Recenzia: Besame mucho je inak iná

Názov vychádza z baladicko-romantickej mexickej piesne z roku 1941 Besame mucho (v preklade Stanislava Štepku Bozkávaj s vášňou), ktorú často v úryvkoch či celú spieva hlavná postava bezdomovec Koki, bývalá rocková hviezda. Pieseň vznikla v čase, keď v Európe naplno horela vojna a inscenácia bola premiérová v deň pre nás veľmi symbolickom v slovenskom aj celosvetovom kontexte. Sedemnásty november sa stal medzinárodným Dňom študentstva vďaka 17. 11. 1939, keď fašisti v Prahe popravili deväť študentov. A tento deň sa oficiálne považuje za vznik „nežnej“ revolúcie, ktorá sa – našťastie – zaobišla bez popráv a odvlečení do koncentračných táborov. Paradoxne tak vyjadruje túžbu naplno žiť a milovať.

Foto: CTIBOR BACHRATÝ

Besame mucho V inscenácii Besame mucho hrá Stanislav Štepka "iba" dve negatívne postavy - dôchodcu, túžiaceho po starom režime, a zlodeja-policajného špicľa.

Asi aj preto je inscenácia lyrickejšia, melancholickejšia a v niektorých aspektoch aj nekompromisnejšia ako iné a Stanislav Štepka je iný ako zvyčajne, pretože hrá „iba“ dve negatívne postavy. Jeho Dôchodca, ktorý spočiatku „len tak“ prejde okolo Kokiho so zápisníkom v ruke, sa otvorene hlási k túžbe po starom režime. Chýbajú mu totiž nielen schôdze, na ktorých sa síce nič nevyriešilo, ale aj nekompromisnosť voči fašizmu. Ako Orech je síce zlodejíčkom, ktorého má dokonca polícia na nástenke ako hľadaného zločinca, ale má s ňou dohovor. Je akýmsi novodobým policajným informátorom o priestupkoch „ľudu“.

Iná je aj ukončením príbehu Kokiho. Počas čakania na bohatú paničku, ktorej strážil kufor, kým bude na pošte, stretol tak veľa rôznorodých ľudí, že sa stal nerozhodným. Nerozhodol sa ani pre bezstarostný a veľmi lákavý život s ňou a ani odchod za dvoma ďalšími bezdomovcami s čučom, ktorí ho k sebe pozvali žiť, asi tiež nebude „čerešničkou“ na torte jeho života. Alebo možno…?

Tradične kvalitná je inscenácia však z hľadiska herectva všetkých členov súboru, réžie Ondreja Spišáka, scénografie Františka Liptáka, kostýmov Kataríny Hollej či hudby Juraja Haška atď. Postavy a postavičky štepkovského „ľudu“, či už „ľahostajne“ a rýchlo prechádzajú okolo Kokiho na jeho stanovišti pred železničnou stanicou, alebo sa pri ňom pristavujú, potešia srdce i myseľ. Sú spievané, tancované a činoherne stvárňované s veľkou chuťou a citom pre „štepkovskú“ mieru smútku, tragiky, irónie a humoru. Vrátane toho čierneho.

Osobitne však treba spomenúť Kamila Mikulčíka v úlohe Kokiho. Poloha rockového speváka mu síce kvôli jeho speváckemu naturelu veľmi nesvedčala, ale vďaka jeho spevu nerockových piesní a lyrickejšej polohy hereckého výkonu sme mali čas rozmýšľať. Nad osudmi bezdomovcov, svojimi životmi i smerovaním Slovenska.