlo asi o protest, ale vcelku je Polunin v oblasti politiky skôr posol mieru a zmierovania. Hovorí, že by bol rád, keby medzi oboma krajinami, ktoré sú jeho vlasťou – Ruskom a Ukrajinou – boli zasa priateľské vzťahy. Vyjadril sa, že kvôli tomu využíva aj svoj vplyv, lebo ako umelec pozná veľa vplyvných ľudí osobne. V dnešnom ignorantskom svete to asi veľmi nezaváži, ale vďaka aj za tú snahu.
Kamaráti z podsvetia
Polunin tvrdí, že má rád svet na pokraji legálneho a ilegálneho, sám by vraj síce zákon neporušil, ale zaujímajú ho ľudia, ktorí to robia. Považuje ich za dobrodruhov a to ho púta. Aj černošský kamarát, s ktorým založil tetovacie štúdio, je vraj z londýnskeho podsvetia… Asi ho láka aj voľnosť a sloboda tohto sveta, v balete si toho asi veľmi neužil. A on je voľnomyšlienkarská duša! Napríklad nerád plánuje. Vraj keď si človek na tri roky dopredu život naplánuje a zaplní si diár, život potom nemá priestor, aby dotyčného niečím prekvapil. On si ten priestor ponecháva a život ho prekvapuje. Keď už nevedel, kadiaľ ďalej, objavil sa v jeho živote film.
Pred kamerou je šťastný
Polunin dospel vo svojej otrávenosti až tak ďaleko, že z kráľovského baletu odišiel, pôsobil potom istý čas aj v Rusku. Hľadal, až natrafil na fotografa filmára Davida La Chapella, ktorého nadchol. Tak vzniklo video na Hozierovu pieseň Take me to church…
A čuduj sa svete – tento krátky filmík celkom zmenil Sergejov život. Prekročil vďaka nemu prah baletného sveta a získal množstvo fanúšikov – na internete má video vyše 21 miliónov kliknutí. Tanečník sa teší, že odvtedy ho poznajú na každom večierku aj v Los Angeles a všetci sa mu prihovárajú. Je hviezda ako hollywoodski herci. A dúfa, že bude aj tak zarábať, lebo dôvod nespokojnosti s účinkovaním v balete bol aj neadekvátny plat. Nevystačilo by to vraj – a to za celý život – ani na vlastný byt v Londýne. (Polunin hovorí o balete ako o baletnom priemysle, kde samotní tanečníci sú „utláčaní“.)
Jeho sny sa, zdá sa, naplnia. Netrvalo dlho a Polunin získal ponuku do filmu. Už túto jeseň bude mať premiéru nová verzia filmu Vraždy v Orient Expresse, kde hrá významnú úlohu po boku Penelope Cruzovej, Judi Denchovej, Michelle Pfeifferovej, Johnnyho Deppa, Williama Dafoea a ďalších. Keď sa ocitol na natáčaní s týmito ľuďmi, bol vraj z toho hotový. Hranie mu ide, lebo používa svoju osvedčenú metódu intuície, reaguje na spoluhráčov a všetko vycíti. Podstúpil aj konkurz, ale tam sa mu to nepáčilo – skúšanie sa dotklo jeho samoľúbosti, ale nakrúcanie už bolo dobré a má aj ďalšie ponuky.
Mieni sa už venovať najmä herectvu. Asi to však len tak hovorí, nie je možné, že by balet opustil celkom. Veď má plány aj v balete. Chce spojiť dramatické a tanečné umenie. Tanečník Baryšnikov uviedol na scénu básnika Josepha Brodského a Poluninovi sa to páčilo. Na balete vraj ľudia tlieskajú až štyridsať minút, a na dráme len zatlieskajú a dosť. Chce robiť také predstavenia, kde by bol balet hraný ako dráma. Aj taký baletný film by chcel vytvoriť, kde by nešlo len o sfilmovanie baletného predstavenia, ale balet by sa špeciálne tvoril pre film. Sú to pekné plány. A svedčia o tom, že zlý unudený chlapec je nabitý energiou a ušľachtilými predstavami.
