Manažér antverpského kolektívu Berlin, ktorý na Divadelnej Nitre uviedol projekt Zvizdaľ (Černobyľ, tak ďaleko, tak blízko).
Hlbokými vráskami zbrázdené tváre, sivé vlasy a zrobené ruky prezrádzajú, že Naďa a Petro, ktorých trpkú každodennosť sledujeme na veľkej obrazovke, už majú veľa za sebou. Po havárii jadrovej elektrárne sa ich rodná Zvizdaľ zmenila na dedinu duchov. Už vtedy nie najmladší manželia však odmietli rádioaktivitou zamorenú zónu opustiť. Päť rokov ich Bart Baele a Yves Degryse navštevovali a nakrúcali. Výsledkom je intímny, no silný príbeh o samote, vernosti, láske, túžbe prežiť, regeneračnej sile prírody, malých i veľkých tragédiách. Navyše aj invenčne inscenovaný.
Silných zážitkov priniesol hlavný program 26. ročníka medzinárodného divadelného festivalu veľa. Sotvaktoré z desiatich predstavení nechalo diváka ľahostajným. Ak neohúrilo, neočarilo či nerozcítilo, tak prinajmenšom prinútilo zrekapitulovať zážitky a popremýšľať o otázkach, ktoré nastolilo, a o forme, ktorú tvorcovia zvolili. A rozprúdilo debaty, v ktorých lietali dojmy aj argumenty za a proti. Aj to je poslaním umenia – obnažiť, čo si nevšímame, nasvietiť, čo podráždi alebo uchváti, odpáliť ohňostroj emócií a myšlienok.
Foto: CTIBOR BACHRATÝ
Aká je sila umenia?
Priveľa superlatívov vyvoláva podozrenie. V prípade predstavenia Právo na šťastie však boli obavy zbytočné. Spoločný projekt medzinárodného tanečného divadla EnKnapGroup sídliaceho v Ľubľane a slovensko-amerického tvorivého tandemu Pavol Liška a Kelly Cooperová z newyorského Nature Theater of Oklahoma.
„Už dávnejšie sme sa stretli na festivale a prejavili záujem spolupracovať. Pred dvoma rokmi povedali Pavel a Kelly áno. A pýtali sa, či sa chceme pustiť do niečoho, čo sme ešte nerobili,“ spomenul Bence Mezei, brilantný tanečník a skvelý herec. Pri stretnutí za stolom Liška a Cooperová vyzvedali, čo tanečníci dokážu a čo nie. Ukázalo sa, že najzložitejší pre nich bude jazyk. Veršované texty sa preto rozhodli napísať v jambickom pentametri, založenom na zložitom striedaní dlhých a krátkych slabík. Tanečníkom pochádzajúcim zo šiestich krajín (Veľká Británia, Švédsko, Maďarsko, Slovinsko, Belgicko, Chorvátsko) poslali aj knihu kovbojských tancov, v ktorej objavili podnety pre pohybové stvárnenie.
Otváranie trinástich komnát šestice návštevníkov westernového saloonu vystrieda vizualizácia scenára, ktorým sa túži presadiť na poli tanečných atrakcií mexický barman. Sníva o sile umenia, a tak zavedie svoju skupinu na irackú frontovú líniu. Vo svojich víziách mixuje smiešne situácie s krvavými, ironické zas s vážnymi, tanečnú show s fraškou. Niekoľkominútový aplauz bol rovnako výrečným hodnotením ako zdieľanie dojmov, vyslovovaných v priebehu nasledujúcich festivalových dní.
Riskovať sa oplatí
Už informácia „od 16. h do 18.30 h voľný pohyb zo a do sály, od 18.30 h hlavná časť predstavenia“ sľubovala nekaždodenný zážitok. Predstavenie Black Black Woods, ktoré vzniklo v spolupráci pražského Cirku La Putyka a aténskeho Rootleseroot bolo skutočne mimoriadne.
„Rozhodol som sa zariskovať svoje meno aj meno svojej company. Chcel som zahnúť z cesty, po ktorej sme zatiaľ úspešne kráčali,“ povedal herec, režisér a principál Cirku La Putyka Rostislav Novák. „Napísal mi list, v ktorom mi oznámil, že vytvorí pre mňa veľkú rolu, akú som v Ypsilonke, kde som roky hral menšie úlohy, nikdy nedostal,“ prezradil jeho otec Rostislav Novák starší. Tak sa stretli na scéne. Režijnú a choreografickú spoluprácu s Jozefom Fručekom, ktorý žije a tvorí v Grécku, si obaja pochvaľovali.
„Jozef povedal: Nehrajte, pracujte! Ja postavím scénu, otec podlahu zamaľuje, ja ju zničím. Nesnažili sme sa urobiť autobiografický príbeh, hoci v prvej časti som použil videá z rodinného archívu,“ spomenul principál La Putyky. Predstavenie Black Black Woods je poslednou časťou trilógie venovanej téme rodiny. „Dnes sa už skoro žiadna nestretáva za stolom pri spoločnom obede, rodinné väzby sa rozvoľňujú,“ pokračoval Rostislav Novák. Tentoraz zaostril na existenciálny a komplikovaný vzťah otca a syna, na jeho nevyspytateľnosť. O láske, žiarlivosti, nenávisti, súperení i hľadaní súzvuku rozpráva vyjadrovacími prostriedkami fyzického divadla. Ich silu znásobuje magnetizujúca hudba živej kapely.
Inscenácie slovenských divadelníkov doplnili mozaiku zahraničnej produkcie. A v hanbe neostali. Chytili intenzitou témy (Vojna nemá ženskú tvár), silou výpovede o obludnosti režimov (Elity), aj režijným a vizuálnym spracovaním (Jánošík). Najviac sa však rozprávalo o projekte Miracles, v ktorom sa spojili štyri nezávislé divadelné zoskupenia (Divadlo Pôtoň, Debris Company, Med a prach, Sláva Daubnerová). Hoci ich „putovanie za krásou, zázrakmi, poznaním aj do vlastného vnútra“ sa skončilo až nadránom, diváci si neprestajne vymieňali zážitky i hodnotiace súdy.
Do nového štvrťstoročia vstúpila Divadelná Nitra úspešne, aj keď finančne podvyživená. Silné výpovede originálnych projektov najrôznejších žánrov pritiahli množstvo mladých ľudí, ktorí radi vstupovali aj do diskusií po jednotlivých predstaveniach. Ukazuje sa, že mladé publikum nehľadá v divadle len relax a zábavu.
