Postavu katolíckeho disidenta v hre Ľubomíra Feldeka Nepolepšený svätec hrá s takou vervou, až sa diváci boja, že sa doláme.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Stačilo vám leto, aby ste sa zotavili zo skúšania tohto ťažkého partu? Budete si pamätať rozsiahlu rolu Silvestra Krčméryho? A bude sa vám chcieť zasa tak presvedčivo trpieť a padať, alebo to bolo len kvôli premiére?
Neviem inak hrať – len naplno. A pri takejto postave a príbehu sa to ani inak nedá, a aj preto si vybrali mňa. Ľudia sa ma pýtajú, či Krčméryho musím hrať tak autenticky. Ľutujú ma, keď padám pri výsluchoch a bitkách na zem. Boja sa, že ma to bolí, ale mne to padanie neprekáža. Všetky tieto fyzicky náročné situácie zvládam aj vďaka mojej minulosti. Bol som totiž športovec, futbalista, a keď som hral futbal, tak som neustále padal alebo som sa inak potýkal s okolím. Pri tréningoch a aj zápasoch hráč dá telu zabrať, vďaka tomu som si vytvoril akýsi pancier. Keď športovec často padá, zrazu to ani necíti. Vždy keď robím divadelné predstavenie, najmä ak robím s režisérom, ktorý ma nepozná, hovorím, nech zo mňa vytrieska čo najviac. Som ochotný po fyzickej stránke skúsiť čokoľvek, lebo som pripravený. Preto hrávam také ťažké charaktery, a to nielen po psychickej stránke. Celkovo si myslím, že na slovenskej scéne chýba viac pohybu a chýbajú komplexne pripravení herci.
Je to padanie opodstatnené? Vraj ste sa ako Krčméry poriadne poudierali?
Je to tak. Mám menšie zdravotné problémy – ľavé koleno je celkom rozbité, lebo som naň spadol počas skúškového obdobia tisíckrát. Mám vyvrtnutý členok a taký silný výron, že mi ho chceli aj operovať. To mám tiež z predstavenia, a kopec ďalších odrenín. Nehovoriac o tom, ako som zasiahnutý vnútorne životom tohto človeka!
Katolík Krčméry mal silnú vieru – vraj vďaka nej necítil bolesť pri mučení vo väznici. Okúsili ste v úlohe aj niečo také?
Režisér Kamil Žiška nám povedal vetu, ktorá mi veľmi pomohla: Každý človek má v sebe istý bod, kam zlo neprenikne, a je už jedno, v akej podobe. Od toho som začínal pri budovaní postavy. Nevedel som si ale spočiatku predstaviť, že by mňa, 27-ročného človeka – on mal vtedy tiež toľko – zavreli na tri roky do vyšetrovacej väzby. V dnešnej dobe môžeme byť v cele predbežného zadržania najviac 48 hodín, bez jedla, pitia, telefónu, ale on bol v podobných podmienkach tri roky. Akú mal tento mladý človek motiváciu, že to vydržal? Dosť dlho mi trvalo, kým som ho pochopil, a musel som si aj priznať, že by som to asi nezvládol. Nehovoriac o tom, že u takéhoto človeka sa ťažko hľadá jeho zraniteľnosť, čo je bezpodmienečné pri budovaní akejkoľvek postavy.
Foto: Braňo Konečný
Priznali by ste sa, hoci nevinný? Popreli by ste svoje presvedčenie?
Ako sa dá za seba zaručiť? Veď človek dnes dostane teplotu a už nevie normálne fungovať, nemá silu! Krčméry bol vystavený najväčšiemu možnému útlaku a týraniu v neľudských, ba až zvieracích podmienkach, a predsa všetko dokázal prekonať. Najväčšiu silu mu dával Boh. Tak som to napokon pochopil. Aj ja som veriaci.
Kto vám viac hovoril do postavy? Režisér Žiška alebo autor Feldek?
Táto hra je výnimočná aj v tom, že nás je veľmi málo – či už na javisku, alebo v pozadí. Vďaka tomu, že sme boli malá skupinka, veľa sme sa rozprávali a naozaj do poslednej chvíle sme hru spoločne budovali. Pre mňa má hra viac zvláštností: Je to jedna z najväčších postáv, čo som hral, paradoxne na najmenšom priestore, v akom som kedy hral. Ale pre istú dávku interakcie je priestor ako stvorený pre našu hru. Táto postava je výnimočná aj v tom, že nie je fiktívna. Je to človek, ktorý naozaj žil, a to bolo pre mňa tiež nezvyčajné. Predstavoval som si, že do divadla príde Krčméryho rodina, priatelia, kolegovia alebo ľudia, ktorí ho poznali, a že ja budem zrazu akosi „od veci“. Viete, čo mi veľmi pomohlo? Rozhovor s mojím otcom.
Otec ho azda tiež poznal?
Nie, ale je to umelec, choreograf. Po rozhovore s ním a po prečítaní knihy o Krčmérym Pravdou proti moci som krôčik po krôčiku tento osud spracovával. A musím zopakovať, že to bolo aj za pomoci Ľubomíra Feldeka, Kamila Žišku, dramaturga Petra Kováča, ale aj s prispením scénografa Petra Janků a môjho hereckého kolegu a bývalého spolužiaka Riša Autnera. Zišiel sa veľmi silný tím. Hovoril som dramaturgovi aj režisérovi, že ja nie som hlúpy, ale keď ich počúvam, vidím, že hlúpy som. Čo oni všetko vedia napríklad o Biblii! Matej, to je dobre, že si hlúpy – povedal mi na to dramaturg – len počúvaj a nasávaj informácie, pýtaj sa a všetko bude dobré. Bola to spoločná práca, výnimočná pre mňa aj v tom, že to bola prvá postava, ku ktorej som si dal niečo poradiť aj od otca. A výnimočne som prijímal názory aj od iných ľudí.
Váš otec je významný choreograf, mama tanečnica, brat Michal je muzikant v známej skupine Mafia Corner a sestra Zuzana je herečka. Ako to, že s takouto rodinnou tradíciou ste chodili na strojársku priemyslovku a hrali ste profesionálne futbal?
S odstupom času zisťujem, že aj futbal je umenie. A vôbec – šport ako taký. Ale keďže od maličkého malička som vyrastal pri rodičoch v divadle, nebola to až taká obrovská zmena prejsť zo športu k divadlu. Brat aj sestra chodili na konzervatórium a neskôr na VŠMU, no ja som už na základnej škole začal s futbalom. Mal som super rodičov, vôbec mi nebránili v rozhodovaní. Keď som začal športovať, nechal som husle aj výtvarnú. Na strednej priemyselnej škole v Prešove boli športové triedy, a tak som tam išiel. Mal som ekonomickú špecializáciu, takže to nebola celkom „strojarina“, a mal som tréningy počas školy. Nonstop som trénoval. Od rána do večera. A nebol som iba prešovský futbalový odchovanec. Za tú „krátku kariéru“ som prešiel celý svet – hral som v Manchestri City, v Udinese Calcio, hral som v AlbinoLeffe, takisto v Taliansku. Jeden rok – v mládežníckom veku – som dokonca hrával za 1. FC Brno a navštevoval som vtedy aj základnú školu v Brne. Vždy som sa nejakým spôsobom vracal na Slovensko, ale bol som tu sklamaný podmienkami a korupciou vtedajšej doby. Svoju aktívnu hráčsku kariéru som ukončil v Českých Budějoviciach.
Foto: Pravda
Napokon ste sa začali hrať radšej divadlo. Nie je veľký rozdiel medzi príjmami v športe a umení?
Nebohý Peter Mankovecký mi ako prvákovi na VŠMU povedal, či som sa zbláznil, ak som z Manchestru City a ďalších veľkoklubov prišiel na VŠMU. Vraj ani za tridsať rokov kariéry v SND nebudem mať taký plat ako osemnásťročný futbalista. Či si to nechcem ešte premyslieť… Už keď som prišiel na prijímačky na VŠMU a oznámil som komisii, že študujem strednú strojnícku priemyslovku a že som profesionálny futbalista, Milka Vášáryová sa opýtala: Chlapče, čo ty tu robíš? A prijala ma do ročníka.
Čo na ňu tak zapôsobilo?
Asi má rada futbalistov! Ale vážne: Mal som výhodu oproti tým, čo prichádzali z konzervatórií. Oni už mali zlozvyky a ja som prišiel taký, ako ma futbalový pánboh stvoril: Robte si so mnou, čo chcete. Asi z 370 uchádzačov som skončil prvý so stratou jedného bodu. Pre istotu som im teda volal, či sa nepomýlili. Potom som sa zamiloval do tohto povolania.
Foto: Divadlo Ludus
Hrávate ešte futbal?
Snažím sa hrať každú nedeľu s Mufuzou (Mužstvo futbalových zázrakov), ale to je skôr rekreácia.
Pokiaľ ide o repertoár, vyskúšali ste si už všeličo, ale stelesnili ste aj národných hrdinov. Pri príležitosti dvestého výročia narodenia Jozefa Miloslava Hurbana (bolo v marci), ste hrali aj tohto revolucionára, prvého predsedu SNR. Čo to s vami robí? Prečo si vás režiséri vyberajú na úlohy revolucionárov?
Moja super priateľka a skvelá herečka Tánička Radeva ma volá Che Guevara, tak možno preto. Ale nie, je to veľmi zaujímavá skúsenosť. Aj Krčméry, aj Hurban ma veľmi obohatili, ale repertoár mám pestrý. Hrám rôzne úlohy. Herecký život, ale aj ten môj, mi napríklad zmenila postava Chrisa v inscenácii Zabijak Joe v divadle Aréna alebo aj postava Luciena de Rubempre v Lesku a biede kurtizán tiež v spomínanej Aréne.
Vy ste nedokončili štúdium na VŠMU, divadlo ste zanechali. Ako ste sa potom vrátili?
Ja som z VŠMU odišiel v treťom ročníku. Od začiatku štúdia ma totiž pozývali hrať do rôznych divadiel či filmov, a to v škole nerobilo dobrú krv. Jedného dňa som sa teda vrátil do Prešova a chcel som možno aj pokračovať vo futbale. Zrazu ma ale zavolali do Divadla Ludus, aby som prijal úlohu otca rodiny v hre Juraja Šebestu Pozor, dobrý pes!
A potom už prišla tá prelomová úloha, ktorá vás vrátila k herectvu definitívne?
Áno, prišla ponuka z Arény od Juraja Kukuru, aby som hral postavu Chrisa v hre Tracyho Lettsa Zabijak Joe. To mi zvrtlo osud. Je to takisto jedna z najväčších a „srdcových“ postáv, čo stvárňujem. Život mi ale otočila aj spolupráca so svetovým režisérom Dinom Mustafičom. Pracoval som s ním na začiatku minulej sezóny na hre Pavla Weissa Zo života ľudstva. Dino nepoznal môj príbeh, len sa čudoval, že nemám vysokú školu. U nich v Sarajeve by som vraj v národnom divadle bez školy hrať nemohol. Vzal som si to k srdcu a chcel som sa vrátiť na školu, ale neprijali ma. Mama ma povzbudila humorom: Budeš tam chodiť dovtedy, kým tam nezačneš učiť. Veď mnohí herci „zlatej generácie“ najprv hrali a až potom študovali.
Foto: archív M.M.
Vráťme sa k postave, ktorá je pre vás asi naozaj významná a je vlastne aj istou školou – ku Krčmérymu. Myslíte si, že by vydržal všetko utrpenie a vzdorovanie aj keby mal manželku či lásku?
V tom prípade by bola motiváciou asi snaha vrátiť sa k manželke, takto bola jeho hlavná motivácia láska k Bohu. Bez lásky sa nedá žiť. Mne láska dodáva veľa energie, aj keď niekedy proti nej veľmi bojujem a vadím sa s ňou. Potom si uvedomím: čo by som bez tej ženy robil? Úctu k láske mi otec vštepuje celý život! Otec je s mojou mamou doslova stále spolu. Aj spolu pracovali a všetci im hovorili: Čo vy furt spolu? Ešte aj na javisku spolu! No keď chcem byť s človekom, tak s ním chcem byť čo najviac. A všade. Pre mňa je láska všetko.
No a keď ste v úlohe Krčméryho, ako to je? Ženy preňho neexistovali?
Naopak. Krčméry mal veľké problémy s tým, ako byť bez ženy. Mal napríklad spoluväzňa, ktorý mu stále rozprával o ženách, o sexe a Krčméry sa vzrušil a mal výčitky. Prosil boha o odpustenie. Rozplakal sa z pocitu viny, že má chuť na ženu a na sex. Na javisku to nehovoríme, lebo sa nedá všetko obsiahnuť za tie dve hodiny. Každá pasáž z predstavenia ale môže byť námet na hru, taký je text obsažný. Napríklad vzťahy alebo jeho reč na súde!
Ako ste sa vlastne dostali k tejto úlohe?
Keď dramaturg SND Peter Kováč potrebuje herca na niečo ťažké, tak zavolá mňa. Žartujem, videl ma práve v spomínanej hre Zabijak Joe a potom ma pozval do inscenácie Sissi, ktorú režírovala maďarská režisérka Ester Novak. Tam som mal neľahkú úlohu, ktorú si divák ani možno nezapamätá, ale je ťažká. Som v Sissi grécky predčítač cisárovnej a učil som sa kvôli tejto postave veľkú časť Illiady po grécky. V hexametri, v starej gréčtine, kde sa nedá obísť rým. Pozvanie do hry Nepolepšený svätec o Silvestrovi bolo spočiatku veľmi nenápadné. Nikto z tvorcov nerátal, že to bude dvojhodinová inscenácia a ja som nerátal, že moja postava bude mať taký obrovský záber.
Keď dostanete úlohu gréckeho predčítača, ktorá je ťažká, ale nenápadná, poviete si – čo to je za úloha? Prečo práve toto?
Bola to výzva ako všetko. Režisérka mi povedala, buď budem v hre škaredý intelektuál, alebo pekný hlupák. Zvíťazil hrbatý intelektuál.
Foto: Braňo Konečný
Možno vám ako Samsonovi pomáhajú aj vlasy – účes, ktorý máte, nosí málo hercov. Pripomína štúrovské časy. Máte ho stále?
Keď som bol futbalista, mal som vyholenú hlavu, a bolo to pohodlnejšie. Tieto vlasy mám odvtedy, čo som točil film s českou režisérkou Alicou Nellis Sedem zhavranelých bratov. Točili sme to necelé tri roky. Tie tri roky som sa ostrihať nemohol, hoci som mal točiť s Petrom Bebjakom Čističa, kde som mal mať vyholenú hlavu, ale zišlo z toho. Nakoniec úlohu dostal iný herec a ja som sa, chvalabohu, nemusel ostrihať. A keď tie tri roky prešli, zhavranení bratia boli hotoví, už som sa chystal k holičovi. Vtedy mi ale povedal kamarát, ale aj veľa hercov a herečiek, či som sa zbláznil. S týmito vlasmi mám na javisku viac možností, sú tvarovateľné. Tak si ich iba pristrihujem. Pre postavu katolíckeho disidenta som si nechal ešte narásť bradu, lebo Kamilovi Žiškovi sa páčil biblický výzor do tejto úlohy. Minimálne, ale pomáha mi.
Tešíte sa na pokračovanie vystúpení v jeseni?
Je to tak na polovicu, pretože je to náročné. Hrám viac predstavení, ktoré pôsobia na psychiku, a unavuje ma to. Cítim sa po nich veľmi vyčerpaný a hovorím si, že už chcem ísť do dôchodku. Keby som to robil polovičato, tak by to nešlo, ale ja sa snažím hrať naplno. To sa nedá robiť len akože. Teším sa, že hrám takéto postavy, ale na druhej strane sa bojím o seba a svoje zdravie. Zatiaľ som mladý, ale čo bude o desať, dvadsať rokov? Keby ste ma videli po predstavení v zákulisí! V hre mi napríklad pri mučení namáčajú hlavu do vedra s riedkou modelárskou hlinou. Teraz si už dávam nenápadne štuple do uší, ale predtým som štuple nemal a hlina mi natiekla do uší aj do nosa. Chodil som na výplachy, nepočul som. Mal som aj očný tlak, trošku viac ma to vyčerpalo. Ale hovorím si, že keď to ten človek zažíval niekoľko rokov, ja tie dve hodiny, dvakrát, trikrát do mesiaca, vydržím. Ľudia, ktorí po predstaveniach za mnou chodia, mi stískajú ruky a hovoria, že po fyzickej a pohybovej stránke nemám medzi hercami konkurenciu. Aj umelecký maskér Juraj Steiner, môj dobrý priateľ, mi blahoželal a hovoril, že inscenáciu by mali vidieť na Slovensku všetci. To sú momenty, kedy si poviem, že drina za to stála. S Richardom Autnerom sa snažíme o čo najautentickejší zážitok. On hrá mojich väzniteľov a vyšetrovateľov.
V čom vy vidíte zmysel tejto hry? Čo chcete odovzdať?
Chcem podať svedectvo o statočnom človeku. Myslím, že to ľudia ocenia. Žiaľ, Krčméry je zatiaľ na Slovensku málo známy, ale hra je všeobecnejšia, je o dobe a o tom, ako sa človek v nej správa. Prial by som si, aby sme s týmto predstavením naozaj aj vycestovali. Niektorí ľudia, napríklad na východe, si myslia, že herectvo je to, čo vidia v televízii, najmä teda v komerčnej. Iste by prijali takúto hru s nadšením. A viem si predstaviť, že by sa hrala aj v kostoloch. Bol by som šťastný, keby ju mohla vidieť aj moja rodina a priatelia na východe. V hre účinkujeme iba dvaja, ale myslím, že je to silná výpoveď. Sviečková manifestácia sa napríklad stále spomína, opakuje sa ako bežný pojem, ale toto predstavenie obnažuje jej súvislosti a ľudskú podstatu. To by mali vidieť ľudia na Slovensku.
Matej Marušin
Narodil sa 28. marca 1992 v Prešove, študoval na strojníckej priemyslovke, hral profesionálne futbal, študoval na VŠMU, ale v treťom ročníku zo školy odišiel. Aktuálne hrá v Divadle Aréna (Lesk a bieda kurtizán, Zabijak Joe), v Slovenskom národnom divadle (Sissi, Zo života ľudstva), v Divadle Ludus (Pozor, dobrý pes! a 3Bájky). Účinkoval aj vo filme Sedem zhavranelých bratov, True Štúr a ďalších. V júni mala v SND premiéru hra Nepolepšený svätec, kde hrá katolíckeho disidenta Silvestra Krčméryho.
