Je tam francúzskym doktorom a je na nepoznanie (masky Juraj Steiner). Zmenil sa navonok (má mušketiersky vzhľad, dlhšie čierne vlasy a briadku) a akoby aj vnútorne. Pôsobil uvoľnene, veselo, náladu roztopašného predstavenia si preniesol aj do „civilu“. A platí to tiež o ostatných hercoch: Na javisku pôsobia chvíľami až klaunsky. Podporujú to aj kostýmy Petra Čaneckého, ktoré sú nápadito „vyvankúšikované“ – niekomu robia mohutné brucho – aby bolo jasné, že „pod veľkým bralom veľký medveď býva“, dámam modelujú boky a zadok ako zmodernizovaný tzv. honzík. Hravosť a ľudovosť tejto hry je podmanivá, do zvláštnej nálady dostáva tvorcov aj divákov. Bolo to vidno aj na scénografovi Jozefovi Cillerovi, ktorý sa o skúšaní inscenácie rozhovoril: „Prežil som pri príprave tejto hry úžasné obdobie, fascinovali ma najmä dve veci. Stále viac som si uvedomoval krásu historickej budovy SND, kde Veselé paničky windsorské hráme, a stále viac som obdivoval krásu slovenčiny, ktorá zaznieva v tejto hre.“
Preklad Ľubomíra Feldeka je naozaj svieži, súčasný, bohatý, hercom pasuje do úst. Hodí sa na žartovanie, pohrávanie sa so slovíčkami, ktoré je pre túto hru typické. Z komediálnosti textu vychádzal aj Jozef Ciller. Vytvoril vkusnú pastelovú scénu, v ktorej sa šikovne hrá. Dostal na javisko plno windsorských domčekov, v ktorých sa večer rozsvecujú okienka, čo pôsobí milo a hravo. Hrá sa akoby na priedomí, kam vedú drapériou naznačené vchody obydlí. Tam sa odohráva všetko – fígle, prekáračky, dohováračky, ohováračky, zvádzačky, plány a bilancie… Námetom je vlastne „harasment“, lebo jeden požívačný starec, Falstaff, usiluje o sex až s dvoma počestnými paniami z Windsoru a tie s ním vybabrú: vykúpu ho v studenej Temži.
Režisér Peter Milkulík s dramaturgom Petrom Kováčom pripravovali hru veľmi dôsledne. Tento titul prichádza totiž na javisko SND už po tretí raz a vždy je v centre pozornosti. Snažili sa teda zachovať dobrú tradíciu hry (roztopašnosť predstavenia, aktuálne narážky na súčasnosť) a pridať niečo svoje. S textom pracovali suverénne a inscenovali ho dynamicky, s mnohými nápadmi, aj pohybovými. Herci hrajú pre Petra Mikulíka s vervou a radosťou. Snažia sa vydať zo seba to najlepšie – Marián Geišberg, Jozef Vajda, Ivan Tuli Vojtek, František Kovár, Daniel Fischer, Ján Gallovič, Diana Mórová, Gabriela Dzuríková, Ľuboš Kostelný, Ján Koleník, Zuzana Kocúriková… Táto hra ľudí spája, je komunikatívna a má dve zvláštnosti – nie je veršovaná a je to jediná Shakespearova komédia, ktorá sa odohráva v Anglicku. Bola od začiatku mimoriadne populárna, lebo je o mešťanoch a tí tvorili aj dramatikovo najpočetnejšie publikum. Smiali sa tomu, čomu sa dnes smejeme aj my a hrešili tiež tak isto. Pre túto hru je tiež typické, že ju obecenstvo reakciami spoluvytvára, a tak sa dá očakávať, že sa ešte rozvinie ako púčik.
