Kto má rád Shakespearove verše a jeho tragédie, príde si na svoje. Divák si môže vychutnať hĺbku vášní, ťažobu osudov a posunúť sa od všednosti k niečomu vyššiemu, tam, kde slovo predvádza, čo dokáže. Veď už len ako majestátne znie podtitul hry: Ten, ktorý božie dielo kaličí… Čiže – nie vydriduch, nie obyčajný vrah, lež ten, kto si trúfne na boha!
Režisér Martin Čičvák sa síce dištancuje od zámeru, že by chcel hrou vyvolávať politické podobenstvá, ale vyhnúť sa tomu celkom nedá. Presne takto to totiž chodí – kto chce získať moc, musí sa vložiť do neúprosného boja. Je to tak stále. V televíznych správach sa o tom hovorí banálne, na Shakespearovej dráme je to vyslovené v krásnych veršoch a so všetkým ľudským zázemím ničivých ambícií. K tomu ľudskému koreňu (aj zla) sa tvorcovia inscenácie hlásia – chcú ukázať Richarda III., ktorý išiel tvrdo a úlisne za svojím cieľom, v jeho súkromí, v jeho intimite. Pri inscenovaní drámy sa vzdali viacerých postáv (pôvodne ich bolo až 42), aby zostal Richard obnaženejší, a to sa aj podarilo. Divák je s ním v dôvernom „vzťahu“, môže sa na neho sústrediť, počúva jeho úvahy, zámery, spytovania. V niektorých chvíľach si dokonca možno povie, že aj monštrum je len človek – a poteší tým režiséra.
Richarda III. hrá Tomáš Maštalír. Na scénu vchádza z javiska ako dobrý ujo, obklopený džavotajúcimi deťmi z rodiny. Neskôr však nezaváha siahnuť aj na ich život. Dejiny veľkých monarchií, ale aj malých demokracií sa odvíjajú kľukatými cestami. Za historickými udalosťami sú konkrétni ľudia, ich povahy, danosti, to, čo dostali od osudu do vienka. Richard III. to mal ťažšie než iní. Niektorí ambiciózni ľudia sú charizmatickí, získavajú sympatie už len svojím vzhľadom a úspech im padá aj sám do lona. Richard III. takýto dar od života nedostal. Mal hrb, bol celý pokrivený, škaredý, bol taký odpudivý, až fascinoval. Preto je Richard III. herecky síce náročná, ale obľúbená postava. Dá sa hrať rôzne – ako rachitický pavúk, ako čierny diabol… Tomáš Maštalír si našiel zvláštnu polohu stvárnenia Richarda III. Hrá ho mazľavo – maznavo, sám seba ako keby ľutoval, skôr upachtene než monštruózne, skôr vidiecky než aristokraticky, ale je to pôsobivé a originálne. Vie vyvolať dostatok hnusu, ale aj úprimnú pozornosť vo chvíľach, keď uvažuje a hovorí o sebe. Na scéne ho obklopujú predovšetkým ženy – aspoň sa to tak zdá – lebo dominujú. Nesú dôsledky mocenských bojov, musia sa začleniť, prežiť, prispôsobiť sa…
Samotná scéna je nápaditá. Tiež sa v nej stretáva temnota a žiarivosť. Niekedy pripomína otvorenú šperkovnicu, a dokazuje rôzne iné efekty. „Trblietky“ sprevádzajú chvíle zdanlivej pohody, temné sú katakomby, v ktorých sa dejú a doznievajú zločiny. Východiskom k riešeniu scény (Tom Ciller) bolo zrkadlo. Raz je matné a zrkadlí len Richardov tieň, jeho rozhovor so sebou, zámery a úvahy. Vyjadruje sa veršami, ako napríklad: „…Som poznačený, lásku nevnímam, a vôkol dám sa zvŕtať nemienim. V nesprávnych mierach bol som ušitý: príroda podviedla ma na vzhľade, predčasne, nedohotoveného, ma vrhla na svet ako kaliku…“ No – nemá ho byť divákovi aj ľúto? Shakespeare sa vie pohrávať s citmi.
Hra je to náročná, ale dáva človeku príjemný pocit, že existujú ešte na svete aj majstrovské kúsky, ktoré naozaj nekĺžu po povrchu. Pravda, treba si ich zaslúžiť a pekne sústredene počúvať. Nie každý to ešte vie, ale ak sa divák patrične naladí – na básnenie – dostane skvelú odmenu. A dostali ju aj herci. Potvrdila to aj Zuzana Fialová, ktorá povedala na tlačovej konferencii pred premiérou, že je pre ňu šťastím (konečne!) hrať takú náročnú rolu a že učiť sa Shakespearove verše bola radosť. Je to drina a výzva. Treba už len dodať, že verše preložil Jozef Kot.
