Recenzia: Zdvojená Traviata v spomienkach a zrkadlách

S ambíciou odlíšiť sa od dvoch súčasných „trvalkových“ verzií (v SND je v repertoári dvadsaťpäť rokov, v Košiciach dvadsať) a prečítať populárnu predlohu inovatívne.

Režisérka Dana Dinková so svojím tímom (scénograf Jaroslav Valek, kostýmová výtvarníčka Adriena Adamíková) inscenáciu vystavala na troch pilieroch. Na rekapitulácii života umierajúcej parížskej kurtizány so šľachetným srdcom, na jej javiskovom zdvojení a zrkadlovom efekte. Ani jeden z použitých kľúčov nie je celkom originálny, všetky už v rôznych variáciách prax overila. Navyše, ich spojenie neprinieslo zamýšľanú synergiu. Skôr témy trieštilo.

Ak by sa réžia zamerala na vyprofilovanie jednej Violetty (na javisku má výrazné činoherné alter ego) a nespoliehala na lesk zrkadiel, visiacich nad nemeniacim sa javiskom, mohla prehĺbiť emócie hrdinky v štádiách jej posledných dní. Koncepcia, naopak, skomplikovala vzťah Alfreda k zdupľovanej Violette, v priestore strácal prehľad, či má pred sebou originál, alebo fikciu. Až napokon pred jej skonom zutekal. Dana Dinková svoj choreografický domicil využila najmä v treťom obraze, kde zašla do trocha bizarnej polohy. Snažila sa pohybovo aktivizovať aj zbor, v populárnom prípitku to však pôsobilo triviálne.

Zbytočnou investíciou bolo pozvanie mladého talianskeho dirigenta Lorenza Tazzieriho. Jeho koncepcia nielenže nebola ničím výnimočná, ale tápala aj v tieňovaní dynamiky (prehnaná intenzita), diferencovaní temp a presnosti súhry. Nekontrastné hudobné naštudovanie sa premietlo aj do výkonu zboru a sólistov. Výsledkom bol jeden z najrozpačitejších výkonov kolektívnych telies za pomerne dlhé obdobie.

Pre Katarínu Procházkovú nie je titulná hrdinka novou rolou, vrátila sa k nej s vyzretejšími hlasovými dispozíciami. Nie je to však Violetta ideálna najmä z hľadiska farby hlasu a schopnosti tvoriť mäkké vrúcne oblúky. Alessandro Fantoni ako hosťujúci Alfredo zápasil s elementárnymi technickými problémami a Šimon Svitok (Germont st.) uprednostnil tvrdý dramatický tón pred emotívnym modelovaním fráz. Publikum bolo (ako zvyčajne) nadšené, no zmysluplnú a hudobne strhujúcu Traviatu tentoraz nevidelo.