On však tieto reklamné hračky vôbec nepotrebuje, má nepopierateľný talent a za sebou životný príbeh, ktorý priťahuje pozornosť. Oceňovaný ukrajinský baletný tanečník Sergej Polunin prišiel do Slovenského národného divadla v utorok a v stredu uviesť v slovenskej premiére dokumentárny film Dancer a predviesť dve choreografie.
Foto: PETER BRENKUS
„Tento film a jeho príprava mali zásadný vplyv na môj život. Od začiatku to bola pre mňa cesta sebaobjavovania. Jeho uvádzanie po svete mi dáva možnosť zamýšľať sa a dospievať s ním. Dostal som nové príležitosti, všetko to, čo som chcel robiť. Otvorila sa mi cesta k herectvu, k filmom,“ povedal pre Pravdu Polunin. Dokumentárna snímka, ktorú režíroval Steven Cantor, sleduje jeho životnú púť z chudobného juhoukrajinského mesta Cherson až na vrchol. Ale nevyhýba sa ani pádom. Lepšiu predlohu by ani nevymysleli. Sergej Polunin sa ako 13-ročný z Kyjeva presťahoval do Londýna, kde ho prijali na Kráľovskú baletnú akadémiu. „Mal taký vysoký tanečný štandard, že ho nechali preskočiť tri roky,“ hovoria jeho spolužiaci. Už ako 18-ročný pôsobil ako sólista Kráľovského baletu. Na pódiu bol však taký výrazný, že zatienil všetkých. Nie div, že už o rok sa stal prvým sólistom. Ako najmladší v histórii. Ľudia sa na neho hrnuli, vstupenky si rezervovali aj dva roky dopredu. Profesionáli ho otvorene obdivovali: „Má výšku, výskok, otočky. Je to také dobré, že to hádam nemôže byť pravda“ alebo „Kráča arogantne, je to boh. Nemôžete z neho spustiť oči“.
Nemal kam rásť
Lenže Polunin, poznačený rozpadom svojej rodiny a tlakom, ktorý na neho súbor vyvíjal vyťaženosťou i obsadzovaním do hlavných úloh, prepadol drogám, liekom od bolesti a intenzívnemu nočnému životu. Začal trpieť depresiami. Ako 22-ročný šokoval, keď z Kráľovského baletu odišiel. Cítil, že nemá kam rásť, prekážali mu podmienky v súbore, cítil neslobodu. Balansoval na hrane, istý čas pôsobil v Rusku, ale medzi ním a tancom rástla priepasť. Keď sa stretol so známym fotografom Davidom LaChapellom, dohodli sa, že natočia tanečné video na pieseň Take Me To Church od speváka Hoziera. Malo byť jeho rozlúčkou s baletom. Choreografiu, ktorá stelesňuje jeho osud a nechá vyniknúť jeho nadanie, vytvoril jeho blízky kamarát a choreograf Jade Hale-Christofi.
Sergej Polunin celodňové nakrúcanie preplakal. Lenže svetový úspech tohto videa a povzbudenie od LaChapella, ktorý ho posunul na ceste za vytúženou slobodou, ho pritiahli späť k baletu. „Teraz som našiel silu, aby som sa mohol tancu venovať naďalej a našiel som k tomuto umeniu opäť lásku. Samozrejme, teraz sa nevenujem len tancu, robím viacero vecí,“ prezradil v Bratislave. Tak ako Mickeyho Rourka, ktorého meno má vytetované na ruke, aj jeho pritiahlo herectvo. Momentálne nakrúca film The White Crow v réžii Ralpha Fiennesa, ktorý je príbehom odchodu Rudolfa Nurejeva na Západ. V postprodukcii sú ďalšie dve snímky, v ktorých účinkoval – Vražda v Orient Exprese a Red Sparrow.
Otvoriť balet ľuďom
Zo svojho pádu si odniesol ešte niečo. Túžbu zmeniť systém, akým funguje klasický balet. „Bol by som rád, keby sa rozvíjal, otváral viac ľuďom, bol dostupnejší širšiemu publiku a bol menej elitársky. Smerom k samotným tanečníkom by som chcel vytvoriť niečo ako zoskupenie, ktoré bude chrániť ich práva. Vytvoriť napríklad agentúru, ktorá ich bude zastupovať. Pretože, aj keď to bude asi znieť prekvapujúco, tanečníci nie sú zvyknutí na to, že ich reprezentujú agenti,“ prezradil Polunin.
Z jeho prejavu srší entuziazmus a úprimné prepadnutie umeniu. „Keď tancujem, nepremýšľam, ako tancujem. Som tým tancom. Tancujem tak, ako to cítim, ako sa pohybuje moje telo. A pre tých pár sekúnd, keď sa odpútate od zeme a vznášate sa vo vzduchu, stojí za to tancovať,“ vyhlasuje vo filme.
Sergej Polunin nie je ani Baryšnikov, ani Nurejev, ani Nižinskij. Je Polunin. Predviedol to už v Kráľovskom balete a tým, že dokázal skrotiť svoje temné alter ego a odraziť sa od dna, to len podčiarkol.
