Foto: Robert Hüttner, Pravda
Ako ste zareagovali, keď vaša mladšia dcéra prišla s nápadom urobiť bakalársky film o Mečiarovi, kontroverznej postave našej politiky?
Veľmi som sa zľakla, do čoho sa to púšťa. Politika je nebezpečná, navyše som si uvedomila, že bude vystavená obrovskej kritike. Nie umeleckej, ale spoločenskej. Film mal najprv ostať len ako bakalárska práca v archíve školy, ale po Medzinárodnom filmovom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave, kde mal pred štyrmi rokmi film úspech, začala Terezka rozmýšľať o jeho rozšírení.
Pomáhali ste Tereze so spomienkami?
Od začiatku som bola pri tomto projekte prítomná. Veľa sme sa o tom rozprávali.
Vo filme sú archívne zábery, v ktorých sa Tereza hrávala na Mečiara. Na čo všetko ste sa v detstve hrali vy?
Tereza sa stále na niečo hrala, stále chcela niečo riešiť, často sa hrala na detektíva. Bola som na tom dosť podobne. Kamarátku som stále nútila, aby sme si v lese pri našom dome prehrávali celé filmy. Ja som, samozrejme, vždy bola tá, ktorá vo filme niekoho zachraňovala. Milovala som ruský film Človek obojživelník. Keďže vo Vrátnej doline more nebolo, hrám sa na toho obojživelníka dnes – plávam, šnorchlujem, skrátka milujem jazerá a more.
V celovečernom filme Špina ste si zahrali mamu hlavnej hrdinky Leny. Aké je to byť pod režisérskou taktovkou dcéry? Presadzovalo sa vaše ego a skúsenosti?
Tereza je veľmi usilovná a dôsledná. Jej réžia je nenápadná. Rozprávali sme sa, hovorila som jej, čo sa mi páči, ako by som si to predstavovala. Tereza má veľmi trefné pripomienky, dokáže veci pomenovať, dosiahnuť to, aby herectvo bolo pravdivé. Veľmi ju zaujíma spôsob práce režiséra s hercami. Teraz skončila FAMU v Prahe, odbor hraná réžia, a na túto tému napísala aj diplomovú prácu. Vychádzala z amerických režisérov, ktorí o tom aj napísali učebnice. U nás nie sú známe.
Ktorý režisér vás vo vašich hereckých začiatkoch ovplyvnil najviac?
Neštudovala som herectvo, pretože ma na VŠMU nezobrali. Išla som na pedagogickú fakultu do Trnavy. Keďže som mala rada deti, aj mama bola učiteľka, nebolo o čom pochybovať. Počas vysokej školy som často chodila do divadla v Trnave. Kamarátila som sa s hercami, túžila som stáť na javisku. Nemala som však školu ani skúsenosti z profesionálneho divadla. Išla som na kasting do divadla v Spišskej Novej Vsi. Tam ma nezobrali, ale dali mi príležitosť v Divadle Jonáša Záborského v Prešove.
To bola vaša herecká škola?
Herecké základy som dostala od Ivana Balaďu, filmového režiséra, ktorý hosťoval v Prešove. Keď som prečítala prvú vetu svojej postavy – slečny Elenky z inscenácie Čaj u pána senátora, povedal mojej staršej kolegyni: Choďte s ňou do šatne a naučte ju čítať. Nechápem, ako ma do toho divadla zobrali… Starší herci ma učili všetko – výslovnosť aj pohyb na javisku. Prvé kroky som teda robila s Balaďom, neskôr s Edom Gürtlerom či Jarom Rihákom. V trnavskom Divadle pre deti a mládež som sa stretla s Jurajom Nvotom a Blahom Uhlárom. Keď som prišla do Astorky, najčastejšie som pracovala s Romanom Polákom. A mojím prvým režisérom vo filme bol Stanislav Párnický, robili sme spolu Profesorovu dcéru, mala som 18 rokov.
Na ten čas bolo odvážne hrať dievča pod vplyvom marihuany?
Vôbec som netušila, čo je to marihuana, ani ako vyzerá „zhulený“ človek. Hrala som teda opitú, ale myslím, že nie dobre ani dôveryhodne.
V seriáloch, ale aj vo filmoch sa vám často ujdú roly alkoholičiek…
Asi je to tým, že som taká obyčajná, všedná, ako normálni ľudia. V mladosti to boli často aj naivné nešťastnice, ktoré sa zamilujú do nesprávneho človeka a potom skončia tragicky. Hrávam však aj paničky, prvú dámu. Som rada, že moje postavy sú také pestré.
Alkoholičku hráte aj v Tajných životoch. Čo je za diváckych úspechom tohto seriálu? Je téma týraných žien a ľudí na okraji spoločnosti príťažlivá?
Myslím, že témy obyčajných ľudí sú vždy príťažlivé, ak sú natočené pravdivo a autenticky. Musia však vystihnúť nejaký spoločenský problém, aby to neboli len sladké príbehy o ničom. To sa, myslím, v Tajných životoch podarilo.
Foto: Ctibor Bachratý
V pražskom Studio DVA divadlo hráte často v predstaveniach so ženskou témou – Vše o ženách, Ženy přežijí alebo 4 sestry…
Do divadiel chodia väčšinou ženy, preto je logické, že často sa pre ne vyberajú hry. Vše o ženách hráme doteraz s obrovským úspechom, veľmi zaujímavá bola inscenácia Ženy přežijí, ktorú sme hrali asi šesť rokov. Bola to kultivovaná anglická zábava. Darinka Abrahámová, ktorá predstavenie režírovala, pôvodnej hre z pera Arnolda Weskeho vdýchla život. Tento anglický dramatik bol príliš intelektuálny a papierový. Aj preto mu túto hru takmer nikde nehrali, až nám sa podarilo jej úžasné myšlienky poľudštiť. 4 sestry sú zase komédiou z českého prostredia, ktorú napísal známy autor Patrik Hartl.
Kedysi ženy vo vašom veku vyzerali úplne inak. Ovplyvňuje mladistvý výzor herečiek senioriek aj úlohy v divadle?
Myslím, že nie veľmi. Vyzerám na toľko rokov, koľko mám. A svojim kolegom hrám aj matku. Vek neoklamete, aj keď sa môžete o seba starať a vyzerať dobre, aby sa na vás dobre pozeralo. To však neznamená, že budeme hrať mladé postavy donekonečna. Ja som starenky a pubertiačky zároveň hrala už v mladosti.
Majú teda zrelé ženy v divadle dostatok príležitostí?
Pociťujem tu istú medzeru, to sa však netýka ženských hereckých úloh, ale repertoáru ako takého. V Astorke som od začiatku hrala dramatické postavy v predstaveniach Kazimír a Karolína, Cyrano, Ujo Váňa, Historky z Viedenského lesa alebo Tolstoj a peniaze. Počas posledných siedmich rokov som takéto postavy nehrala a pociťujem istú prázdnotu. Slovenské divadlo, nielen Divadlo Astorka Korzo '90, sa uberá iným, takým brechtovským smerom. Kladie sa väčší dôraz na výpoveď celého predstavenia, jeho výtvarnej a hudobnej zložky. Vizuálna časť – kostýmy a scéna – sa dostávajú na prvé priečky dôležitosti. Väčšinou, ako v prípade inscenácií Jama deravá či Kontajner, je to kolektívne dielo, bez hlbokého prežívania postáv. Isteže, sú to veľmi zaujímavé, dôležité a pôsobivé predstavenia, reflektujúce spoločenské udalosti. Kedysi sme spoločenské problémy ukazovali na osude jednej osoby, ktorá ich prežívala do hĺbky. Bolo to obdobie aj ruskej klasiky. Chýbajú mi tieto silné predstavenia, ktoré vtiahnu diváka až do najhlbších pocitov. Všetci sa zabávame, som súčasťou nejakého predstavenia, ktoré pôsobí dobre, a ja som pyšná, že v ňom hrám, ale chýba mi aj tento iný typ divadla.
Tento povedzme nový štýl moderného divadla však môže vyvolať emócie.
S Terezou často polemizujeme a ona hovorí, že niekto môže mať emóciu aj z toho, že si rozumom uvedomí absurditu situácie alebo politickej scény. Toto ja neviem, som úplne iný človek.
Hrali ste v mnohých seriáloch. Mení sa dnes spôsob ich výroby?
V seriáloch Letisko a Miesto v živote, s ktorými som začínala v Prahe, som mala hlavnú postavu. Kvalita prvých seriálov bola oveľa vyššia. Na výrobu bolo viac peňazí aj viac času. Nakrúcalo sa aj v exteriéroch. Dnes sa situácia trochu vracia späť, robia sa opäť kratšie, ale kvalitnejšie seriály. Novinkou v Česku sú internetové seriály, ktoré sa do televízneho vysielania ani nedostanú.
Ste jednou z ambasádoriek projektu pre seniorov na stránkach Pravdy s názvom Rozprávajme sa. Cítite sa ako seniorka?
Ešte sa za seniorku nepovažujem ani sa tak necítim. Povedala by som, že mám stredný vek. Veľa pracujem, dokonca by som pristala na to, mať menej práce a trochu si oddýchnuť a potešiť sa inými vecami – chodiť do kina, cvičiť, cestovať. Spolu s Jožkom Vajdom a so Zuzanou Kronerovou chceme starších ľudí potešiť, naplniť ich život radosťou. Aj v Česku som sa zapojila do projektov, ktoré pomáhajú starším. V domove seniorov sme maľovali stoličky, obrázky, ktoré sa vydražili.
Viete si predstaviť samu seba v domove seniorov?
Mala by som problém byť obkolesená len starými ľuďmi a rozprávať sa o chorobách. Viac sa mi páči model, keď je starý človek blízko svojej rodiny. Pri svojich deťoch a vnúčatách a zároveň v kontakte so svojimi kamarátmi.
Vaše dcéry Dorota aj Tereza nepatria ku konvenčným mladým dámam. Kedy ste sa o ne báli najviac?
Raz mi jedna psychologička povedala, že deti slávnych, populárnych rodičov, to majú ťažšie. Veľmi ťažko si hľadajú svoju identitu. Buď sa utiahnu do úzadia, alebo musia oveľa usilovnejšie pracovať na tom, aby ich prácu ľudia ocenili. Možno aj preto sa v puberte tak búrili. O to viac som sa o ne bála. Najmä o Dorotku, ktorá odišla do Nepálu. V Himalájach, kde robila sprievodkyňu, ju ohrozovali rôzne choroby. V tom čase sa mi stále snívalo, že sa s ňou niečo deje. Aj Terezka precestovala takmer celý svet. Napriek tomu, že sa o ne bojím, doprajem im to. Veď cestovanie bol aj môj sen. Len raz som si zobrala voľno v divadle a bola som v Indii a v Nepále. Je to komplikované, keďže hrám v Prahe aj v Bratislave, až na rok dopredu mám kalendár plný.
Ako zmenilo Dorotu materstvo?
Myslím, že to zmení každú ženu. Stane sa ženskejšou, láskavejšou, empatickejšou. Aj Dorotka celá zjemnela a zlepšil sa aj náš vzťah. Keby nemala Filipka, tak vlastne by ani nebola na Slovensku. Jemu môžem vďačiť za to, že sú blízko mňa.
Nebojíte sa, že keď Filipko vyrastie, opäť sa zbalia a odídu?
Dorotka naďalej cestuje. Tri mesiace v roku je preč. V lete sú tu a od novembra letia na Maldivy, potom do Nepálu a Indie. Vrátia sa niekedy v marci. Filipko mi chýba, ale mám toľko práce, že niekedy mi je, naopak, ľúto, že sa mu nemôžem toľko venovať.
Filip môže byť krstné meno aj priezvisko. Je vo vašom vnukovi kus Jara Filipa?
Myslím, že áno. Je to taká spomienka na Jara. Filip je celá Dorotka – tvrdohlavý, zanovitý. Má však niečo navyše – zmysel pre humor, je to veľký šibal. Ako postrach Denis.
Mali ste štyroch bratov. Viete vďaka nim lepšie pochopiť mužský svet?
Ani nie. Bratia boli oveľa starší, mali sme svoje svety. Tí najstarší odišli z domu, keď som mala desať, otec mi zomrel, keď som mala šestnásť. Práve naopak, hľadala som oporu a oni mi stále unikali. Buď zomreli, alebo boli ďaleko – jeden v Prahe, druhý vo Vatikáne a v Kanade. Veľmi som si ich neužila.
Foto: Ctibor Bachratý
Hľadáte teda oporu v mužoch? Nie ste emancipovaná žena?
Som, ale práve preto, že som tú oporu u mužov nikdy nenašla. Som vzorom aj pre moje dcéry, ktoré sú tiež emancipované, silné. Nikdy nepadneme úplne na hubu. Vieme sa o seba postarať. Ale je to ťažký život.
Dnes sú staré mamy – babky – zúfalé z toho, ako veľmi sa všetko zmenilo. Z ich dcér sa stávajú biomatky, ktoré zakazujú svojim mamám variť klasické jedlá, kŕmiť deti koláčmi či medom… Podľahla niečomu podobnému aj Dorotka?
Dorotka je úplne normálna. Filipka vychováva celkom prirodzene, veľmi sa s tým „nepára“. Filipka vláči po celom svete, má nalietaných oveľa viac hodín ako ktorýkoľvek dospelý človek. Ako polročný išiel do Indie. Bála som sa oňho. Predsa len, tam sú všelijaké choroby. Ja som oveľa precitlivenejšia. Musím si zaklopať, zatiaľ sa nič nestalo a možno sú tie moje obavy len nejaké predsudky.
Akými ľuďmi sa rada obklopujete?
Rôznymi. Som veľmi spoločenský tvor. Bývam v centre mesta a mám veľa návštev. Keďže nemám partnera, vynahrádzam si to kamarátmi, aj mladými ľuďmi. Varíme spolu, popíjame vínko, pustíme si nejaký film a veľa sa smejeme. Keď mám voľno, snažím sa užiť si ho spoločensky alebo na bicykli. Žiaľ, teraz veľmi nebicyklujem, lebo ma trápi zlomenina nohy. A už to na mne aj trochu vidno.
Ste autorkou knihy o varení. Podľahli ste aj vy nejakému trendu zdravého stravovania?
Bohužiaľ nie, ale zišlo by sa mi niečomu podľahnúť. Obe dcéry sú vegetariánky, hoci Terezka je ryby aj morské potvory. Keď nie sú doma, navarím si mäso. Varím ľahšie jedlá, recepty si vymýšľam. Mám rada aj slovenskú kuchyňu, ale tej dávam príležitosť len v zime.
Vaši rodičia viedli reštauráciu a hotel v Štefanovej. Tam ste sa naučili variť?
Kuchárske umenie sa u nás dedí. Babka bola fantastická, vyhlásená kuchárka, varila pre farára aj učiteľa v Terchovej. Aj Terezka je výborná kuchárka, pripravuje skvelé jedlá ázijskej kuchyne – thajskej či vietnamskej.
Nebudem sa vás pýtať, čo vám divadlo dáva, to vidno vo vašej tvári. Povedzte, čo vám berie?
Keď ma moja mama videla hrať v inscenácii Ujo Váňa nešťastnicu Soňu, postavu, ktorej sa nedarí a veľmi sa trápi, povedala mi: Prečo nie si radšej učiteľka? Herectvo je také ťažké povolanie, toľko sa vytrápiš! Je to trochu pravda. Postavy prežívame, ponárame sa do nich, ale naše telo nevie, že to len hráme. Herectvo nás citovo opotrebováva. Akoby som sa denne hádala s partnerom. Na druhej strane môžeme našu prácu vnímať ako terapiu. Ak nás niečo trápi, vyplačeme sa z toho na javisku.
Sú herci precitlivení?
Sme, lebo pracujeme s emóciami. Na druhej strane sme veľmi vnímaví a vďační za každú lásku, ktorú si vieme vážiť.
Keby ste dostali opravný termín, čo by ste vo svojom živote urobili inak?
Pochopila som, že je zbytočné sa rozčuľovať. Občas som bola prchká, kričala som na deti a muža. Aj dnes sa vo mne občas nahromadí adrenalín a hneď všetko vykričím. S hnevom a negatívnymi emóciami treba narábať opatrne, aby sme druhým neubližovali. Ak by som teda niečo zmenila, bola by som zmierlivejšia.
Anna Šišková
Foto: Pravda, Robert Hüttner
