Jozef Vajda: Chcem hrať až do deväťdesiatky

, , 14.10.2017 16:00

Len v tejto divadelnej sezóne je Jozef Vajda v SND obsadený v desiatich rolách. Úctyhodný výkon, a to práve na začiatku dôchodkového veku.

On však v tempe nepoľavuje, cíti sa v pohode a práve sa chystá na rolu ďalšieho Shakespearovho žiarlivca. Tentoraz mešťana Forda v hre Veselé panie windsorské. Rozprávali sme sa o láske, žiarlivosti aj starnutí a veľa sa pritom smiali.

Herec Jozef Vajda.
Herec Jozef Vajda. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Zdá sa, že idete zo Shakespeara do Shakespeara. V lete ste na Bratislavskom hrade hrali Othella, teraz v SND chystáte premiéru Veselých paní windsorských.

Už som si myslel, že si vo svojom veku Othella nezahrám, ale v koncepcii režiséra Vajdičku sa to na Hrade veľmi podarilo. Rád Othella hrám a som fakt vďačný, že to Miško Vajdička urobil vlastne pre mňa. A teraz SND zasa začína sezónu tiež Shakespearom, Veselými paniami windsorskými. To predstavenie som už raz robil, asi pred 20 rokmi, v réžii Emila Horvátha. Teraz bude režisérom Peter Mikulík. Nehrám však tú istú postavu ako pred 20 rokmi, ale jedného z manželov paničiek windsorských, žiarlivého Forda.

Na webstránke SND tú postavu ešte nedávno uvádzali ako mešťana Františka Fialku, už je z neho zasa pán Ford?

Vrátili sme sa k anglickým menám Ford, Page a ďalším. Nebude tam žiaden Pagáčik ani Fialka. Prekladateľ Ľubomír Feldek pôvodne chcel tieto ľudové mená, ale už sme zasa pri anglických – tie sme použili aj v predošlej, staršej verzii Veselých paničiek windsorských. Aj v slávnej Zacharovej verzii boli pôvodné mená, s tým som aj spokojný. Inak je to až príliš ľudové. Táto hra je dosť ľudová aj bez takých veselých mien. Inak Feldekov preklad je výborný a teším sa na to predstavenie. Vidíte, v Shakespearovi hrám dvoch žiarlivcov – tragického Othella a teraz Forda v komickejšej polohe.

Čo sa vám hrá ťažšie?

Urobiť dobrý humor a dobrú komédiu je veľmi ťažké, aby to ľudia brali a nebolo to podliezanie divákovi za každú cenu. Shakespearove komédie sú jednoduché, ale hercovi dávajú obrovský priestor na uplatnenie vo verši a v monológoch. Je tam milión možností, ako to zahrať. Keď herci s režisérom nájdu tú najvtipnejšiu možnosť, výsledok je veľmi dobrý. Pri súčasných hrách, ktoré sú o štyristo-päťsto rokov mladšie, tam to často nefunguje. Ale Shakespeare, to je niečo iné. Dnes, keď som si ten text v šatni pozeral, sa mi vynorilo tridsať možností, ako sa to dá hrať. Zatiaľ čo mnohé súčasné hry sú jednoplošné, je to jedna hrana, takto to treba zahrať a hotovo, u Shakespeara sú tisíce možností, taký je to autor. Preto sa stále bude hrať – určite ďalších 500 rokov bude aktuálny.

V predstavení Bál si zahral aj so Zdenou...
V predstavení Bál si zahral aj so Zdenou Studenkovou. Autor: Collavino

A ten pocit žiarlivosti poznáte dobre? Mali ste z čoho čerpať?

Človek by bol veľmi namyslený, keby povedal, že to nikdy nezažil. Každý z nás to zažil a zažíva. Ale nemyslím si, že Othello je prípad chorobného žiarlivca. On je skôr dohnaný okolnosťami a intrigami do tej situácie, inak je to normálny chlap, ktorý šialene miluje. V záverečnom monológu aj hovorí, že nežiarlil, len hlúpo podľahol intrigám. Keď bezhranične milujete, dá sa to pochopiť. Že by to človeka dohnalo až k vražde, to až tak pochopiť neviem, ale závisí od toho, či ide o vraždu zo zúfalstva, alebo o úkladnú, pripravovanú vraždu. Tu je to skôr vražda z nevedomosti, pretlaku. Othello má zahmlený mozog, ale v prípade Forda nedochádza k vražde a pochopí, že konal hlúpo. Ford je prirodzene žiarlivý od prvej vety, kým Othello od začiatku pochybuje a do žiarlivosti ho ženie Jago. Ford má žiarlivosť v sebe a je to aj tým, že by mal byť od ženy o dosť starší. Aj Othello je starší, a tak sme to na Letných shakespearovských slávnostiach aj hrali, že problémom nie je farba kože, ale priepastný vekový rozdiel – 40 rokov. Muž, ktorý sa zamiluje do ženy mladšej o 40 rokov, dá všanc všetko, celú kariéru, a keď potom má pocit, že ona ho podviedla, zrúti sa mu celý svet. Ford však svojej žene neverí od začiatku.

Videli ste aj islandskú verziu Othella, kde bola Jagom žena?

Videl som už všeličo, aj Hamleta hrať ženu, robí sa všetko možné, len aby sa to ozvláštnilo. Neviem, či som zástancom toho, aby sa až tak prekrúcali veci. Jago žena – môže to byť, ale Shakespeare to tak nenapísal.

Vy ste o Jagovi písali aj diplomovku, čo vám to napadlo?

Nie, to mi nenapadlo, dostali sme témy zo svetovej drámy. Ja som mal Shakespearove tragédie a Miloš Pietor mi povedal, že sa mám zamerať na Othella a špeciálne rozobrať Jaga. Analyzoval som všetky postavy, aj Othella. Moja diplomovka mala tuším 80 strán, na menej sa to ani nedalo urobiť, ponoril som sa do alžbetínskeho divadla a tá diplomovka bola nádherná, veľa vecí som si naštudoval. Jaga som si neobľúbil, vždy som chcel hrať Othella a vďaka diplomovke už som mal aj predstavu, ako by som to robil. Predstavte si, že za celý čas, čo som v Národnom divadle, sa práve predstavenie Othello nehralo. Ale dostal som ponuku od Romana Poláka na Novej scéne v hre Šokspeare, kde robil všetky Shakespearove tragédie – boli to umne poprepájané úryvky zo všetkých Shakespearových tragédií. Robil som hlavné výstupy Othella a Jaga, Desdemonu som tam nemal – hral som teda aspoň časti z Othella, ale to nebol Shakespeare, ale Šokspeare. Potom prišiel pred troma rokmi Miško Vajdička. Ešte predtým ma lámal a ja som mu hovoril, ja to nemôžem hrať, preboha, veď Othello má 35 rokov, to je nezmysel. Ale on to mal vymyslené, tak som sa podvolil… a dobre som urobil.

Veronika Kubařová (Desdemona) a Jozef Vajda...
Veronika Kubařová (Desdemona) a Jozef Vajda (Othello) v inscenácii Othello. Autor: BRAŇO KONEČNÝ

Starý muž, mladá žena – aj vďaka Othellovi môžete povedať, ako to vlastne je so vzťahmi starých mužov a mladých žien?

Vidíte, ako sa to končí v tejto hre – tragicky.

Pozrime sa na to s humorom, ale je to podstatná téma – kvitne láska v každom veku?

Vzťahy v živote človeka sú veľmi dôležité. Žiť sám je veľmi ťažký údel, na to musíte byť pripravený. Možno mnísi v tibetských kláštoroch tak môžu žiť, lebo sú tak od decka vychovávaní a myslia si, že sa premeditujú až do nirvány. Ja si myslím, že svet je duálny a je postavený na tom, že muž má žiť so ženou v harmónii v nejakom zväzku. Keď sa to pominie, buď jeden zomrie, alebo sa rozídu, na svete je niekoľko miliárd ľudí, takže sa ešte môže dať s niekým dokopy. Láska je normálna v každom veku. Partnerstvo a vzťah nie sú len o sexe a finančnom zázemí, o rodine a deťoch. Človek nachádza radosť zo života vo vzťahu s druhým pohlavím aj v staršom veku a funguje tam priateľstvo, dôvera, rozhovory, spoločné prechádzky v prírode. Je to dôležité, aby sa cítil v pohode. Chlap s chlapom sa dokážu dobre porozprávať, ale chlap sa cíti šťastný so ženou, hlavne s takou, ktorá mu sadne. Dá sa to nájsť v každom veku. Treba samozrejme aj šťastie. Na druhej strane, treba si to úprimne priať a niečo preto aj urobiť. Nemá sa toho báť ani osemdesiatročný človek, čítal som aj o svadbách storočných.

Budete jednou z tvárí projektu Seniori. V čom spočíva vaša úloha?

Julo Satinský kedysi pravidelne písal o tom, čo ho zaujalo a čo sa mu stalo. Aj ja chcem hodnotiť veci zo života, hovoriť o tom, čo sa mi stalo a ako som cez to prešiel, ale nebudú to určite recepty na to, ako žiť. Keby som hovoril len o cvičení alebo o strave, opakoval by som sa. Budem hovoriť aj o pohybe, strave, ale aj o vzťahoch, svetonázore či politike…

Čo by ste dnes povedali?

Dnes by som hovoril o tom, že som dostal predvolanie na súd. Konečne by sa mal ukončiť môj dlhoročný rozvod, som rozvedený, ale teraz sa ukončia všetky majetkovo-právne záležitosti. Hovoril by som o tom, ako dobre mi urobí, že už je všetko čisté. Ale dnes som stretol v bufete človeka, ktorému rozvod trval desať rokov. Mal za ženu Japonku. Predstavte si, že sa s Japonkou rozvádzate desať rokov.

Zuzana Fialová (Catherine), Jozef Vajda (Mike),...
Zuzana Fialová (Catherine), Jozef Vajda (Mike), Zdena Studenková (Mary) a Zuzana Kocúriková (Teresa) v inscenácii Pamäť vody. Autor: Braňo Konečný

To bol medzinárodný súd, nie?

Ja mám tiež pocit, že som mal medzinárodný súd (smeje sa).

Ale za seniora sa ešte nepovažujete či áno?

Jáj, práve dnes mi volali zo sociálky, že 16. októbra sa mi začína dôchodok. O tomto by som hovoril, to je dôležité, začína sa mi dôchodkový vek. Jeden deň a hneď dve také veľké témy, vidíte. Dôchodkový vek.

Aký je to pocit?

Stále si to neuvedomujem, natiahli mi to o 74 dní, do dôchodku som mal ísť už v júli. A pocit? Dobrý, ja som v pohode.

Ste zo štyroch súrodencov najstarší, takže ste doma rozhodovali?

Ani nie, každý rozhoduje sám za seba, to sú všetko životaschopní ľudia. Ani keď sme boli deti, nerozhodoval som. Od najmladšieho brata Mariána som o desať rokov starší. Pri ňom som mal pocit, akoby bol moje dieťa. Ani som ho nevnímal ako súrodenca.

Ako veliteľ v  inscenácii Láskavé bohyne.
Ako veliteľ v inscenácii Láskavé bohyne. Autor: Collavino

Čítali sme, že keď ste prechádzali koncom manželstva, šli ste práve na bratovo pozvanie do Austrálie a mali ste akýsi mystický zážitok. O čo išlo?

Bolo to ťažké obdobie, tak som na pozvanie brata odišiel do Austrálie, zobral som si v divadle neplatené voľno. Na opačnom konci sveta som prišiel na úplne iné myšlienky. Mal som tam veľa rôznych zážitkov. Začal som premýšľať viac o duchovnej podstate sveta, zažil som tam pár vecí, ktoré sa nedali celkom vysvetliť. Bol som vychovávaný vo viere v boha, ale nemal som rád kostol a strašenie farárov, mal som pocit, že je to trošku ináč a že celé duchovno je oveľa láskavejšie a príjemnejšie. Začal som sa viac zamýšľať nad tým, prečo som tu a aký to má zmysel.

Veľa cestujete, okrem Austrálie ste boli aj v Kórei…

Áno, ale v Kórei som bol pracovne, hrali sme tam Madame de Pompadour. Kórejčania sú posadnutí muzikálom, v Južnej Kórei sa hrá 350 muzikálov, neviete si predstaviť, čo je to tam za kult. Na súťaži sa zúčastnilo asi 30 súborov z celého sveta, od Ameriky až po Rusko. Sisa Sklovska tam vyhrala dvakrát za sebou „svetovú cenu za muzikálový výkon“, čo sa ešte nikomu nepodarilo. Sisa bola pre nich niečo zvláštne, všetci jej boli po prsia a oni z nej boli celkom hotoví. S Madame de Pompadour sme tam zvíťazili, ja som dostal cenu od poroty za nespievaný vedľajší výkon.
Celý zájazd trval desať dní, takže som mal čas si popozerať aj krásne budhistické miesta. Boli sme pri Soule, ale cesta do Soulu autom trvala štyri hodiny – alebo rýchlodráhou hodinu a štvrť. Kórejčania ináč ponímajú priestor. Nebol som v Japonsku, ale inak som si pozrel všetky kontinenty.

A ktoré miesto máte najradšej?

Práve Austráliu a Nový Zéland, to sú úžasné krajiny. Akoby tam ľudia žili menej hekticky, viac v spojení s prírodou. V Amerike je na prvom mieste dolár, na druhom mieste dolár a na treťom mieste dolár. V Austrálii je na prvom mieste beach teda pláž, na druhom pláž a na treťom pláž. Veľmi si vážim, že keď som v Austrálii bol, všetci Česi a Slováci, s ktorými som sa zoznámil, si ihneď zobrali dovolenku a venovali sa mi. Žiadne „ja musím ísť do práce“.

Viete si predstaviť žiť tam? Ale to by asi znamenalo život bez divadla.

To je to. Keby som mal 20 rokov, určite by som tam ostal. Ale mám toto povolanie, tak som sa vrátil. Neviem si predstaviť, že by som tam hral divadlo. Reč som tak neovládal. Ale keby som tam ostal ako dvadsaťročný, iste by som sa to naučil a už by som tam dnes hral divadlo. Nie že by som sa nedohovoril, ale naučiť sa tak anglicky, aby som zvládol recitovať Shakespeara vo veršoch, to je náročné.

V predstavení Veľa kriku pre nič si so strýkom...
V predstavení Veľa kriku pre nič si so strýkom zahrala Petra Vajdová. Autor: Martin Geišberg

A čo iné by ste v Austrálii mohli robiť okrem herectva?

Tam sa dá robiť toľko úžasných vecí, ktoré by sa mi páčili. Je tam kopa záchranárov na plážach, to sú najlepší športovci plavci z celej krajiny. Keď tú pláž strážia, tam sa absolútne nikomu nič nestane. Neplatia ich zo štátnej kasy, ale na pláži boli kasičky na dobrovoľné príspevky, z ktorých záchranári žijú. A žijú si kráľovsky.

Takže by ste tam robili záchranára?

Určite, na to nepotrebujete vedieť jazyk. Plávať viem dobre, bavilo by ma to.

Pochádzate zo Žiliny…

Vôbec nie, ja pochádzam z Nimnice, to je 40 km od Žiliny. Žilinu mám napísanú v rodnom liste, lebo som inkubátorové dieťa. Narodil som sa predčasne v siedmom mesiaci tehotenstva v Nimnici, ale museli ma previezť do inkubátora do Žiliny. Som kúpeľné decko, môj otec bol riaditeľ kúpeľov Nimnica, tam som vyrastal a strávil detstvo. Na gymnázium som chodil do Púchova. Z kúpeľov Nimnica sme sa potom presťahovali do Piešťan, tam som sa oženil, narodila sa mi dcéra, aj otec je odtiaľ, mám tam kopu rodiny, aj babka bola odtiaľ. Moja mama a sestra tam ďalej žijú. Mama má už 86 rokov.

Presne na to sme sa chceli opýtať, vo vašej rodine je dlhovekosť.

Babka zomrela v 96 rokoch, dedko ako 97-ročný a pradedko sa dožil 101 rokov.

Po kom vy ste herec?

Z otcovej strany, otec bol z 12 detí a z nich siedmi mali do činenia s kumštom. Mali sme violončelistku, huslistu, otcov brat bol flautista a 20 rokov riaditeľ bratislavského konzervatória, jeho sestra bola operetná speváčka v Tatrarevue a na Novej scéne, ďalší brat Janko Vajda bol hercom v Nitre, ten jediný bol herec, ale nemal hereckú školu, bol naturščik. Otec tiež veľmi dobre spieval, miloval hlavne operu a operetu, ale dal sa na medicínu.

Podobáte sa na otca?

Skôr na všetkých predkov z maminej strany.

A celá rodina sa stretáva?

Samozrejme, hlavne na Vianoce, to sa stretneme v Piešťanoch.

Nedávno sme vás videli v publiku televíznej súťaže Let's dance. Aj vy ste tam pred pár rokmi súťažili v tanci.

Áno, tuším v druhom ročníku, ale teraz som tam boli kvôli neteri Petre. Inak som sa vtedy dostal do semifinále s absolútnym „netancom“. Bolo to bombastické, veľmi sa mi páčilo, ako reagovali ľudia. Potom som si z toho už robil žarty a prosil som ľudí, aby za mňa nehlasovali, lebo ďalšie tri tance sa už nenaučím. Skončil som v semifinále.

Nebol to ešte väčší stres, ako naučiť sa divadelnú rolu?

Samozrejme, rolu sa učím prirodzene, to ide jednoduchšie. Pohyb mi síce nie je vzdialený, ale pamätať si všetky tie kroky a do toho vás vyrušuje hudba, a stále dbať na päty a špičky, to je katastrofa. Tak som to položil na tie päty a spomínajú ma dodnes.

Nedávno nám ktosi v Devíne ukazoval Vajdovu bustu.

Raz som robil jednu reklamu a v nej som mal aj sochu, ktorú mi na šesťdesiatku z reklamnej agentúry aj venovali. Ale bola taká ťažká, že som ju nemohol odniesť a miestna krčma ma poprosila, či ju tam môžem nechať. Tak som ju tam nechal.

Viete, odkiaľ je vaše meno Vajda?

Vajdovia sú aj v Maďarsku, v Poľsku je Andrzej Wajda. Po koreňoch som nejako vážne nepátral, ale Vajdov je plno.

Vraj ste hrdý dedko.

To áno, dvadsiateho šiesteho októbra bude mať moja vnučka tri roky. Mám jedinú dcéru a od nej jedinú vnučku Elli. A vnučka má také predpoklady na tanec a rytmiku, už teraz tancuje na hudbu.

Chodí dosť starších ľudí do divadla? Sú inými divákmi ako mladší? Nefrflú, že hra je príliš dlhá?

V SND máme veľmi zmiešané publikum, mladých aj starých je fifty-fifty. Ale prvé predstavenie po premiére máme ráno o desiatej pre seniorov a môžem povedať, že je to mimoriadne pozorné publikum. Nie je výrazne iné, len možno menej rozbláznené a viac počúva. Ale keď je niekedy veľmi moderné predstavenie, ktorému ani ja nerozumiem, nemajú z toho starší ľudia taký dobrý pocit a netvária sa ako mladí, že všetkému rozumejú. To nemám rád. Keď tomu starší nerozumejú, na rovinu povedia: Pekná hlúposť. Starší ľudia si môžu dovoliť hovoriť pravdu a rozpoznajú pózy.

Najnovšia sezóna v Činohre SND by mala byť návratom ku klasike. Tešíte sa z toho?

Áno, dva roky sme mali samé moderny, veľa zahraničných i súčasných slovenských hier. Venovali sme sa súčasnej dráme vrchovato, návštevnosť je vysoká, cez 90 percent, to je v Európe až rarita. Obávali sme sa, že so súčasnou drámou to až tak nebude, ale ľudia chodili. A klasika by do divadla mohla ľudí pritiahnuť ešte viac. Budeme mať dve Shakespearove hry – okrem Veselých paničiek windsorských a Richarda III. trebárs aj Vojnu a mier, obrovské tituly, na ktoré sa aj my herci tešíme. Vieme, že si dobre zahráme. Ale radi hráme aj v Majlingových dramatizáciách – či šlo o Timravin Bál alebo o Komenského, ale úspešné boli aj Elity či Karpatský thriller, na to ľudia celkom chodili, lebo to boli politické výkriky. Beznádejne vypredaný je aj komediálny Apartmán v hoteli Bristol – to je zasa Majling. V dramaturgovi Danovi Majlingovi získalo divadlo výborného človeka.

Raz ste povedali, že keď hráte Shakespeara pod holým nebom, padá na vás celý vesmír. Pamätáte si na ten pocit?

Áno, predstavenia na Bratislavskom hrade sú veľmi zvláštne. Hral som aj na námestí v Trnave, v prírode, všelikde v amfiteátroch. Dôležité je dobré ozvučenie, aby ľudia počuli a my sme mali kontakt s divákom. Zrazu počujete všetky zvuky. Hral som napríklad, že vraždím Desdemonu a začalo sa blýskať, zdvihol sa vietor. Ako sa vietor opieral do mikrofónov, začalo to hučať a ľudia sa pýtali, kto zložil tú úžasnú hudbu. No príroda. To žiaden zvukár v divadle neurobí. Vtedy je to zaujímavé. Alebo sa občas stane niečo humorné, keď som zabil Desdemonu, začala húkať sanitka. Niekedy je to vtipné, inokedy strašidelné.

V SND hrá stále vitálna deväťdesiatročná Marína Kráľovičová. Viete si predstaviť, že aj vy by ste hrali ešte v takom veku?

Chcel by som. Marína hrá so Zdenou Studenkovou v Leni, ešte pred štyrmi rokmi sme spolu chodili na zájazdy do Košíc, Martina, všelikde. Raz v noci sme sa vracali domov zo Žiliny, my sme všetci hotoví spali, ona nie, povedala: ja sa musím dívať, lebo tu už dlho nebudem. Ona je úžasná, asi bude svetová rarita. Jane Fondová vyzerá úžasne, ale do deväťdesiatky má ešte ďaleko. Marína si nerobí problémy, stále je usmiata, pohodová, svet je gombička – to je jej recept.

Herec Jozef Vajda.
Herec Jozef Vajda. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Jozef Vajda

Narodil sa 31. júla 1955 v Žiline. Štúdium herectva na VŠMU skončil v roku 1977. Do roku 1980 bol členom Poetického súboru Novej scény, odvtedy pôsobí v Činohre SND. Vypracoval sa na úspešného divadelného, televízneho, filmového a dabingového herca. Hral v inscenáciách Bratia Karamazovci, Slečna Júlia, Nebezpečné vzťahy, Prelet na kukučkiným hniezdom, Sen noci svätojánskej, Scény z manželského života, Ideálny manžel, Arabská noc, Hypermarket či R.U.R. V SND hrá v predstaveniach Apartmán v hoteli Bristol, Bál, Láskavé bohyne, Nevesta hôľ, Rodáci, Tak sa na mňa prilepila, Úpadok amerického impéria, invázie barbarov. Stvárni aj rolu mešťana Franka Forda v pripravovanej premiére Veselé paničky windsorské. Zahral si tiež vo filmoch Južná pošta (1987), Tábor padlých žien (1999), Jesenná (zato) silná láska (2003), Cinka panna (2009), aj v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák, Hoď svišťom, Horúca krv, Zoo. V rámci Letných Shakespearovských slávností už tri roky hral v inscenácii Othello.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SND #Jozef Vajda
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku